Denník N

Toto sme zažili v podchode

…kde bolo dieťa, ktoré vyzeralo, že potrebuje pomoc.

Netušili sme, čo sa stane, ako zareagujú okoloidúci. Dokonca sme váhali, či môžeme simulovaným experimentom overovať takú vážnu a citlivú vec, napríklad či je vhodné ľudskú dobrotu použiť „len“ pre naše pozorovanie.

Výskum sme robiť nechceli, a tak sme nepočítali a neporovnávali presné čísla jednotlivých typov (ne)reakcií dospelých na „osamotené“ dieťa na ulici.

Najdôležitejším cieľom pozorovania bolo zachytiť vo videu rôzne prístupy ľudí k danej situácii, a tým vyvolať pocity, myšlienky a reakcie v divákoch na situáciu, v ktorej dieťa potrebuje pomoc. Ponúknuť verejnosti (na rovinu poviem) angažovanú správu, čo je pre dieťa v nie bezpečnej situácii skôr vhodné riešenie. „Skôr vhodné riešenie“ preto, lebo neexistuje jediné dobré riešenie.

Cez videozostrih sa máme možnosť opakovane vžívať do okoloidúcich a dozvedieť sa niečo o sebe, lebo vlastne o to nakoniec ide. Toto video funguje ako trenažér. Z pohľadu subjektívneho pozorovateľa sa dá povedať, že sme zachytili nasledujúce typy reakcií okoloidúcich:

  1. zrak síce dieťa v priestore podchodu zachytil (v zásade ho nebolo možné nevidieť), ale do hlavy okoloidúceho to nedorazilo,
  2. zrak dospelého dieťa sledoval dlhšie, hlava zvažovala reakciu (dokonca sa za dieťaťom otočila), ale k žiadnej reakcii nedošlo,
  3. nohy sa zastavili pri dieťati a dospelák si verbálne overil, či dieťa nepotrebuje pomoc,
  4. bolo pár takých ľudí, ktorí okolo dieťaťa najprv prešli, ale vrátili sa a ponúkli pomoc.

Je to slušná (zaujímavá) paleta.

Z nášho (kompetentného) odhadu môžeme povedať, že počet dospelých, ktorí sa pri dieťati pristavili, bolo 5 až 10 %, čo bolo zhruba 10 jednotlivcov za polhodinu. Počet tých, čo okolo dieťaťa iba prešli, odhadujeme na trojciferné číslo.

Je to málo, alebo to stačí? Pri takto vysokých číslach ľudí, ktorí sa na ulici nachádzali, to chápeme ako dobrú správu pre deti, pretože aj jeden človek stačí na to, aby dieťa dostalo pomoc. Otázka je, že keby „osamotené“ dieťa bolo v priestore, kde sa vyskytne len pár dospelákov, ktoré z daných typov reakcií dospelých by sme zachytili. Dá sa však predpokladať, že by sa u viacerých skrátila vzdialenosť „medzi okom a činom“. Pri väčšom počte ľudí sa totiž spoliehame na druhých, váhame spraviť prvý krok k „cudziemu“ dieťaťu, ale pri malej skupine vnímame opustené dieťa skôr ako „naše“.

Veľmi dobrou správou o nás ľudoch (alebo spoločnosti) je, že medzi tými desiatimi percentami „spravodlivých“ boli ženy, ktorých bolo citeľne viac, ale aj muži, jeden bezdomovec a jeden pán v obleku. Ešte lepšou správou sú samotné slovné formulácie, otázky, ktoré sa opýtali dieťaťa. Boli primerané, nezaťažovali dieťa, citlivo overovali situáciu dieťaťa. Miestami som mal dojem, akoby pár minút pred tým, ako sa k dieťaťu priblížili, dostali presnú inštrukciu, čo sa bude diať a ako majú reagovať. Pozrite si video, otázky ľudí na dieťa sme doňho postrihali.

Za zmienku ešte stojí skutočnosť, že do experimentu sme angažovali 7-ročné dievčatko a 9-ročného chlapca a predpokladali sme, že ľudia budú reagovať skôr na mladšie dievča. Ale nezaznamenali sme žiaden kvantitatívny ani kvalitatívny rozdiel medzi reakciami na dievčatko či staršieho chlapca.

Tešili sme sa na tento projekt, tešila nás jeho realizácia a zistenia nás nechávajú dúfať, že tieto zdanlivo malé fenomény pestúnstva sú nádejou pre deti, ktoré sú osamotené nielen zdanlivo.

 

 

Marek Roháček, sociálny pracovník

spolu s tímom Návratu, o. z.

 

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Návrat

Sme nezisková organizácia, ktorá od roku 1993 presadzuje a podporuje návrat opustených detí z inštitúcií (detských domovov) do rodín. Našou víziou je prakticky a odborne prispieť k dosiahnutiu takého stavu v spoločnosti, v ktorom všetky deti budú prežívať detstvo v rodinách schopných poskytnúť im bezpečie, starostlivosť a lásku. Všetky opustené deti nájdu útočisko v rodinách ochotných postarať sa o ne. Rodiny s vážnymi problémami dostanú včas potrebnú sociálnu a psychologickú pomoc, aby sa predišlo vážnemu strádaniu ich detí.