12 dôvodov, prečo sa ženy po pôrode nesťažujú

Film MEDZI NAMI o slovenskom pôrodníctve, ktorý práve hrajú v slovenských kinách, priniesol do diskusie vety: „Prečo sa tie ženy nesťažovali? Takto sa predsa nič nezmení!” . Tento blog je pre tých a tie, ktoré túto vetu hovoria, ako aj pre tie, ktoré túto vetu počúvajú.

Keď hovoríme, že ženy nemajú povinnosť sťažovať sa, stretávame sa s nepochopením – ľudia to z našej strany považujú za výzvu k pasivite a zo strany žien za zbabelé, za akúsi patologickú túžbu byť ľutované alebo ako priznanie k tomu, že to vlastne nebolo až také zlé (veď keby bolo, tak sa predsa sťažujú, no nie?).

Nič z uvedeného však nie je pravda. Silné ženy nie sú len tie, ktoré idú do akcie, ale aj tie, ktoré uprednostnia vlastné zdravie či rodinu a starostlivosť o seba pred ďalším bojom.  

Žiadna zo žien nám nič nedlhuje. Nedlhuje nám písanie sťažnosti, nedlhuje nám zmenu systému, nedlhuje nám konfrontáciu s personálom alebo nemocnicou. Každá jedna žena má právo na to, aby robila vlastné rozhodnutia. Nemusí nám ich vysvetľovať, nemusí mať dosť dobré dôvody, prečo niečo robí alebo nerobí. No napriek tomu sa pokúsim niektoré z týchto dôvodov pomenovať:

1. Spisovanie sťažnosti ohrozuje psychické zdravie ženy. Žena môže počas spisovania sťažnosti začať trpieť traumatickými symptómami, môžu sa jej zhoršiť alebo vrátiť. A to bez ohľadu na to, koľko času uplynulo od udalosti a koľko práce a úsilia žena investovala, aby sa cítila zdravá. Tieto symptómy zahŕňajú napríklad flashbacky, vtieravé myšlienky, zvýšenú dráždivosť, nespavosť, depresiu.
2. Žena nevie, že to, čo sa udialo, bolo nenormálne. Je presvedčená, že to bolo vlastne v poriadku, len ona je čudná, kladie si otázku, prečo sa tým vôbec stále zaoberá. Môže pociťovať hnev na seba, na lekárov alebo iný personál, ale nedokáže slovne jednoznačne pomenovať, čo sa vlastne udialo.
3. Niektorí členovia personálu boli na ňu milí alebo jej nakoniec vyhoveli a napríklad porušili „pravidlá“ nemocnice, keď jej „dovolili“ niečo, čo nie je „štandard“. Môže to byť napríklad to, že jej doniesli dieťa na „zakázané“ oddelenie šestonedelia. Že „dovolili“ partnerovi, aby s ňou bol, aj keď ešte nebola otvorená na predpísaných x centimetrov. Táto vďačnosť môže brániť žene, aby sa sťažovala. Nechce tieto „milé“ osoby ohroziť.
4. Nechce spôsobovať problémy – napríklad iným rodinným príslušníkom, kamarátke či partnerovi. Najmä, ak bol niektorý z členov personálu vybavený po známosti.
5. Hanba. To, čo sa udialo, je tak boľavé, tak ponižujúce, že je pre ženu priam nemožné to vysloviť nahlas.
6. Strach. Čo ak budem znova potrebovať zdravotnú starostlivosť? Čo ak sa mi pomstia?
7. Nedostatok zdrojov alebo informácií. Žene chýbajú informácie, ako a kam sa má sťažovať, môžu jej chýbať financie na to, aby vyhľadala profesionálne služby – právne, odborné konzultácie, psychológa alebo psychiatra. Jej ekonomická situácia môže byť dokonca natoľko zlá, že sú ohrozené jej základné ľudské potreby (jedlo, bývanie, …).
8. Neodkladné problémy, ktoré si vyžadujú plnú a okamžitú pozornosť. Okrem už vyššie spomenutých to môžu byť zdravotné problémy na strane dieťaťa, na strane ženy, prežívanie bolesti, problémy s dojčením, problémy spojené so starostlivosťou o ďalšie deti, rodinu, prípadne iné osobné či pracovné problémy (stavba domu, rozvod, smrť v rodine, podnikanie, štúdium atď.)
9. Absencia podpory. Partner, blízka rodina a priateľky presviedčajú ženu, že má na to zabudnúť, že dôležité je, že sú ona aj maličké zdraví (hoci ona sa s týmto tvrdením vôbec nestotožňuje).
10. Ohrozený pocit bezpečia. Ženy, ktoré otvorene hovoria o svojich zlých skúsenostiach, čelia vo verejnom aj súkromnom priestore (napríklad na internete, alebo pri rodinnom obede) ostrej kritike. Bagatelizácii, znevažovaniu, vysmievaniu sa či dokonca prianiu, aby sa jej nabudúce stalo niečo ešte horšie – či dokonca jej dieťaťu. Priania smrti či trvalého poškodenia, nie sú výnimkou. Táto agresivita dokonca nemusí byť namieraná ani priamo proti konkrétnej žene, stačí, ak je namierená voči inej žene.
11. Pocity viny a victim blaming (obviňovanie obete). Jedným z príznakov traumy sú aj pocity viny – „mala som..“, „mohla som…“, „keby som bola bývala…“. Ženy preberajú zodpovednosť za porušenie svojich práv (a práv svojich detí) na svoje plecia. Nie personál nesie zodpovednosť za svoje škodlivé praktiky, ale žena, pretože sa proti nim nedokázala/nevedela vymedziť. „Ale, veď to ste mali VTEDY povedať, že…“ je častá reakcia, ako zo strany personálu, tak aj zo strany širšej verejnosti.
12. Prešlo príliš „veľa“ času. Čas, kedy ženy nadobudnú pocit, že by sa chceli vyjadriť k udalostiam formou sťažnosti, je rôzny. V niektorých prípadoch to môžu byť roky. Písať sťažnosť po 5, 7, 15 alebo 20 rokoch im môže prísť ako trápne alebo zbytočné. A to aj napriek tomu, že spomienky na pôrod sa v čase príliš nemenia a v prípade traumatických spomienok sa ich vplyv môže časom zhoršovať. Na pôrode totiž skutočne záleží a bez ohľadu na to, koľko rokov ubehlo od pôrodu, táto udalosť mala a má zásadný vplyv na život žien, ich prežívanie materstva, ale aj ďalších vzťahov či pôsobenia mimo rodinnej sféry.

Tieto dôvody predstavujú len niekoľko príkladov (do diskusie môžete doplniť ďalšie) a všetky z nich sú úplne legitímne. Nevyjadrujú žiadnu charakterovú vadu, slabosť alebo neschopnosť žien.

Čo je to rešpekt?

Namiesto „sťažuj sa, inak sa nič nezmení“ by sme mali asi začať hovoriť – „Rešpektuj ženy, inak sa nič nezmení!“.

Rešpekt znamená to, že

• budeme ženy rešpektovať, ak sa rozhodnú investovať energiu do vyčerpávajúceho boja s inštitúciami;
• budeme rešpektovať ženy, ak sa rozhodnú venovať sa sebe a svojej rodine;
• budeme hľadať spôsoby, ako im poskytnúť podporu a pomoc, bez toho, aby sme vytvárali dojem, že sú nevďačné, ak túto pomoc nevyužijú;
• ohlásime sa, ak budeme vidieť victim blaming (obviňovanie obetí), vysmievanie sa zo žien a budeme mať nulovú toleranciu voči nerešpektu k iným ženám;
• nebudeme očakávať, že ženy urobia také rozhodnutia, aké sme urobili (alebo by sme podľa nás urobili) MY;
• budeme tieto pravidlá aplikovať aj voči sebe. Nemusíme znášať agresivitu, nemusíme vstupovať alebo zotrvávať v diskusiách, ktoré nás vyčerpávajú a máme rovnaké právo cítiť sa dobre, ako hociktorá iná žena.

Má teda vôbec zmysel sa sťažovať?

Napriek tomu, že ako opakujeme, žiadna žena nám nedlží svoju sťažnosť, sme presvedčené, že podanie sťažnosti alebo spätnej väzby je zmysluplné, a to dokonca aj v prípade, ak by bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Hoci na prvý pohľad to môže vyzerať, že to bolo zbytočné, zbytočné to nie je hneď z niekoľkých dôvodov:

1. Vždy existuje možnosť, že sťažnosť bude úspešná, že povedie k zmenám a že vy, ako sťažovateľka uspejete.
2.  Podanie sťažnosti môže byť forma, ktorou sa vám vráti kontrola nad situáciou, môže pre vás znamenať podanie svedectva alebo formu konfrontácie – čo vám môže pomôcť zbaviť sa pocitov bezmocnosti (ak také pocity máte).
   
   
3.  Sťažnosť je vždy intervencia a to aj v prípade, ak je neúspešná. Pretože:

• dáte spätnú väzbu zariadeniu alebo konkrétnemu človeku,
• sťažnosťou sa musí niekto zaoberať,
• ministerstvo zdravotníctva ani nemocnica nebudú môcť povedať „Ale veď sa nikto nesťažoval!”.

Zuzana Krišková

Sledujte Ženské kruhy na našom webe, alebo na facebooku.