Riešenie hádanky o sebe

Teória transakčnej analýzy hovorí, že v nás existujú tri časti, ktoré zápasia medzi sebou: posolstvá ktoré sme prijali, myseľ a vôľa a nakoniec emócie. Tieto tri medzi sebou zápasia a výsledkom je často zmätok. Nevieme kam sa prikloniť. Dokonca môžeme mať pocit, že sami sebe nerozumieme.

Pravda bolí

Poznanie seba komplikujú aj mechanizmy, ktoré nám v tom bránia.

Je otázne, či by niekto vôbec zniesol počuť plnú pravdu o sebe – keby vypadol lístok a na ňom bol do detailov rozpísaný profil osobnosti a všetky informácie o nej a jej minulosti…

Poznať pravdu o sebe nie je jednoduché a hlavne nie je bezbolestné. Spravidla sa dozvedáme aj veci, ktoré nie sú príjemné. Našťastie existujú mechanizmy, ktoré sa nás snažia chrániť pred konfrontáciou, ktorá by nás poslala do kolien. Snahou nie je pravdu zamlčať, ale dávkovať v takých množstvách, aby ju bolo možné spracovať. Je to pomalý a zdĺhavý proces a vyžaduje veľa odvahy a zrelosti. Nie je to terapia šokom, ale pomalý proces. Žiaľ, mnohí ľudia sa odmietli vybrať touto cestou hneď na začiatku a tak neprijali ani základnú pravdu o sebe a tak žijú, akoby boli dokonalí :). A mnohí žijú v klamstve, takže už z princípu nedokážu rozlíšiť pravdu o sebe…

Najčastejšie používame tri obranné mechanizmy.

Potláčanie

Tým prvým je potláčanie. To čo nie je príjemné, alebo čo nám nepasuje do obrazu o sebe vytlačíme a tvárime sa, že to neexistuje. Máme svoju predstavu a tá je pre nás dôležitejšia, než skutočnosť (pravda). To čo sa nám nehodí, potlačíme (odsunieme) do nevedomia. Táto pravda žije svojím životom, ale v skrytosti. Problém je to preto, lebo cca 90 % vecí robíme na základe vecí, ktoré sú uložené v nevedomí. Ak by som prijal pravdu o sebe, mohol by som s ňou pracovať. Ale ak ju potlačím, prenáša sa do môjho života a ovplyvňuje ho tak, že nad tým nemám kontrolu (poza môj chrbát). Pravdu môžeme potlačiť, ale nie umlčať.

Racionalizácia

Druhým mechanizmom je racionalizácia. Zdá sa, že čím lepší a bystrejší intelekt a väčšia kapacita mozgovej kôry, tým väčšia schopnosť zracionalizovať takmer všetko. Je pravda že rozum dokáže výborne zanalyzovať všetky + a -. Pravdou je tiež skutočnosť, že dôležitá je motivácia. A ak má človek motiváciu, dokáže zracionalizovať (ospravedlniť) takmer všetko a nájsť + aj tam, kde nie sú. Často sme v situácií, kedy sa musíme rozhodovať. Samotné možností sú dobrom a zlom. A dobré viac, či menej. Často máme viac možností. A hoci posúdiť ich je objektívna skutočnosť, do samotného rozhodnutia vstupuje subjektívny faktor – naša vôľa. Naša vôľa si nedokáže vedome vybrať zlo. A preto vôľa dá rozumu impulz k tomu, aby rozhodnutie ospravedlnil. Vôľa poverí rozum úlohou, aby zlo vykreslil ako dobro a pre dobro sa potom vôľa vedome rozhodne. Tento mechanizmus neospravedlňuje voľbu zla. Len popisuje mechanizmus, akou tento proces funguje. Málokto si vedome a dobrovoľne vyberá zlo. Čo však robíme preto, aby sme inklinovali k dobru? To už je otázka na „telo“…

Popretie

Tretím mechanizmom je popretie. Aký je rozdiel medzi potlačením a popretím? V obidvoch ide o nepríjemnú pravdu. V prvom prípade ju potlačíme. A v tom druhom ju poprieme. Kým v prvom sa ňou odmietame zaoberať a tvárime sa, že s nami nesúvisí. V druhom prípade ju odmietame a prekrúcame. Spoznať pravdu o sebe môže byť bolestivé a my sa bolesti vyhýbame. Dokonca viac, ako je zdravé. A preto miesto rastu, sa vyberáme cestou popretia. To je však cesta k zakonzervovaniu stavu. Ak pravdu o sebe popriem, nemám dôvod vybrať sa cestou premeny…

Zápas o vedomie

Existujú tri druhy vedomia. Najviac si uvedomujeme vedomý stav – to čo nás práve teraz zamestnáva a čo prežívame. Potom je podvedomie, to čo nejakým spôsobom reflektujeme, aj keď nie práve teraz – odložili sme to na neskôr, ale vieme o tom. V nevedomí je to to, čo sme popreli a vytesnili. Popretie a vytesnenie nemusí byť vedomý proces. Môžete prežiť situáciu, ktorá je natoľko silná a bohatá, že ešte dodatočne vo vás budú rezonovať rôzne podnety (dozvuky)  a časom sa vyplavovať na povrch veci, ktoré ste si v prvej chvíli nevšimli (nové detaily a podrobnosti). Isto to poznáte. Je to bežné a prirodzené. A niektoré podnety a zážitky môžu byť natoľko silné, že potrebujeme čas, aby sme ich spracovali… Až časom sa prihlásia k životu, alebo sú natoľko bohaté, že to potrvá dlho.

A teraz späť k potlačením veciam. Je jednoduchšie s niečím pracovať vo vedomej rovine, ako keď to je presunuté do podvedomia a predovšetkým do nevedomia. Vtedy je ťažšie to pomenovať a spoznať pravdu, ktorá je za tým…

Maska

Keď príde reč na popretie, najlepším príkladom je maska. Mnohí ľudia nosia masky, aby popreli kým naozaj sú. Či už sa boja ukázať svoju pravú tvár, alebo chcú ostať v utajení. Niektorí ľudia majú ešte jeden dôvod. Rozhodnú sa poprieť seba a nosiť masku, aby manipulovali inými. Chcú získať nejakú výhodu pre seba a tak zohrajú istú úlohu (rolu) aby uspeli. Maska je tak spojená s hraním hry, s uplatnením určitej stratégie a s divadlom. Doslova. Toľko energie vynaloženej na zahranie role. A pritom, jednoduchšie by bolo byť sám sebou a premieňať seba. Aj keď pravdou je, že by to tu a tam bolelo.

Keď nosíme masku, neprežívame až takú bolesť, ako keď sme konfrontovaní s pravdou o sebe. Teda bolesť spojená s nosením masky je dlhšie skôr v pozadí a až časom sa dostane na povrch. Ak ju opäť nepotlačíme. Mnohí ľudia sa natoľko vžili do masky, že doslova popreli svoju pôvodnú identitu a zmenili sa v masku (prijali identitu novú). Zmenili sa, ale nepremenili. Navonok sú niečím novým, ale vo vnútri, vo vnútri ostali tým, kým boli.

Skôr či neskôr pravda vypláva na povrch. Ale človek ktorý si už raz zvolil popretie, tu urobí znova. Dokonca ak bude konfrontovaný s tým, že skutočnosť je iná (nie je taký dobrý manažér, ako si myslí) a je príčinou neúspechu, môže príčinu hľadať inde, len nie u seba. Človek sa už môže natoľko zžiť so svojou maskou, že nedokáže spoznať svoju pôvodnú tvár.

Všetko v nás zanechá stopu

Človek nie je predmet. Ale často sa podobá špongií. Keď stlačíte špongiu a uvoľníte, nasaje do seba všetko, čo je v dosahu. V niečom fungujeme podobným spôsobom. Všetko čo vidíme, registrujeme, spoznáme a prežijeme, v nás zanechá stopu. A ovplyvní aj naše slová, myšlienky, pocity a prejavy – celý náš svet. Preto je niekedy náročné spoznať príčinu nášho správania a čo všetko nás ovplyvnilo. Nehovoriac o tom, že aj to čo sme prežili, je ovplyvnené nami. Jedná vec je objektívna skutočnosť a druhou naše subjektívne prežívanie. Napr. slová a skutky ktoré sme si vyložili ako zraňujúce, vôbec takými nemusia byť. Chápete prečo je dôležité najprv sa s niekým porozprávať a až potom si urobiť názor? Sme spolutvorcami reality…

Riešiť veci bezprostredne

Je lepšie s podnetmi pracovať vtedy, keď je to aktuálne, ako ich potlačiť a začať ich riešiť až neskôr, kedy sa začnú hlásiť k životu. Po čase už nemusí byť možné spojiť si prejav a príčinu – spoznať korene nášho správania. A bez spoznania koreňov, je ťažšie zmeniť správanie. Okrem toho, ak už sa niečím musíme tak či tak zaoberať, tak prečo to neurobiť hneď…

Potrebujeme pokoru

Na začiatku riešenia hádanky o sebe, je pokora. Prijať to, kto som. Prijať to dobré aj zlé ako východisko a začať pracovať na sebe. Ak by to bol konečný stav, mohlo by nás to mrzieť. Ale ak je to len začiatok – v tomto mám problém a môžem ho odstrániť… Tí čo nás majú naozaj radi, nás prijmú aj s chybami. A tak najväčšou výzvou je prijať pravdu o sebe, hoci to bude bolieť a naruší to našu predstavu o sebe.

Potrebujeme silnú vôľu

Aby sme sa dokázali vystaviť bolesti (poznanie pravdy) a prejsť cez ňu, potrebujeme silnú vôľu. A ako posilniť vôľu? Cez bolesť. Vždy keď prekonáme samých seba, alebo odložíme uspokojenie našich túžob a potrieb (na neskôr), staneme sa silnejšími. Uspokojenie neodkladáme preto, aby sme nedosiahli uspokojenie, ale preto, aby sme nekonali impulzívne a ak bude treba, vedeli zatnúť zuby a niečo vydržali (prekonať sa). V kontexte nášho článku to znamená prijať pravdu o sebe a zmeniť svoj život.

Skladanie hádanky

Tak kto som? Málokedy ta otázka zaznie. Ale je nesmierne dôležitá. Odkiaľ som prišiel a kam kráčam? Kým som a kým sa môžem a mám stať. Aké sú moje dary, talenty, prednosti a zručnosti? Po čom túžim a čo mi chýba? Čo mi bráni napredovať? Aké sú moje ciele? Napĺňa ma môj doterajší život? Čo mám rád a čoho sa bojím? Čo by som chcel spoznať a čomu sa začať venovať? Aké sú moje silné a slabé stránky? Prijať kto som a rozhodnúť sa premeniť tento poklad (seba samého) na vzácnu perlu. Stanoviť si čo chcem zmeniť a ísť za tým. Na začiatok je dôležité stanoviť si jednoduché ciele. Tie rýchlejšie dosiahneme a radosť z postupu nám dá silu zvládnuť aj väčšie prekážky… Kto som? A kým sa môžem a mám stať? Každý človek je jedinečný a nikto nie je nahraditeľný. Každý má jedinečné poslanie – obohatiť svet a zanechať v ňom svoju stopu…

.

Nedovoľme rôznym mechanizmom a maskám, aby deformovali pravdu o nás. Spoznanie našej identity je totiž kľúčom k životu, ktorý má zmysel a k spokojnosti.

-th-

John Powell bol profesom psychológie a spirituality na univerzite v Chicagu. Jeho kniha Riešenie hádanky o sebe, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www.naimasikandar09.wordpress.com