Zala o novom ideovom projekte Michala Šimečku a o svojej traume z hodnôt Novembra

Po vytvorení mýtu o zlyhaní intelektuálov a lídrov VPN tu máme pokus o ďalší – o  jednostrannom privlastnení si Nežnej revolúcie. Legendárni lídri, či ako vraví Boris Zala „pôvodná garnitúra VPN“ museli byť naozaj nesmierne schopní politici. V logike dvoch mýtizujúcich tvrdení totiž zlyhali a odmietli moc, ale napriek tomu zostali vlastníkmi nežnej revolúcie a významy pojmov sloboda, štát a západ zabetónovali prinajmenšom na tri desaťročia.

Zabetónovali ich tak dôkladne, že ako pevný základ pretrvali po celú dobu mečiarizmu a ani po ňom sa Dzurindovi a dokonca ani dlho pridlho vládnucemu Smeru nepodarilo vtisnúť slovenskej politike nový význam týchto hodnôt, či dokonca nájsť hodnoty úplne nové.

Ba naopak, zápas s Mečiarom akoby sa opieral o spomienky na rok 1991, kedy ho druhá slovenská vláda zložená z VPN, KDH a DS odvolala a na rok 1998, kedy jeho moc definitívne z vôle demokratických strán a voličov skončila. Mnohí spoločenskí vedci považujú práve toto historické a heroické vzopätie sa proti zneužitiu demokracie, zoštátneniu slobody a odmietnutiu prozápadných hodnôt za moment dosiahnutia dospelosti slovenskej spoločnosti v priamej nadväznosti na novembrový program VPN a vtedajšej verejnosti. Po celé toto obdobie v ňom mali výrazné slovo tí, ktorí z pôvodnej garnitúry VPN zostali v parlamentnej a diplomatickej politike, ale aj tí, ktorých môžeme považovať za deti ideálov novembra a nepolitickej politiky – neziskové organizácie na Slovensku.

Na rozdiel od Michala Šimečku, ktorý hľadá nový jazyk pre projekt budúcnosti, Boris Zala mu ho vykráda, aby rozbíjal obraz Novembra. Kým Šimečka odmieta hľadať zhrdzavené ohnivko kauzálnej reťaze dejín v pochybeniach revolučných lídrov, Zala ho práve tam nachádza a triumfálne zdvíha nad hlavu, ako konečný dôkaz nielen proti VPN, ale i celej doktríne neoliberalizmu.

Boris Zala, ako bývalý dvorný ideológ Roberta Fica, blúzni nad mladistvým elánom Michala Šimečku, ani nie o víziách mladej generácie, ale skôr o chimérach svojej mladosti. Pod zneužitým sloganom „nového ideového projektu“ ten svoj pomenúva ako inú individuálnu slobodu, kritizuje nepatričný odpor VPN proti štátu a jej zaslepené velebenie občianskej spoločnosti a nepolitickej politiky a ľpenie na prozápadnej orientácii či neochvejnej viere v západ.

Akú inakosť chce pripísať individuálnej slobode, hlásanej programom VPN? V čom bola idea slobody, znejúca z tribún novembra, z prvých dvanástich bodov VPN a z prvého volebného programu VPN Šanca pre Slovensko neperspektívna a v čom je závažím pre slovenskú spoločnosť dnes?

V čom bola nedôvera v dobe revolučných zmien a porevolučné pochybovanie o štáte, etatizme a jeho odľudštených formám chybná? A naozaj viedla praktická politika VPN a jej koaličných partnerov k štátu bez vízie solidárnej spoločnosti, ako by jej rád pripísal Boris a Zala?

Podobne je to i s modrinami a jazvami, ktoré si za vraj slabý národný pilier vyslúžila VPN v dobe, kedy  betónovala pojem vlastenectva. Opäť odkazujem na historické fakty, na volebný program Šanca pre Slovensko a na atmosféru doby, kedy Matica Slovenská, SNS a časť slovenských médií prevracali celej spoločnosti slovenský hubertus naruby a odhaľovali jeho zelenú a hnedú podšívku.

Vo vyrábaní nepriateľov, nielen ponovembrovej, ale i dnešnej spoločnosti Boris Zala pokračuje i demagógiou o tom, že VPN vytvorila „nepriateľskú atmosféru voči všetkým alternatívam“. Škoda, že si niektoré z alternatív netrúfa ani naznačiť. Iste sme všetci zvedaví, aké sú tie alternatívy proti demokratickým, prozápadným a proamerickým doktrínam zahraničnej a ekonomickej vízie a politiky VPN (pripomeňme, že v rokoch 1989-1992). Implicitne to predsa musia byť idey orientácie na alternatívnu demokraciu, inú než západnú orientáciu a s inými kotvami bezpečnosti, než v tých desaťročiach znamenali pre celý svet USA.

Ešte stále majúc na mysli lídrov VPN totiž odhaľuje svoje jedinečné videnie ponovembrovej  minulosti a jej bezhlavú prozápadnosť dokazuje tvrdením: že: intelektuálna elita časti bývalej vépeenky sa usiluje dodnes udržať pozície historicky neudržateľnej a škodlivej rétoriky o liberálnej či západnej demokracii a dokonca vraj tvrdí, že EU je socialistická!

Márne premýšľam, na čom je postavaná táto krkolomná téza. Hlavne ak o pár viet ďalej Zala tvrdí, že „ani alternatívy k neoliberálnej paradigme, ktoré sa rodili v stredoeurópskom priestore, nie sú žiadnymi ideálnymi lákadlami“. Ilustratívne vymenúva ľavicový etatizmus a klerikálny štát ako návrat ku komunizmu a to druhé ku klérofašizmu.

Potlesk Michalovi Šimečkovi za východisko k novému ideovému projektu „zjednotenej Europy“ je teda potleskom Borisa Zalu sebe samému za brilantnú pointu, v ktorej „sa vôbec nebojí povedať, že novým politicko-ideovým rámcom by mala byť Európska republika,  opretá o hodnoty europeanizmu a nie Západu“. Samozrejme ruku v ruke „s revitalizáciou národných hodnôt“. Zmazanie koexistencie európskych štátov na princípoch federácie, inak povedané: vytvorenie unitárnej republiky Európa a prísľub posilnenia národnej identity súčasne?

Pripadá mi, akoby Zala komusi vytrhol z ruky zástavu Progresívneho Slovenska a mávajúc ňou nad  hlavou, tancuje na hrobe VPN. Tam kde pochováva neoliberalizmus však neleží VPN. A myslím, že Michal Šimečka to dobre vie a vo svojom článku i dokazuje. „Odpútať sa“ od významov, ktoré boli platné v dobe revolúcie, neznamená zavrhnúť ich podstatu ani platnosť v dobovom kontexte.

Lídri VPN neboli ako tí chlapci, ktorí za peniaze Georga Sorosa vyštudovali pred rokom 89 v Oxforde. Nie su ani ako tí reformní komunisti a odboroví predáci, ktorí prechádzali politickou praxou v Solidarnośći. Nemali kedy vyštudovať politiku ani ústavné právo na univerzitách, nemali kedy vylaďovať názory v politických debatách, nemali kedy politicky formovať seba, rady straníkov ani politickú kultúru verejnosti. V tom zbesilom čase revolúcie dali politike jej obsah intuitívne, v niečom konzervatívne, v niečom liberálne a v niečom sociálne. Na základe tohto programu však prežili demokratické inštitúcie štátu dodnes.

Preto Michal Šimečka pri hľadaní alternatív nepotrebuje „robiť generačnú vzburu proti revolucionárom“ či odvrhnúť hodnoty a dedičstvo VPN a ani to nerobí. Vlastne ani nevraví o ich zlyhaniach ale o „nedosiahnuteľných ideáloch novembra“. Úcta k nim je aj v povzdychu, že: „Revolucionári nám totiž nezanechali žiaden kľúč, ako uvažovať o budúcnosti“. V každom prípade diskusiu o „trvácnosti novembrového jazyka“, ku ktorej Michal Šimečka kultivovane prispel, slovenská politická scéna potrebuje.

Spôsob, akým sa v nej pokúsil pokračovať utečenec zo strany reálneho národného socializmu a europoslanec, pán Boris Zala, k tejto snahe však vôbec neprispel. Fakt, že sa za viac ako štvrť storočie zmenil slovník, témy aj protagonisti slovenskej politiky je prirodzený. Svojim spôsobom je prirodzené aj to, že sa objavujú hrobári Novembra, resp. takí, ktorí by si radi post factum privlastnili jeho víťazstvá a prehry hodili na lídrov pôvodnej VPN.  Dúfam, že takáto urputná snaha pripísať všetko zlé nejakým dvom, či trom predstaviteľom novembrovej VPN-ky, bude znamenať v serióznej debate diskvalifikáciu.

Boris Zala, Dozrel čas na nový ideový projekt, DenníkN, 27. 11. 2017

Michal Šimečka, Lídri VPN nám urobili službu, že stvorili Mečiara tak skoro, DenníkN, 15. 11. 2017