Denník N

Nadávate na ZSSK a ŽSR? Skúste to s Deutsche Bahn!

Tento text však bude o inom, nemám chuť kopnúť si do štátneho či súkromného dopravcu, do vlakov zadarmo. Skrátka, toto nebude o Slovensku. Spomínam si, ako som “západnými železnicami” cestoval prvý raz. Tešil som sa na dochvíľnosť, nadväznosť spojov, dobrú informovanosť, vysokú traťovú rýchlosť, skvelé služby …

Minule som na miestnom blogu čítal text o cestovaní medzi Prievidzou a Bratislavou. Obsah skôr pripomínal “paródiu” na cestu vlakom, ale o tom inokedy.

Vlakmi cestujem veľmi často, nielen po Slovensku či Českej republike, ale aj naprieč Európou.  Zažil som všeličo, podobne ako miestni diskutéri, od usmrtenia civilnej osoby v koľajisku, až po nefungujúce kúrenie, množstvo pokazených toaliet či strhnuté trakčné vedenie. Na svoje rekordné meškanie si už ani nechcem spomínať, rovnako tak, ako na zamietavé doporučené zásielky so žiadosťou o odškodnenie a pod. Zažil som aj vytočených vlakvedúcich, neschopných stewardov (pozdravujem žltých) či podráždených, vytočených a kričiacich cestujúcich.

Tento text však bude o inom, nemám chuť kopnúť si do štátneho či súkromného dopravcu, do vlakov zadarmo. Skrátka, toto nebude o Slovensku. Spomínam si, ako som “západnými železnicami” cestoval prvý raz. Tešil som sa na dochvíľnosť, nadväznosť spojov, dobrú informovanosť, vysokú traťovú rýchlosť, skvelé služby … Nadšenie ma však pomaly, ale isto prechádza, moja posledná cesta pred Veľkou nocou bola toho jasným dôkazom. Takže pekne po poriadku.

Vracali sme sa z Talianska do Mníchova. Cesta tam bola viac-menej v poriadku, okrem 80 minútového meškania spoja ICE (rýchlovlak) v úseku Frankfurt – Mníchov. Meškanie sa striedalo, stúpalo aj klesalo. Naskakovalo presne tak, ako na Slovensku – čiže v desiatkach minút a nie “akože” vopred 60 alebo 120 min., akoby si mnohí cestujúci často želali. Stanice sú rušné, peróny dlhé a keď vám zmenu nástupištia ani neohlásia, môže vzniknúť problém. Vznikol aj tentokrát, prebehnúť s ruksakmi či kuframi 500 metrov pomedzi ľudí, ktorí cestujú inam, vystupujú alebo nastupujú, nie je sranda. Dôchodcovia, čo vlak zmeškali, by vám vedeli zrejme povedať k tomu ešte viac a nebolo by to iba strohé konštatovanie.

Postupne, napríklad v Nemecku, ktoré sa zdá byť notoricky presné, dochvíľne a usporiadané, nadobudnete pocit, hraničiaci s istotou, že musíte cestovať s časovou rezervou. Časovou rezervou nie 10 alebo 20 minút, ale radšej rovno hodinka alebo aj dve. O švajčiarskych 5 minútových prípojoch a prestupoch sa vám môže snívať.

Vo vlaku nám síce strčili do rúk akúsi obálku s potvrdením, že vlak meškal a akože sa môžeme čohosi dožadovať, ale to bolo všetko. Vlakvedúca rezignovala na hlásenia v angličtine, ignorovala cestujúcich s prosbou o rady či preklad jednotlivých častí žiadosti do angličtiny. Na stanici v Mníchove to bolo obdobné a poslali vás preč s vysvetlením, že oni predávajú lístky a neriešia reklamácie a sťažnosti. Asi preto mi tá obálka už týždeň leží doma a žiadne odškodnenie žiadať nebudem.

Všetky spomenuté veci by pripomínali, pre niektorých, slovenskú nemilú realitu. Realita alebo náhoda, nemecká a rakúska, však príde na záver. Naša cesta z Benátok do Mníchova sa totiž skončila vo Villachu. Cestovali sme nočným vlakom, ktorého presný názov neviem, ale hrdí sa označením CNL – CityNightLine. Vymysleli si to kedysi Nemci, ktorí takto pomenovali svoje vnútroštátne a medzinárodné nočné vlaky vyššej kvality. Lôžka a ležadlá, sklápacie sedadlá či sprcha v kupé sú tu nielen vymoženosťou, ale aj štandardom. Všetky tieto veci sú vám však nanič, keď váš vlak skrátka nedorazí do cieľa.

Cestou do Benátok sme sa, v inak perfektnej aplikácii, DB Navigator, dozvedeli, že náš vlak je v úseku Benátky – Mníchov odrieknutý. Journey cancelled, to bola jediná fráza v angličtine, ktorú nám web DB či aplikácia o aktuálnej situácii dokázali zdeliť.

Príčinou bol orkán, ktorý sa prehnal značnou časťou Bavorska, resp. celého Nemecka a v daný deň ochromil dopravu nielen v Mníchove, ale aj v úseku Salzburg – Mníchov. Na rozľahlej stanici v Benátkach však náš vlak pristavený bol. Veselý nemecký steward pofajčieval jednu od druhej, lámavou angličtinou žartoval, kam a kedy dôjdeme. Očividne, cestou skúšaní a ostrieľaní, sme boli jediní, ktorí pred nástupom do lôžkového vozňa o situácii v Nemecku vedeli.

Žartovalo sa ďalej, rodiny s deťmi, dôchodcovia cestujúci na sviatky, ale aj neplnoletí smerujúci za kamarátmi na prázdniny zaľahli, ako to býva zvykom. Ráno, skoro ráno, musíme vystupovať, tak prečo strácať čas.

Ani pred nástupom do vlaku, ani po nástupe a kontrole lístkov nepadlo oficiálne ani slovo o tom, čo sa v Nemecku deje, čo môže náš vlak čakať resp. prečo v Nemecku vedia, že nepríde do cieľa a my aj tak ideme.

Počas cesty sa k nám dostala správa, že vozne do Viedne (druhá časť vlaku) ukončia svoju cestu vo Villachu. Steward sa ďalej iba smial, vtipkoval a v každej stanici si stihol zapáliť aspoň jednu cigaretu.

Všetci sme precitli okolo polnoci, keď vlak zastavil v poslednej talianskej stanici. Ortieľ bol jasný a zrejmý, vlak vo Villachu ukončí svoju cestu a do Mníchova nepôjde. Spiaci cestujúci dostali budúček. Kolega sa slušne opýtal, prečo nás po zaplatení nemalej sumy za lôžka, nenechajú aspoň spať vo vlaku do rána, keď začnú (snáď) jazdiť bežné denné vlaky. Príchod do Villachu bol cca o jednej ráno. Odpoveďou bolo nedá sa, lebo Rakúšan zakázal a hotovo.

Niektorí to vzali športovo, niektorí si poplakali. Kdesi medzi tým steward zahlásil, že za odrieknutie nám vrátia peniaze. Žiadne potvrdenie, doklad ani žiadosť (ani v nemčine) nám však nedokázal dať.

Dojala nas až mladá Talianka, ktorá cestovala do Frankfurtu cez Mníchov, aj keď hodinu tvrdila, že ide do Frankfurtu cez Monako. Po anglicky nevedela a so sebou mala presne 35 eur. Do Frankfurtu sa šťastne dostala, ale to už je iný príbeh. Stanica vo Villachu je síce moderná, ale výstup asi 70 cestujúcich zo 4 vozňov nočného rýchlika do Mníchova nikoho nezaujímal. Čakáreň bola zavretá, informačné centrum či osobné pokladnice tiež, na stanici ani noha, maximálne dvaja posunovači, ktorí nevedeli po anglicky.  Iba nám pomocou rúk a nôh ukázali, kde asi bude úschovňa batožín.

Asi takto nejako sa čakal odrieknutý nočný vlak počas kalamity, ktorého cestujúci boli odkázaní iba na seba, svoju duchaprítomnosť a rýchle rozhodnutia. Vtedy som si spomenul na Bratislavu a jej hlavnú stanicu, ktorá je síce hrozná, ale keď nočák do Berlína mešká, tak tiež ženy v pokladniciach čakajú aj do druhej ráno, pomáhajú, hľadajú spojenie, vracajú cestovné a neviem čo všetko. A čakajú vždy, až kým nepríde vlak, nielen vtedy, keď sa im chce.

Ešte na začiatku som spomenul angličtinu a stránku nemeckého štátneho dopravcu. Tá je síce pekná, má skvelú aplikáciu a veľa jazykových mutácii. Informácie o orkáne však boli zásadne v nemčine, obmedzenia v doprave tiež, telefonické linky buď nefungovali alebo boli výhradne v nemčine a skrátka nedalo sa. Človek nezistil nič a to nie v momente, keď už bolo neskoro, ale ani v zárodku, 5 hodín pred stanicou Villach, pred nástupom do odrieknutého vlaku.

Situáciu sme nakoniec s kolegom zvládli, ale vlastným pričinením, nie asistenciou zamestnancov rakúskych či nemeckých železníc. Každý sa dokázal dopraviť do svojho cieľa, ja osobne v lehátkovom vozni a inom vlaku, ktorý mal ako jediný nejaké voľné miesto. Mnohí však zostali blúdiť vo Villachu a čakali, že sa aspoň niečo vysvetlí.

Infolinku som skúšal kontaktovať aj potom, nikde som sa k anglicky hovoriacej osobe či záznamníku nedostal. Oslovil som ich teda presne pred týždňom mailom, po anglicky a slušne, kde som rozpísal všetko, čo sa stalo a položil som základné otázky o odškodnení. Dnes je ďalší štvrtok, prešiel týždeň a nedostal som ani automaticky odosielanú odpoveď.

Z toho všetkého, čo som napísal mi vyplýva, že tí relatívne milí ľudia na Slovensku, pobehujúci v koľajisku okolo obetí zrážok či pokazených lokomotív, si s nepomerne nižšími platmi, horšími pracovnými podmienkami a všetkým možným, robia ešte svoju prácu celkom dobre.

Je síce pekné, že môžem ísť v Nemecku vlakom 250 alebo 300 km/h, ale ani to mi nepomôže, keď mi nedokážu dodať ani základné informácie, ktoré pre svoju cestu potrebujem. Môžem mať vo vozni aj saunu a perličku, ale keď ma z vlaku vyložia o jednej ráno, na zavretej stanici bez akéhokoľvek ospravedlnenia či inštrukcií, čo robiť, tak mi je všetok ten komfort a služby nanič. Nehovoriac o tom, že na konci toho všetkého, sú pomerne vysoké ceny, ktoré človek za cesty ich vlakmi platí.

Nenapísal som tento text kvôli tomu, že sa hnevám alebo som sklamaný z búrky a silného vetra, ktoré stopli vlaky. Neboli sme sami, nehromžili sme, neplakali, nebúchali kuframi, ale naopak, snažili sme sa ľuďom pomôcť, poskytnúť im internet v mobile na vyhľadanie alternatív či voľných hotelov a naše firemné telefóny na zavolanie rodinám či blízkym v cieľových destináciách. Meškanie je, bohužiaľ, každodennou súčasťou cestovania kdekoľvek na svete a nepredvídateľné situácie k tomuto fenoménu patria. Ale aj na takéto situácie, vo vyspelých krajinách s prepracovanými systémami a možnosťami, sa dá reagovať úplne inak. Ale to očividne nebol tento prípad.

 

Foto: cyquest.net

 

 

Teraz najčítanejšie