My sme les, my sme demokracia

Čo treba urobiť, aby táto občianska iniciatíva neskončila rovnako, ako všetky predchádzajúce – v smetnom koši orgánov verejnej moci?

Alebo nerobiť nič? Naďalej veriť, že deklarované slovo sa premení v skutok samé od seba len výmenou osôb pri nezmenených podmienkach?

Keby to tak bolo, sloboda, rovnosť, bratstvo by smiešnosmutne nekričali na nás zlatým písmom LEN z krásnych parížskych fasád.

V dobrej spoločnosti sa dohody plnia

Keby bola naša demokracia taká, na akej sme sa dohodli ústavným článkom 2, podľa ktorého sú obidva spôsoby uplatňovania verejnej moci: prostredníctvom zástupcov alebo priamo – rovnocenné, nebolo by potrebné hľadanie politickej vôle k presadeniu tejto iniciatívy.

Bruselská demokracia je tridsaťpäťkrát demokratickejšia než naša

Keby bola naša demokracia súladná s demokratickým princípom právneho štátu, podľa ktorého je zákon demokratický a zákonný vtedy, keď je aj vykonateľný v praxi (toto povedal Európsky súd pre ľudské práva), prezident by mohol už v tomto momente pracovať na vyhlásení referenda o otázke požiadavky iniciatívy: „Zastaviť devastácie národných parkov a vzácnych lesov na Slovensku“. Naša demokracia s demokratickým princípom právneho štátu ale súladná nie je minimálne v otázke občiansky nevykonateľného ustanovenia zákona o potrebe 350 000 podpisov v občianskej iniciatíve. Argument odporcov demokratickej rovnosti a férovosti o príklade zvládnutia tejto nehoráznej požiadavky iniciátormi posledného slovenského referenda o rodine neobstojí, veď to v skutočnosti nebola žiadna iniciatíva občanov, ale iniciatíva politických skupín disponujúcich finančnými i ľudskými zdrojmi.

Dnes už aj ten všade i všetkými ohováraný a nenávidený Brusel sa správa demokratickejšie než my, keď Lisabonskou zmluvou zaviedol tak trochu priamodemokratický nástroj uznania občianskej iniciatívy občanov EÚ Európskou komisiou v prípade predloženia jedného milióna podpisov (teraz nedávno EK prijala iniciatívu Stop glyfosátu).

JE TO TRIDSAŤPÄŤKRÁT MENEJ NEŽ VYŽADUJE NÁŠ ZÁKON.

 

Reči sa vedú, drevná hmota sa – autami – je

Keby bola naša polopriama demokracia elitami i verejnosťou chápaná ako otvorené hľadanie najoptimálnejšej pravdy v otázkach verejného záujmu – a nie ako politický boj záujmových skupín v uzavretých mediálnych priestoroch, tak by verejnoprávne médiá mohli v tomto momente odštartovať celospoločenskú diskusiu k zabezpečeniu základnej podmienky demokratického fungovania nástrojov priamej demokracie, ktorou je otvorený, pluralitný, vyvážený, odborný a férový dialóg medzi predstaviteľmi názorov ZA a PROTI.

Argument, že veď predsa aj teraz médiá poskytujú neustály prúd názorov, komentárov a stanovísk odborníkov na danú tému ochrany lesov – neobstojí. K tomu, aby si občania mohli vytvoriť naozaj kompetentný názor, informácie z oboch strán interpretované oddelene, teda nekonfrontačne a nie v jednom priestore nepostačujú, lebo nezabezpečujú funkciu dialógu s bezprostrednou argumentáciou.

Dnes platný vykonávací zákon o referende uznáva skoro absolútnu slobodu prejavu aj napriek tomu, že podľa vyjadrenia Európskeho súdu pre ľudské práva je členským štátom Rady Európy dovolené prijímať zákonné opatrenia zasahujúce do práva na slobodu prejavu i do práva na majetok, keď si to vyžaduje rozvoj demokratickej spoločnosti a je zároveň splnená

požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu verejnosti a potrebou ochrany práv jednotlivcov.

 

Takým naozaj naliehavým opatrením je potreba zabránenia neférovej súťaže korumpovateľnými kampaňami v súkromných médiách zavedením doktríny férovosti vo verejnoprávnych médiách a zákazu politickej kampane v súkromných médiách.

Lebo sloboda prejavu ani právo na majetok nemajú absolútny charakter.

Demokracia – vláda menejcennej väčšiny?

Keby bola v našej demokracii nielen ústavou deklarovaná, ale aj v praxi elitami i verejnosťou uznávaná rovnosť, otvorene hlásané predsudky o nekompetentnosti ľudu rozhodovať o rozvoji svojich životných podmienok by boli aj vo vykonávacom zákone eliminované stanovením povinnosti vypracovania legislatívnej úpravy požiadaviek občianskej iniciatívy určenej národnej rade.

Presne tak, ako je to v normálnych polopriamych demokraciách.

Všetky ľudské práva, nevynímajúc ani právo na uplatňovanie verejnej moci prostredníctvom zástupcov alebo priamo, vychádzajú z hodnoty rovnosti. V demokratickej krajine, kde sú zákonné nastavenia očistené od klamlivej korumpovateľnej politickej kampane, kde je informovanie občanov založené na doktríne čírej férovosti a transparentnosti, presvedčenia o tom, že občan je kompetentnejší pri voľbách než pri referende, strácajú logiku. A rovnako tak strácajú v takejto krajine logiku zákonné ustanovenia o referendovom kvóre, veď kvórum neexistuje ani pri voľbách.

Vezmeme se, nevezmeme se?

Koľko odpadových košov treba ešte naplniť podpismi z občianskych iniciatív a koľko výročných osláv nežnej revolúcie musí ešte uplynúť, aby jediný ústavou určený tvorca zákonov našiel konečne politickú vôľu k zosúladeniu zákona o referende s ústavou?

A čo môžeme urobiť my občania?

Aktivisti občianskych iniciatív môžu spojiť sily a iniciovať jednu zásadnú spoločnú občiansku iniciatívu o požiadavke zdemokratizovania zákona o referende. A my ostatní ju môžeme podporiť. Nepotrebujeme k tomu žiadnu politickú vôľu, bude stačiť, keď nájdeme tú obyčajnú, občiansku…