Rozhodovanie sudcu Harabina, kto a kedy ho konečne zastaví?

Všeobecne platí, že o sudcoch sa písať nemá a rozsudky sa síce môžu komentovať, ale predovšetkým sa majú rešpektovať a tam kde ukladajú povinnosť plniť. Za tieto obmedzenia verejnosť očakáva, že sudcovia svojím profesionálnym a osobným životom neposkytnú dôvod na to, aby bola spochybnená dôstojnosť, vážnosť a nezaujatosť ich osoby. A tiež aby rozsudky ktoré vyhlásia vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, rešpektovali všeobecne platné právne princípy a zásady a nevzbudzovali  tak podozrenie, že sú prejavom svojvôle a teda zneužitia súdnej moci. U sudcu Harabina nie je podľa môjho presvedčenia splnená ani jedna z uvedených požiadaviek. „Pôjdeš do basy ty hajzel“ týmto výrokom sudca Harabin v r. 2008 keď zastával funkciu ministra spravodlivosti počastoval vtedajšieho poslanca NR SR D. Lipšica, ktorý ho na základe pomerne presvedčivých dôkazov obvinil s kontaktmi s členom podsvetia. Za jeho výrok na adresu jeho nástupkyne vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu SR „Svojím  spôsobom je to chudera a môže skončiť aj na psychiatrii“ ho morálne odsúdili aj jeho kolegovia z NS SR. No tých výrokov spochybňujúcich nie len dôstojnosť a vážnosť, ale v podstate aj osobnosť sudcu Harabina ako takú je oveľa viac. P. Harabin je v podstate jediný „youtuber“ medzi sudcami a dokonca má aj vlastnú webstránku. To by samo o sebe nebol až taký problém. Problémom sú však hlúposti, ktoré ako sudca NS SR hlása do sveta. A neostalo iba pri výrokoch. Z náhodného pádu krytu osvetlenia v pojednávacej miestnosti súdu počas prestávky v máji 2016, kde sa  prejednávala jeho ďalšia disciplinárna kauza „vyrobil“ pokus o úkladnú vraždu svojej osoby, ktorou sa na jeho podnet musela zaoberať aj polícia. Tá samozrejme žiadne úklady o život p. Harabina nezistila, čo mu však nebránilo aby počas vyšetrovania tajuplne naznačoval kto všetko mohol mať záujem na jeho likvidácií. Tieto ale aj iné výroky a činy sudcu Harabina umožňujú v prípade jeho osoby dospieť s pravdepodobnosťou hraničiacou s istou k záveru, že u neho bola z môjho pohľadu narušená vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu. Sám o sebe by tento záver nebol až taký významný, ak by sa táto skutočnosť neprejavovala aj v jeho činnosti, ktorá má pre spoločnosť naopak veľký význam. Asi niet sudcu ktorého rozhodnutia by nie len v laickej, ale najmä odbornej verejnosti vzbudzovali toľko pozornosti a najmä nečakaných prekvapení. „V prípade senátu pod vedením doktora Harabina sme si už zvykli na pomerne prekvapujúce rozhodnutia a z tohto hľadiska aj dnešné rozhodnutie možno považovať za pomaly už štandardné,“ uviedol špeciálny prokurátor po zrušujúcom rozsudku v kauze vraždy v Polomke senátom doktora Harabina. Toto je veľmi jemné vyjadrenie špecialného prokurátora  na adresu ďalšieho z radu prekvapujúcich zrušujúcich, alebo oslobodzujúcich rozsudkov jeho senátu, ktoré možno označiť  za nečakané a kontraverzné. No sú tu aj rozsudky senátu sudcu Harabina, ktoré iní sudcovia NS SR označili za svojvoľné a nerešpektujúce právne záväzné stanoviská NS SR. Snáď nie je potrebné pripomínať dôsledky, ktoré také kontraverzné rozsudky prinášajú. Nie sú to iba  nečakané oslobodenia obvinených a potreba vecou sa zoberať úplne odznova, ale je to najmä závažný zásah do výkonu spravodlivosti ako takej, ktorá môže byť takými  rozsudkami značne deformovaná a zrejme aj poškodzovaná. Tu vyvstáva otázka aká je motivácia sudcu Harabina vynášať kontraverzné rozhodnutia označované v niektorých prípadoch aj za svojvoľné, ktoré sú spôsobilé spôsobiť spoločnosti spoločnosti obrovské  škody. Mne sa to javí tak ako by p. Harabin chcel každému, ale osobitne svojím „kolegom“ z NS SR dokázať, že aj z pozície radového sudcu NS SR dokáže „poriadne zamiešať kartami“.  Jeho rozhodnutia vnímam aj  ako istý druh pomsty svojmu okoliu, ale osobitne svojím „kolegom“ z NS SR za to, že bol odstavený z funkcií predsedu NS SR a Súdnej rady SR, ktoré si tak veľmi „užíval“.  Návrhy na disciplinárne konania za banality na podriadených sudcov najmä na NS SR, ktorí sa nestotožňovali s jeho názormi a postupmi boli v tom čase na dennom poriadku. Nepochybujem preto, že z odstavením z funkcií sa p. Harabin zmieroval veľmi ťažko ak vôbec a že to doteraz považuje za krivdu spáchanú na jeho osobe a osobám, ktoré sa o to pričinili to doteraz nevie zabudnúť. Ak jeho kontraverzné rozhodnutia majú byť aj istým druhom pomsty za túto krivdu, ktorá na ňom mala byť  spáchaná tak si „vybral veľmi účinný spôsob“ až na to, že na to dopláca celá spoločnosť,  ktorá sa tomu vie brániť iba veľmi ťažko ak vôbec. Harabin totiž najlepšie vie, že hranica medzi právom súdu na právny názor  a svojvôľou t.j zneužívaním súdnej moci je v niektorých prípadoch veľmi tenká a odhaliť ju je veľmi ťažké a často až nemožné. Rovnako  preukázať a postihnúť zneužitie súdnej moci je veľmi náročné. A presne tam je priestor v ktorom sa so záľubou pohybuje. Podobne to je pri Mečiarových amnestiách. Až teraz keď boli po 19 rokoch zrušené sa začína hovoriť o tom, že sa zo strany Mečiara ako zastupujúceho prezidenta jednalo skôr o zneužitie ako o výkon práva udeľovať amnestie a to za účelom získania trestnoprávnej imunity pre seba a svojich verných spolupracovníkov v súvislosti s únosom syna exprezidenta Kováča. A hoci už boli tieto amnestie  zrušené, čo odobril aj ÚS SR ich účinky fakticky platia doteraz. Aj Harabinovi  všetko zatiaľ vychádza. Spoločnosť sa naozaj nevie účinne brániť proti  niektorým svojvoľným rozsudkom jeho senátu a v nich uplatnených nezmyselných právnych názorov a skutkových konštrukcií. Disciplinárne konania vedené proti nemu idú do stratena.  Jednoducho momentálne niet sily, ktorá by to bola schopná  zastaviť. A to je voda na jeho mlyn. K rozhodovaniu o jednej dôležitej kauze sa síce nedostane, ale k  inej už áno a dôsledky sú fatálne. Harabin využije každú aj minimálnu šancu ako dôkladne „zavariť“ procesne podriadeným sudcom a vo veci konajúcim prokurátorom. Je si veľmi dobre vedomý, že disponuje  najvyššou súdnou mocou, ktorá poskytuje dostatočne silnú ochranu jeho „právnym názorom a záverom“ pretavených do rozhodnutí so zničujúcimi dôsledkami . Jemu to neprekáža, práve naopak. Zrušujúci rozsudok vo veci vraždy v Polomke  je toho posledným príkladom. Svetlo na konci tunela rovnako ako silu schopnú zastaviť Harabina zatiaľ nevidno. Do dovŕšenia veku, kedy môže byť z toho titulu odvolaný z funkcie sudcu má ešte 5 rokov. Na čo sa ešte máme  dovtedy z jeho strany pripraviť?  Budú sa kompetentní dovtedy iba bezmocne prizerať, alebo budú konať?