Život na nacistickom výslní, smrť v bunkri

Biologický otec Martina Pollacka sa volal Gerhard Bast, no syn si na neho vôbec nepamätá, pretože keď otec zomrel, on mal iba tri roky. Otec by mu bol možno cudzí aj preto, že malého Martina vychovával jeho otčim, ktorého priezvisko nosí v podstate od narodenia, keďže biologický otec ho splodil mimo manželstva.

Napriek týmto biografickým okolnostiam však Martina Pollacka od detstva zaujímala aj osobnosť nepoznaného rodiča. Keďže jeho matka mu nebránila v kontaktovaní sa s rodinou zosnulého otca, malý Martin Pollack trávil u starých rodičov prázdniny a od puberty sa postupne dozvedal aj nové tienisté skutočnosti zo života celej rodiny z otcovej strany.

S dospelosťou potom prišla opäť úplne prirodzená potreba vyrovnať sa s touto minulosťou, nakoľko z jeho bádania vyplynulo, že jeho otec a aj starý otec boli presvedčenými nacistami. Gerhard Bast dokonca pôsobil vo vysokých funkciách SS, Gestapa a Sicherheitsdienst (SD). Mal na rukách krv nevinných, pričom historické skutočnosti dokazujú, že dedko tiež nebol bez viny, pretože ako právnik sa priživoval na arizácii majetku rakúskych Židov.

Martin Pollack ako skúsený a rešpektovaný rakúsky novinár, spisovateľ a publicista zhrnul svoje poznatky o rodine do knihy s názvom Smrť v bunkri, ktorá je od úvodu ako genealogický projekt po stopách vlastných predkov. Všetko sa začína v dnešnom Slovinsku, kde bola jeho rodina z otcovej strany súčasťou veľkej enklávy Nemcov žijúcich v susedstve balkánskych Slovanov.

Pollack veľmi sugestívne rekonštruuje historicko-spoločenské reálie života na takomto zmiešanom území počas existencie Rakúsko – Uhorska, keď tu žijúce nemecké obyvateľstvo tvrdošijne trvalo na udržiavaní germánskej identity, a to aj na úkor nenemeckého autochtónneho obyvateľstva.

Keďže autor pátra aj po príčinách nacistického ošiaľu vo vlastnej rodine, zároveň deklaruje, že už na tomto mieste sa zrodilo protonacistické presvedčenie jeho pokrvných príbuzných. Tento postoj ešte zosilnel po rozpade monarchie, keď sa ich nemecký domov rozplynul v rodiacej sa Juhoslávii.

Hnev bujnel aj v ich novej rakúskej vlasti. „Naučili sa nenávidieť svet, ktorý ich obklopoval, najmä nový a slabý štát, demokratický parlamentarizmus, politické strany, farárov, boľševikov, kapitalistov, Židov aj zahraničné mocnosti, ktoré Rakúsku zakázali pripojiť sa k Nemecku, ako aj Slovincov, ktorí ich okradli o Dolné Štajersko“.

Ich nacionalizmus a šovinizmus používal viaceré formy, no až s nástupom Hitlera sa pretavil do nacistického hnutia. Pollack veľmi výstižne popisuje vznik nacistického hnutia v Rakúsku, pričom opäť nie je možné nevidieť tú istú šablónu, ktorá sa uplatňuje pri každej renesancii týchto nacionalistických bludov.

Od buršenšaftov, vlasteneckých pesničiek, fakľových sprievodov, pochodov, výstupov na vrcholy hôr a nesprávny Kriváň, cez symboliku, podivné mužské kamarátstva, až po motorizované púte po mestách, so zastávkami na parkoviskách pri supermarketoch. Toto všetko tu už bolo a skutočne nemusíme byť všetci historikmi, aby sme to dokázali pochopiť.

Z takéhoto podhubia vzišla aj politická orientácia Pollackovho otca. Ten vstupuje do NSDAP už ako 21 ročný študent práva. Stalo sa to v roku 1931 a už o rok je aj členom SS. Anšlus Rakúska v marci 1938 mu zabezpečil vstup do Gestapa a kariéru v bezpečnostnej službe SD. Mladý advokát sa tak v podstate okamžite stáva strojcom nacistickej hrôzovlády na území Rakúska.

Martin Pollack mapuje závratnú kariéru svojho otca, pričom jeho stopy vedú aj na Slovensko. Ako člen komanda Einsatzgruppen bojoval proti slovenským partizánom počas SNP. Jeho pôsobisko bolo v okolí Ružomberka a na Donovaloch, kde sa podieľal aj na eliminácii Židov skrývajúcich sa v horách.

Okrem tejto reportážnej roviny má kniha tiež podobu úvah o podstate zla. Z textu sa na mnohých miestach vynára etický paradox definovaný už Hannah Arendtovou o banalite zla. Demonštruje ho rodina nacistov, o ktorej by sa dalo v podstate hovoriť ako rodine dobrých, pracovitých, uvedomelých, a pre správnu vec a lásku k vlasti zapálených ľudí.

Pollackov otec okrem toho vyznával posvätnosť alpskej prírody. Bol výborným lyžiarom a horolezcom. Teda z hľadiska vtedajšieho historického kontextu vzor ideálneho muža, teda až na jednu „maličkosť“, že bol presvedčený a aktívny nacista zodpovedný za konkrétne zločiny proti ľudskosti.

Martin Pollack si v tejto súvislosti kladie niekoľko vnútorných všeobecných otázok, ktoré napokon zastrešuje jedna konkrétna, či sa môže nenávisť dediť po biologickej linke alebo či je tento komplex xenofóbnych tendencií determinovaný najmä výchovou a prostredím.

Autor deklaruje, že v jeho prípade rozhodlo prostredie mimo rodiny, a to občasná izolácia od každej strany svojho rodostromu, pretože ani v prípade otčima, mimochodom tiež dobrého človeka, sa nedalo tvrdiť, že by to bol človek so zvnútornenou vierou v univerzálnosť ľudských práv.

Antisemitizmus a nacionalizmus bol kameňom sváru aj v tejto rodine, no Pollacka však našťastie formovalo hlavne školské prostredie. V jeho prípade to bola internátna cirkevná škola, v ktorej mal podľa vlastných slov šťastie na humanistických a v toleranciu veriacich učiteľov.

Som presvedčený, že niet väčšieho dôkazu, že toto je jediná cesta a výzva aj pre našu súčasnú spoločnosť a školstvo.

 

Martin Pollack: Smrť v bunkri (Správa o mojom otcovi), Absynt, 2017, Preklad: Michal Hvorecký