Denník N

Prečo rastie nerovnosť medzi ľuďmi? Pretože Kuznetsova krivka kríva

Určite ste už niekedy počuli túto pravicovú liberálnu mantru: Znížime dane a odvody firmám, a tie potom zvýšia platy ľuďom. Znížením daní firmám sa ekonomika naštartuje a prospech z toho budú mať všetci ľudia. Lenže realita je žiaľ iná.

Tento text píšem aj ako sebakritiku. Lebo aj ja som vyššie uvedenej pravicovo-liberálnej mantre o všeobecnej prospešnosti zníženia daní pre firmy roky veril. V ekonomickej teórii sa táto viera opierala o tzv. Kuznetsovu krivku. O čo ide?

Kuznetsova krivka

Americký ekonóm Simon Kuznets (1901-1985) skúmal nerovnosť medzi ľuďmi vo svete a riešil otázku, či príliš veľa kapitálu sústredeného v rukách tých najbohatších ľudí a firiem spoločnosti škodí alebo nie. Prišiel k záveru, že nie. Podľa jeho výskumov v dvadsiatom storočí totiž sústredenie kapitálu v rukách najbohatších síce najskôr prehĺbi nerovnosť v spoločnosti, ale neskôr sa blahobyt „rozpustí“ v celej spoločnosti a nerovnosť klesne.

Kuznetsova krivka vyzerá ako pekný zaoblený vŕšok. Najskôr síce ekonomická nerovnosť rastie, ale s postupujúcim časom začne klesať. Zjednodušene povedané, tí najbohatší najskôr zbohatnú oveľa viac ako väčšina spoločnosti, ale potom sa „podelia“ aj s ostatnými.

Prečo Kuznetsova krivka začala krívať?

Pred dvadsiatimi rokmi ekonómovia zistili, že v osemdesiatych rokoch 20. storočia zrazu prestala Kuznetsova krivka platiť. Čo sa zmenilo? Ukážme si to na príklade: Tomáš Baťa si v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia dával záležať na tom, aby jeho zamestnanci mali dobré platy, postavil im v Zlíne rodinné domy, kultúrny dom alebo plaváreň. Svojim zamestnancom totiž každý deň hľadel do očí, žil s nimi v jednom prostredí. Bol hrdý na to, že nielen on, ale aj všetci jeho zamestnanci a ich rodiny sa mali dobre. Presne takto nejako by mala fungovať Kuznetsova krivka.

S globalizáciou ekonomiky sa však vytratil vzťah medzi vlastníkom kapitálu a prostredím, kde vlastník kapitálu žije, alebo zväčšuje svoj kapitál. Majiteľom akcií bánk, poisťovní alebo obchodných reťazcov je úplne jedno, aké majú platy ich zamestnanci v Thajsku, na Slovensku alebo v Dánsku. Práve naopak, v ich záujme je, aby tieto platy boli čo najnižšie, pretože o to väčší bude ich zisk.

Rovnaké motivácie majú aj manažéri týchto globálnych koncernov – ide im o reputáciu, ktorá je meraná schopnosťou maximalizovať zisk. Tento typ manažérov tri roky pôsobí v Holandsku, potom je dva roky na Slovensku, a potom tri roky v Kórei – nemajú domov a väzby so sociálnym prostredím, na ktorom by im naozaj záležalo.

Ak dnes vláda na oživenie hospodárskeho rastu zníži dane malým a stredným podnikateľom, ekonomike štátu to môže pomôcť. Malý a stredný podnikateľ totiž žije v konkrétnom meste alebo obci, stretáva sa so svojimi zamestnancami denno-denne a ak nie je sociálny autista, záleží mu na tom, aby aj jeho ľudia žili slušný život.

Ale ak vláda zníži dane a odvody nadnárodným koncernom, manažéri týchto firiem použijú maximum ušetrených finančných prostriedkov na zvýšenie zisku. Od toho totiž závisia ich bonusy, nie od spokojnosti ich zamestnancov. Že je takýto prístup krátkozraký? Áno, ale kým sa to prejaví, topmanažér je už v inom štáte, a tento problém musí riešiť niekto úplne iný.

Explózia ekonomickej nerovnosti

Priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími ľuďmi sveta sa za posledných 10 rokov neuveriteľne prehĺbila. Takéto šialené roztvorenie majetkových nožníc v takom krátkom čase história ľudstva pravdepodobne nepamätá. Vyplýva to z analýzy charitatívnej organizácie Oxfam, ktorú zverejnila pred začiatkom Svetového ekonomického fóra v Davose. Pozrite si čísla:

V roku 2008 vlastnilo 1 percento najbohatších ľudí na svete majetok v takej hodnote, ako 40 percent najchudobnejších ľudí sveta. Pred dvomi rokmi 1 percento najbohatších – asi 72 miliónov ľudí – vlastnilo toľko majetku, ako 50 percent najchudobnejších ľudí sveta.

Pred rokom už iba 61 najbohatších ľudí sveta vlastnilo toľko ako polovica – teda približne 3,7 miliardy ľudí na svete. Dnes je to tak, že 8 najbohatších miliardárov má majetok väčší ako 3,7 miliardy ľudí na zemeguli. Namiesto poučenie zo svetovej ekonomickej krízy po roku 2008 sme svedkami ešte väčšej kumulácie kapitálu v rukách tých najbohatších.

Čo z toho vyplýva pre Slovensko?

V ekonomike sa dnes už nemôžeme spoliehať staré poučky. Socializmus – viera v štátom plánové hospodárstvo – skončilo na smetisku dejín v roku 1989. Aj Čína a Vietnam ako politicky socialistické krajiny prestali hospodárstvo riadiť a plánovať. Ale aj trh dnes stále viac deformujú tí najsilnejší hráči – globálne nadnárodné koncerny. Čo s tým?

Podľa mňa je dôležité myslieť na jednu veľmi dôležitú skutočnosť: To, že sa darí ekonomike, že rastie produktivita práce, ešte vôbec nemusí znamenať, že sa majú lepšie aj ľudia. Rast ekonomickej nerovnosti totiž znamená, že čoraz viac z vyprodukovaného národného bohatstva krajín si berú tí najbohatší. Na Slovensku dnes ide na platy zamestnancov iba 39 percent HDP, hoci v Nemecku, Rakúsku alebo Slovinsku je to približne 50 percent HDP.

Ak dnes uvažujeme, ako budeme spravovať štát po konci Ficovej oligarchickej ekonomiky, nestačí sa mechanicky vrátiť k dzurindovskej liberálnej ekonomickej politike. Tá už dnes nefunguje v prospech ľudí, ale v prospech kapitálu. Potrebujeme realistickú ekonomickú politiku, ktorá nie je dogmaticky a ideologicky zviazaná ani so štátnymi zásahmi do ekonomiky, ani s vierou vo všeobecne prospešný trh.

Realistická ekonomická politika je dnes hybridná alebo inak povedané selektívna. Mali by sme si vyberať ekonomické nástroje podľa toho, čo v danej situácii najviac pomôže našim ľuďom – teda domácim malým a stredným podnikateľom, ako aj domácim zamestnancom.

Prečo o tom vlastne píšem? Pretože v parlamente medzi opozičnými kolegami badám akési presvedčenie, že v ekonomickej politike sa stačí vrátiť do roku 2006 alebo 2010, a všetko pôjde samo. Lenže nepôjde. Svetová ekonomika je dnes o niečom úplne inom. Nezáleží len na tom, aby naša ekonomika dobre fungovala. Záleží najmä na tom, aby z jej rastu mali spravodlivý podiel ľudia, ktorí na Slovensku žijú. A toto by mala byť podľa mňa aj ekonomická priorita budúcej vlády.

 

Teraz najčítanejšie

Milan Krajniak

Narodil som sa v Bojniciach 30. januára 1973. Vyrastal som v Prievidzi, vojenskú službu som absolvoval v rokoch 1997-1998 u 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline. Napísal som publikácie Banda zlodejov, Úspešní politici slovenských dejín, Doktrína štátu a Slovenská identita. Som šťastne ženatý, s manželkou Andreou máme dcéru Zuzku. Od roku 2016 som poslancom NR SR a podpredsedom hnutia SME RODINA.