Denník N

Astrofyzika pre zaneprázdnených a nedbalo pochybujúcich

Na začiatku, pred približne 14 miliardami rokov, zaberal všetok priestor, všetka hmota a energia vesmíru menej než jednu bilióntinu bodky, ktorou sa končí táto veta.

Takto elegantne a inšpiratívne začína útla kniha amerického populizátora astrofyziky a astronómie, ktorého tvár je známa aj mnohým slovenským divákom sledujúcim jeho programy o vesmíre na zahraničných televíznych kanáloch so zameraním na dokumenty.

Pre mňa je Neil deGrasse Tyson ako americká verzia Jiřího Grygara, s tým rozdielom, že predsa len sa za ostatné roky na poli astrofyziky dospelo k novým a zásadným objavom, takže Tyson disponuje v podstate s novšími vedeckými poznatkami, ktoré boli v dobe televízneho programu Okná vesmíru dokorán iba vo forme špekulatívnej teórie.

Samozrejme ani dnes sa nedá tvrdiť, že mnohé hypotézy v oblasti astrofyziky a možno aj fyziky ako takej, nie sú postavené na hypotetických a neexperimentálnych základoch, čo však zároveň nevylučuje možnosť, že v blízkej budúcnosti nebudú potvrdené alebo vyvrátené.

Einsteinove teórie tiež nebolo možné počas jeho života experimentálne overiť, ale veda a pokrok na poli techniky mu dávajú za pravdu skoro každodenne a vedci stále potvrdzujú aj v simulovaných podmienkach jeho závery. Napriek tomu je vesmír stále plný záhad, nevysvetliteľných a nepredstaviteľných javov.

Dokonca aj overené a vedecky preukázateľné závery vzbudzujú u väčšiny ľudí sklony neveriť vedeckým faktom, pretože sa im zdajú ešte iracionálnejšie, ako viera v nadprirodzené bytosti a transcendento. Človek sa prosto často nedokáže ubrániť pocitu, že periodická tabuľka je ako plejáda fantastických zverov z hlavy J. K. Rowlingovej.

„Ako inak by sa dalo veriť, že sodík je jedovatý, chemicky reaktívny kov, ktorý sa dá krájať nožíkom na maslo, a chlór je zapáchajúci smrteľný plyn, no ak tieto dve zložky spojíme, vznikne neškodná a z biologického hľadiska veľmi dôležitá zlúčenina známejšia ako kuchynská soľ? A čo taký vodík a kyslík? Prvý predstavuje výbušný plyn a druhý podnecuje prudké horenie, no spolu tvoria molekuly vody, ktorou oheň hasíme“.

Napriek tomu, že Tysonova kniha Astrofyzika pre zaneprázdnených si dáva primárne za cieľ osloviť všetkých tých, ktorí nemajú čas prenikať do tajov vesmíru na rôznych prednáškach alebo čítať hrubé učebnice, v konečnom dôsledku by mohla veľmi prakticky pomôcť aj všetkým tým, ktorí povýšili „Vysokú školu života“ a konšpiračné videá na Youtube na akademické vzdelávanie.

Pretože fyzika, chémia a iné exaktné vedy prosto nepopustia. Sila a krása fyzikálnych zákonov spočívajú v tom, že platia všade bez ohľadu na to, či im veríte alebo nie. Inak povedané – mimo fyzikálnych zákonov je všetko len otázkou rozdielnych názorov, a aj v tomto prípade platí, že právo na vlastný názor ešte nezaručuje mať aj právo na vlastné fakty.

Vedec – astrofyzik vie aplikáciou mnohých bežných zákonov fyziky dokázať, že Zem nie je plochá a každého šíriteľa hoaxu o maketovom Mesiaci zotrie argumentom o tom, že náš Mesiac sa vyznačuje synchronizovanou rotáciou, čo znamená, že jedno otočenie okolo vlastnej osi mu trvá rovnako dlho ako jedno otočenie okolo Zeme. Preto z hosťovskej planéty vidieť vždy len jednu a tú istú stranu Mesiaca.

Presne takýmito argumentmi, zaujímavými faktami, príkladmi a porovnaniami je naplnená, rozsahom v podstate veľmi útla knižka o kozme a astrofyzike. Vedeli ste napríklad, že iba tri z voľne sa vyskytujúcich chemických prvkov vznikli počas veľkého tresku? Zvyšok sa zrodil v rozžeravených jadrách a vybuchnutých zvyškoch zomierajúcich hviezd.

Alebo vedeli ste, že keď sa Zem otočí okolo svojej osi raz za dvadsaťštyri hodín, to zároveň znamená, že na rovníku dosahuje rýchlosť 1600 km/h? Predstavovali si niekedy pulzar? Nie? Tak si skúste predstaviť hmotu Slnka stlačenú do gule veľkej ako Manhattan. Ak vám to robí problém, predstavte si sto miliónov slonov napchatých do obalu od balzamu na pery.

A predstavte si tiež, že na dvadsať kilometrov širokom Phobose, čo je mesiac planéty Mars, by sedemdesiatkilogramový človek vážil len okolo sto gramov, alebo že necelého pol kilogramu plutónia dokáže vyprodukovať desať miliónov kilowatthodín tepelnej energie, čo by obyčajnej žiarovke stačilo na to, aby svietila jedenásťtisíc rokov, alebo človeku, aby žil rovnako dlho, keby ho namiesto potravín poháňala nukleárna energia.

No a napokon si predstavme, že našu galaxiu tvorí vyše sto miliárd hviezd a vesmír je domovom asi sto miliárd galaxií. Naša Zem tvorí len malé neviditeľné zrnko v tomto nekonečnom priestore. Dôležitá je preto perspektíva a uhol pohľadu. Veď z Mesiaca vzdialeného od Zeme takmer štyristotisíc kilometrov nevidieť už ani svetlá veľkomiest našej planéty.

A poďme ešte ďalej. Pri najkratšej vzdialenosti medzi Marsom a Zemou, čo je asi päťdesiatšesť miliónov kilometrov, sme z povrchu červenej planéty už iba svetelná bodka. Podľa Tysona v tomto zemskom mikrosvete občas zabúdame na tú veľkosť okolo nás, a naopak rôznym pozemským malostiam pripisujeme gigantickú veľkosť.

Podľa autora stačí nadvihnúť oponu rasových, etnických, náboženských, národných a kultúrnych konfliktov, a je nám jasné, že za špagátiky ťahá ľudské ego, teda malosť hrajúca sa na veľkosť. Sme presne takou bodkou, ako je na konci každej z týchto viet.

Pre niekoho možno depresívna, no pre Tysona a priznám sa, že aj pre mňa, veľmi oslobodzujúca predstava.

 

Neil deGrasse Tyson: Astrofyzika pre zaneprázdnených, Tatran, 2017, Preklad: Pavol Briatka

 

Teraz najčítanejšie