Najlepkavejšia atmosféra každej mamy (+motivačné video)

Foto logo: Mária Bruneau

1. princíp obyčajnej atmosféry: „… princípy sú večné“

povedal Buckminister Fuller. A asi to povedal akurát pre túto príležitosť.

Nie vždy sa dá v ceste za šťastím počúvať logiku bez kotextu. Komu už len by ste odporúčali najkatastrofálnejšie dni s vašimi deťmi? S vašou mizernou kompetenciou rodičovstva. Ak by ste sa naň pozerali len cez okno, dištancovali by ste sa a určite nepovedali, toto je moja vytúžená budúcnosť/minulosť.

Lenže bez toho, bez tých neodvratných deštruktívne dolepených dní, by ste ani nikdy neboli rodičia. A ja som presvedčená, že ani vaše úspory na ich štúdiá nie sú podstatnejšie, ako tie najnepríjemnejšie chvíle, ktoré ste nenávideli spoločne.

Práve bol ten týždeň, v ktorý sa človek cíti vinný za všetku biedu sveta. Nič nestíha, nič neurobí, nič nepochopí.
Len zapne a odopne pásy v autosedačkách 274-krát. Cestou k logopedičke, na skupinu psychomotoriky, môjmu doktorovi, po dvoch rokoch kaderníčke, 2-x pediatričke, anesteziologičke, ráno do malej škôlky, do veľkej škôlky, na obed z malej škôlky, z veľkej škôlky, k zeleninárovi a na školskú slávnosť rodiny do kultúrneho domu.

A potom počuje Manon (4r. Downov s.) ticho vzlykať. Neponáhľala som sa, lebo som mala kuchyňu ukrytú v administratíve, čo sa už nemohla odkladať. Našla som ju na pol ceste na WC, s hnačkou až po uši. Zvládla to vlastne celkom diskrétne. Zliezla z postele, stiahla si gate, ale potom sa už snažila rukami čistiť všetko, čo tam nepatrilo a vytvorená pohroma ju zmiatla.

Poriadne som ju sfúkla! Samozrejme, že som sa nehnevala na ňu, ale na tie papiere, práve som oficiálne stratila poslednú hodinu, čo som im na poslednú chvíľu rezervovala. Týždeň bol tiež dlhší, ako by bolo vhodné. Môj muž odcestovaný, deti napriek – na svoj vek obdivuhodne zrelej spolupráci – s takýmto tempom nesúhlasia a dávajú mi to dostatočne hlučne najavo. Jediné, čo sa mi na tejto atmosfére páčilo, boli naše metrové kamenné steny, keď som začala šalieť. Tlmili naše decibely.

Emma sa zobudila a s progresívnym fňukaním bojkotovala všetku pozornosť, ktorá sa práve zadarmo dostávala jej sestre.
Pokakala sa tiež, asi na protest.

Tečie sprcha, panika, Manon sa cíti vinná a zajakávajúco plače, neviem nájsť zelené štuple do úzkych uší s deravými bubienkami, hučí fén, panika, trasie sa od zimy, zabudla som jej dať župan, kým som plnila práčku. Emma stupňuje hlasitosť svojho protestu, mieri do kúta, Manon teraz plače, lebo je jej ľúto malej sestry. Zapchal sa záchod, kým som s hlavou dnu vyberala, čo sa dalo, Emma mi nad ramenom nariekala, že chce piť. Manon v kúpelni nariekala, že skončila piť, a už neudrží pohár. Na telefóne pípa malá sestranica s pohodovým „čo robíš?“. Vonku panujú vrabce. Vnútri krízový stav.

Statického opisu toho nežiadúceho by bolo ešte na celú kapitolu, ale už pár rokov trénujem, ako jeho príjem minimalizovať. Podrobnosti, ktoré sa mi nepáčia idú druhým uchom von, šetrím si miesto pre tie fascinujúcejšie.

Pamätám si ale, že môj psychický stav bol v túto hodinu na úrovni pomätenca. Pretože stále nie som profesionál v očakávaní zdanlivo zbytočných, nervy drásajúcich zápletiek. A kým nie som, vždy mi pri nich bude neadekvátne bubnovať pulz.

Lenže, …princípy sú večné. Princípy, tie esenciálne pravidlá nášho fungovania, čo o nás vedia viac ako my. A aj keď prevažne neboli pretlmočené do reči nášho storočia, nebolo by rozumné predstierať, že vôbec neexistujú, vôbec ich zmysluplnosť neočakávať.

Ako tú nekonečnú detskú dôveru vybudovanú ich nekonečným drhnutím.

Deti môžu byť mäkké voňavé prítulné na zjedenie. Alebo na zbláznenie. A niekedy trvá cesta medzi týmito dvomi pólmi potomka práve 4 sekundy. To je tak dobrý návod na schizofréniu. Milujete svoje deti alebo by ste ich najradšej niekomu darovali na narodeniny? Oboje. Každý rodič predsa v určitom časovom pásme cíti oboje.

Preto asi dobre padne nikdy nevytŕhať logiku z kontextu.
(Mrzutá atmosféra je často už len krok od tej najkvalitnejšej.)
Akceptovať dávne princípy ako svojich čestných investorov.
Netrúfať si zvládať všetko.
Bez ľudí, bez dejín, bez súvislostí…

„Prečo si chcela mať deti?“ pýtam sa sestry, ktorá má takýchto týždňov doma exponenciálne viac. „Lebo s deťmi je sranda! Lebo sú také čisté! Nepopísané, nepokazené, vedia sa tak tešiť! Sú neuveriteľne všímavé a pozorné, úprimné…“

„Čisté?? A ja ich poznám tiež?“ Keď dostala otázku bola nepochybne v inom týždni ako ja. Jej sa práve investície vracali.

Neskôr mi zase povedala prečo deti nemať: „Všade vidím robotu! Všade! A nestíham ani náhodou! Perpetum mobile prania, vešania, riadov, prachu…“

Ale to ma už vôbec nešokovalo, to som už mala z princípu čisté deti ja. Teraz šarmantne klusali po dome a vydávali zvuky ako kone po asfalte a imitovali si navzájom štikútku. Alebo po francúzsky konverzovali pri hľadaní čokoládových vajíčiek, čo imaginárni zajaci poschovávali v záhrade.