Denník N

Kam vedie nacionalizmus? Ukazuje to táto kniha o severnom Kaukaze

Boli ste na Balkáne a odišli odtiaľ s pocitom, že všetko je komplikované? Vitajte na severnom Kaukaze. Kniha Wojciecha Góreckého Planéta Kaukaz sa vám ho pokúsi vysvetliť a stojí to za to.

Čečenci, Inguši a Čerkesi. Karačaji, Balkari a Šapsugovia. Kabardinci, Lezgíni a Aláni. A Turci a Adygejci a Dagestanci a Abcházci a Nogajci a ďalší. O väčšine z nich ste nikdy nepočuli, ak áno, znamená to jediné – že tam bola vojna.

Karačajsko-čerkesská republika je veľká ako tretina Slovenska, žijú v nej Karačaji a Čerkesi, ktorí sa navzájom nenávidia, a s nimi Rusi, ktorých nenávidia spoločne.

Ingušsko je chudobné, zaostalé a veľké ako tretina Prešovského kraja, ale na zelenej lúke si postavilo nové hlavné mesto Magas. Na mieste sa okamžite našli vykopávky, ktoré pochopiteľne dokazujú, že Inguši – oni a nikto iný – tu žili od vekov a táto zem je ich. Magas je veľkolepý a má 5 000 obyvateľov. Čo je dosť – v roku 2002, keď ho vyhlásili za hlavné mesto, ich mal 275.

“Na papieri boli proklamované Kabardská, Čerkeská a Karačajská republika, Balkarská republika dokonca dvakrát. Adygejci a Turci sa však nedokázali dohodnúť. Tieto národy osídľovali v rôznych obdobiach iné územia teraz sa dovolávali tých historických hraníc, ktoré bolo pre ne najvýhodnejšie. Keď sa podarilo nájsť nejaký kompromis, radikáli spúšťali krik a obviňovali zo zrady svojich krajanov, ktorí boli ochotní robiť ústupky. Rozhovory sa vracali do východiskového bodu.
Vzájomna nedôvera narastala. Turci podozrievali Adygejcov zo snahy vytvoriť Veľké Čerkesko, v ktorom nebude miesta pre Karačajcov, Balkarov a Nogajcov. Adygejci boli zase ochotní odprisahať, že ich susedia snívajú len o Veľkom Turane, turkojazyčnej konfederácii zahŕňajúcej Balkán, Kaukaz a Strednú Áziu.
Národy sa uzavreli vo svojich mentálnych getách.”

Celý problém v jednom obrázku

Keď sa to začne, budem ich varovať

Planéta Kaukaz je kniha o láske, nenávisti a histórii; nestratiť sa v spleti národov a v tom, kto s kým je proti komu, odkedy a prečo, je nadľudská úloha. Stratíte sa. Nedáva to zmysel.

Budete chcieť povedať, že už sme predsa ďalej; že národ a jeho nezávislosť nie je všetko; že nám našimi očami to nedáva zmysel, lenže Kaukaz nie je Európa. Kaukaz je Kaukaz – samostatný región so samostatnými pravidlami. Ani Európa, ani Rusko, ani Ázia. Proste Kaukaz. Je to magické, ale väčšinou tak menej.

Wojciech Górecki navštívi muža, ktorý sám stráži priehradu nad osetským Vladikavkazom. Volá sa Beslan a je Inguš. V Osetsku Ingušov nenávidia. Ak by o ňom vedeli, zrejme by ho zabili.  Jeho krajania na oplátku z duše nenávidia Osetov. Beslan to vie. Mohol by vypustiť priehradu. Nevypustí ju, ale je jeden z mála. Ak by to o ňom vedeli jeho krajania, zabili by ho zrejme tiež.

„Kozáka Andrjušu som spoznal, keď po pochode popíjal s kumpánmi. Zobral ma domov, mame kázal urobiť palacinky a on sa pustil do šašliku. Mal dvadsaťštyri rokov a skončenú automobilovú priemyslovku. Prostoducho delil ľudí na čiernych a bielych.
“Na tomto mieste ležia kosti našich dedov, táto zem je posvätená ich krvou.” vysvetľoval mi svoju pravdu jazykom propagandistického letáka. “Oni bojovali za Rusko a za najsvätejšiu pravoslávnu vieru. My ponesieme ich zástavu ďalej, k budúcim víťazstvám. Dobrý Adygejec je mŕvy Adygejec,” dodal už sám za seba.
Opýtal som sa, či si to myslí o všetkých Adygejcoch. Zaváhal.
“Nie celkom. Ruslan, ten oproti, je poriadny chlap. Aj Alik, spolužiak zo základnej. Aj Murad, Chalid, Batyrbi, Pšimaf a Kirimiz.
Narátal dosť poriadnych.
“Už viem!” vydýchol s úľavou. “Keď sa to začne, budem ich varovať.”


Oslobodzoval som Varšavu

Je to trochu magicky realistické.

Z histórie vystupujú príbehy o pravovercoch a sektách, spasiteľoch a ich slepých nasledovníkoch. O ľuďoch, ktorí kvôli viere trpeli a boli sa ochotní uzavrieť pred celým svetom. Putovali cez Kubáň a Krym až do Turecka, uchovávali si svoje zvyky a relikvie, čím menej ich bolo, tým srdnatejšie. Keď sa po stáročiach nakoniec vrátili do Ruska, zistili, že ich vlastná krajina im už dávno nerozumie.

Nejde o náboženstvo – rovnako ako na Balkáne, aj tu sa menilo v závislosti od toho, kto práve vládol. Rovnako ako na Balkáne, aj tu sa peniazmi snaží presadiť radikálny islam. Rovnako ako na Balkáne, aj tu sa krv vždy prelievala kvôli národu, nikdy nie kvôli náboženstvu. No a aby toho nebolo málo, Kalmycká republika pri Kaspickom mori je budhistická.

A tak Wojciech Gorecki cestuje po severnom Kaukaze, skrz národy a náboženstvá, až nakoniec predsa len skončí vo Varšave:

“Nie je podstatné,” zapojil sa otec Vasiľ, “že tu ľudia jedia a tancujú. Dôležité je, že majú čisté duše. Pána môžeme velebiť mnohými spôsobmi.”
Báťuškovi neprekážalo, že som katolík:
“Rozdiely medzi nami nie sú veľké. Sme v prvom rade kresťania, až potom katolíci a pravoslávni. Ja som sa v Poľsku rozhodol, že vstúpim do seminára. Videl som tam plné kostoly a skutočne veriacich ľudí. Pochopil som, že obrodenie Ruska treba začať vyliečením jeho chorej duše.” Opýtal som sa ho, kedy bol v Poľsku. “V štyridsiatom štvrtom a piatom. Oslobodzoval som Varšavu.”

Hlavné námestie v Eliste. Zdroj: russiatrek.org

Stret dvoch civilizácií

Je to aj smutné. Hovoríme o národoch, ktoré doslova pred sto rokmi zostúpili z hôr. Gramotnosť sa pohybovala okolo desiatich percent, svoju históriu nemali zaznamenanú inak ako ústne, pretože vo svete, v ktorom žili, ju inak zaznamenávať nepotrebovali. Teraz čelia tomu druhému svetu.

Je to konflikt civilizácií – ruskej a všetkých tých druhých. Dve civilizácie na dvoch rozdielnych stupňoch. Jednu z nich doba predbehla a ona teraz nerozumie, že svet jej nerozumie. Chce samostatnosť, ale nemá elity ani inštitúcie. Neexistuje zázemie ani tradícia. Tie tradície, ktoré existujú, buď vymierajú alebo sú v modernom svete nepoužiteľné. Diaspóra je násobne väčšia  ako počet tých, ktorí ostali.

“V päťdesiatych rokoch, keď vo svete zúrila studená vojna, zavítal do ich dediny tajomník z tbiliského výboru strany. Rozprával o amerických imperialistoch a západonemeckých revanšistoch. Rozprával aj o atómovej bombe a náhle sa začal zaujímať o to, či majú v Ačandare protiatómový kryt. Nielenže nemali, ale ani žiadny z horalov, ktorých sem nahnali na stretnutie s predsedom sovietu, nemal potuchy, čo to je.
Tajomník zalomil ruky:
“Čo budete robiť, ak imperialisti budú bombardovať práve Ačandaru? Čo ak tu vzniknú atómové hríby a nárazová vlna zmetie vaše domy?”
“Ponoríme sa do hanby!” odvetil jeden starec.”

Taký je to svet.

Hinalug. Tu sa dejú zázraky. Foto: Wojciech Górecki

Nemôžete s tým prestať? Nemôžeme

Nedajte sa zmiasť: kniha Wojciecha Goreckého je krásna. Musíte si ju prečítať. Sú v nej hory, dýchajú z nej čerstvý vzduch, zvyky, mágia a ten svet, ktorý zvykneme nazývať ozajstným. Napriek tomu z nej pre Európana azda najviac vyplýva jediné.

Zdrvujúca kritika nacionalizmu, ukážka toho, aký deštruktívny a absurdný je, ak je dovedený do svojho logického extrému. Každý jeden z tých národov, o ktorých ste nikdy nepočuli, je vo svojich očiach najväčší. Je si istý, že má svoje historické poslanie, vpred ho ženie historická krivda a jej náprava. On sám, na druhej strane, nikdy neublížil, a ak aj áno, inak nemohol.

Vzhůru a vpřed! Raz príde ten deň slávneho víťazstva. Už len tohto nepriateľa porazíme a zavládne raj na Zemi.

Keď som bol pred ôsmimi rokmi prvýkrát v Kosove, rozprával som sa raz večer s Florentinou. Spýtal som sa jej, či to proste nemôžu nechať tak a, ja neviem, jednoducho žiť. Pokrútila hlavou. Nemôžeme, odpovedala.

„Jerevan. Počas prestávky niekto rozpráva, ako šiel z letiska taxíkom. Vodič sa mu pokúšal vysvetliť, akým sú Arméni starým národom, akou bohatou kultúrou sa môžu pochváliť a akým obrovským štátom bolo staré Arménsko: “Rozprestieralo sa od mora k moru!” “Od ktorého ku ktorému?” vyzvedal ten, kto nám príhodu rozpráva. Vodič sa zamračil a vyprskol: “A záleží na tom?”

Páčiť sa vám môžem tu.

Teraz najčítanejšie