Denník N

Keď plyšáci zhoria na popol – moja osobná exkurzia do extrémneho metalu

Nedávno som vám predstavil „cukrovú vatu“, akou si občas rád nechávam pohladiť dušu. Čo za hudobný liek si ale nasadzujem, keď zlyhajú všetky upokojujúce prostriedky? Práve vtedy nastupujú najťažsie kalibre. Rozžeravené dýky na vypaľovanie rán, kladivá na drvenie kostí a neľudský rev, ktorý ma dá zas dokopy. Práve s nimi vás zoznámim a zavediem do „troška“ extrémnejších metalových vôd.

Poľskí Behemoth-i v plnej poľnej. Zdroj: FivePrime.org

Hneď na začiatok pripomínam, že nejde ani o úplný výber kapiel, ktoré z tvrdších podžánrov metalu počúvam. Vypichol som najmä tie, ktoré si cestu do mojich uší nachádzajú najčastejšie. Samozrejme, v diskusii pod článkom uvítam tipy na ďalšie grupy. Je síce dosť možné, že väčšinu z nich poznám aspoň zo zopár songov, ale rád sa nechám poučiť.

Čistý black ani death príliš neobľubujem. Najmä pri old school blacku rozumiete nejaké neartikulované chrapotanie a okrem gitary, znejúcej ako keby bol hráč pod prúdom, zvyšok znie ako mlatenie palicami na plechove smetiaky. Old school death zas až na výnimky zas občas znie ako spitý jazzák, ktorý sa rozhodol hrať metal, a chce sa mu práve zvracať. Nič v zlom :)

Ďalšie vetvy extrémneho metalu (jedno z možných súhrnných pomenovaní black, death metalu, grindu a podobných vecičiek dokopy), ktoré takmer vôbec nepočúvam a nepáčia sa mi, sú napríklad brutal death metal (okrem povedzme Nile, kde tie pazvuky aspoň evokujú staroegyptské múmie :D) a iné už fakt neľudské zvuky vydávajúce „grcačky“.

 

Kreator – thrash metal

Ich staršie albumy, ktoré svojou veľkou troškou prispeli k vtedy vznikajúcemu black metalu, ma až tak neberú. Zato obdobie počínajúc Hordes of Chaos a stále trvajúce súčasným Gods of Violence veru velice môžem. Správna dávka agresie, štipka rebélie a tankové tempo a intenzita valiaca sa nezadržateľne dopredu. Thrashový štýl spevu, resp. skôr istá forma štekania, nepatrí medzi moje favs, ale v tomto prípade to znesiem.

 

Children of Bodom – power/death metal (s jemnymi punkovymi prímesami)

V jadre power/speed metal s koreňmi v zvuku Stratovarius, do ktorého sa votrela melodeathová agresia a občasná punková neviazanosť. Banda na čele s nevypočítateľným Alexim Laihom (nie nadarmo ho zvyknú prezývať Wildchild) si už od začiatku drží svoje pomerne unikátne vyznenie a štýl, ktorý medzitým stihlo už pár kapiel skopčiť. Pre mňa osobne ich zlaté obdobie zahŕňa albumy Follow the Reaper, Hate Crew Deathroll a Are you dead yet? Neskoršie placky ma už akosi obchádzajú, aj keď istotne nie sú zlé. Follow the Reaper je stále moja topka a song Everytime I die bol asi jediný song, ktorý som sa okrem Breaking the Law od Judas Priestu naučil hrať celý na baske. Je to smutné, ja viem :D

 

SuidakrA – folk/symphonic death metal

Niektorým z vás by mohli jemne evokovať zoskupenia ako Eluveitie alebo Ensiferum, i keď osobne si myslím, že bližšie majú ku klasickému melodeathu. Tomu dávajú svoj parádny keltský spin, na posledných asi dvoch albumoch trocha upnutý na staroveký Rím. Eternal Defiance začína jedným z najlepších dvojkomb intro-song, aké poznám, menovite Inner Sanctum ako epický úvod a Storming the Walls ako metalový bojový pokrik pri dobývaní pevnosti. SuidakrA svoj štýl rokmi vypilovala, na novších CD aj pekné vyleštila a pridali na čistých vokáloch, ženských partoch, ale aj symfonike/epike. Z drsnejšej produkcie, schopnej tvrdosťou miestami vyzvať aj čisto melodeathové skupiny, z nich v súčasnosti cítiť najmä majestátnosť a pokoj. Občasné lietajúce končatiny v textoch sa nerátajú :)

Posledné dva albáče ma chytili viac ako ktorékoľvek iné z ich produkcie. Okrem iných skvostov by som ešte vypichol pieseň On roads to ruin z minuloročného Realms of Odoric.

 

Arch Enemy – melodic death metal

Prešli si už viacerými zostavami, asi najikonickejšia je tá, kde účinkovala Angela Gossow, ktorá akoby rozrazila brány death metalu aj pre ženské speváčky. Osobne však preferujem Alyssu White-Gluz (a nielen preto, že vyzerá vskutku k svetu – keby nespievala dobre, nepomohla by jej ani všetká krása sveta, pozn. autora) a albumy, na ktorých spieva.

War Eternal si ma získal takmer okamžite skrze vypaľováky ako War Eternal alebo You Will Know My Name. Nový album dokonca obsahuje Jeffa Loomisa (ex-Nevermore, jeho hru žeriem) síce už nepriniesol taký moment prekvapenia, ale single Eagle Flies Alone a najmä The World Is Yours (keby si nový Arch Enemy zvuk dal intímne rande s Nevermore) nabádali moju hlavu k frenetickému headbangovaniu \m/

 

Septic Flesh – symphonic death/black metal

Staršie veci od nich sú síce pomerne počúvateľné, ale pre mňa tí praví Septici začínajú albumom Communion, to je koncentrovaná epika v extrémnom háve. Ak by ste mali pochybnosti, že takto démonické vokály a symfonika môžu fungovať krásne pokope, tu to máte. V tomto prípade by som naozaj zbytočne rozpisoval, treba počuť :)

Mimochodom, orchestrálne party „spáchali“ v Prahe :)

 

Stormlord – symphonic death/black/power metal

Podobne ako u ďalších, aj títo ma zaujali až v momente, keď začali menej „grcať“ a mlátiť a viac hrať a tkať epické kompozície. Ich najnovší počin Hesperia mi totálne unikol (ten rest musím skrátka dohnať), zato Mare Nostrum si rád púšťam aj po rokoch. Čo skladba, to pecka, najmä titulná vec, Legacy of the Snake a ešte And The Wind Shall Scream My Name, pojednávajúci o sláve autora Umenia vojny, majstra Sun Tzu. Napriek kápet bizarnému mixu poweru, black/deathu a symfoniky im zvuk funguje na jedničku a ide o vyslovene príjemné počúvanie :)

 

Wintersun – folk/symphonic death metal

Bolo raz jedno Ensiferum a vydalo moc fajný album, v ktorom tí pozornejší rozoznali Bal-Sagoth sem, Children of Bodom tam, ale so svojským twistom. Veľmi skoro si Jari Mäenpää povedal, že fakjú, a spravil si über-ambiciózny projekt zvaný Wintersun. Prvý album je dnes už klasika, dá sa povedať, že tam vypeckoval štýl prvého CD Ensiferum a pridal viac epickosti, ako aj celkovej melanchólie. Zima už vonku udrela, a táto placka je ideálnym posluchom práve do nejakej echt fujavice, až vám budú slzy mrznúť na tvári :)

Aj keď som veľký fanúšik progressive metalu a príbuzných štýlov, album Time I sa mi nikdy príliš nedostal pod kožu. Niežeby bol zlý, len je to strašný zvukový bordel. Keďže Time II bude hotový asi vtedy, keď George R.R. Martin dokončí Pieseň ľadu a ohňa, tak zatiaľ si Jari vydal Forest Seasons, podivný hybrid medzi starým Wintersun a novým. Počul som ho príliš málo, aby som ho vedel dobre zhodnotiť, aj skrze to, že dobieham resty so Septic Flesh :D

 

Bloodbath – old school death metal

Jo, to je presne tá klasická death metalová kapela, kde si zaspieval aj slávny to Mikael Akerfeldt, o ktorom bude reč ešte nižšie pri Opeth. Ak si chcete vypočuť takmer čistý death metal starého strihu, len s modernejším zvukom a lepšou produkciou, ste na správnom mieste. Texty by som špeciálne neriešil, krv, vnútornosti, nejaký ten kanibalizmus, skrátka mňam :)

 

Death – old school death metal / progressive/technical death metal

Ak ako metaloví fans nepoznáte Death a ich dnes už bohužiaľ zosnulého frontmana Chucka Schuldinera (výročie jeho smrti pripadá na 13.decembra, ak si dobre pamätám), tak pekne do kúta a vypočuť si aspoň niečo z ich „novších“ CD (posledné vyšlo v roku 1998).

Prvé albumy predstavujú základné kamene death metalu a stále majú svoju kvalitu, aj keď občas vyznievajú komicky, najmä keď začne hrať povedzme Zombie Ritual a má to rytmus, ako keby ste si išli zatancovať len tak na stredoškolský ples :D

V období rokov 1991-1993 sa začali štýlovo lámať a posledné dva až tri albumy sú klenotom nielen metalu, ale aj hudby samotnej. Pomyselný vrchol dosiahli práve na poslednom CD s kompozíciami, ktoré z vás budú ukusávať nie ždibance, ale kusy mäsa. Scavenger of Human Sorrow, Bite the Pain alebo Flesh and the Power It Holds miestami až dusia a zároveň nadchýnajú nápadmi. Zvuk Sound of Perseverance rozviedol Schuldiner ešte viac na duchovnom nástupcovi novších Death (svojský „škrekot/growl“ tu nahradili čisté vokály), projekte Control Denied, a ich bohužiaľ jedinom CD Fragile Art of Existence.

Death síce nesadnú každému a nedajú sa počúvať tak husto ako možno iné kapely, ale stoja za vyskúšanie :)

 

Trail of Tears – gothic metal (symphonic/black typ)

Kapiel typu „kráska a zviera“ sa od 90s vyrojilo požehnane, od After Forever až po tvrdšie veci typu Tristania alebo práve Trail of Tears. Nanešťastie počas celej svojej existencie trpeli personálnymi výkyvmi, a tak je ich diskografia značne nevyrovnaná či zvukovo alebo kvalitatívne. Prvé CDčká s Helenou Iren Michaelsen boli ok, aj tie, kde neskôr chvíľu hrali čisto s mužskou zostavou. Najlepšie sú ale aj tak tie s Cathrine Paulsen, najmä A New Dimension of Might a Bloodstained Endurance, zvyšok mi pripadá trošku vyhoreto, akoby sa im už nechcelo nahrávať.

Ak je gothic metal (nie ten akože gotický reprezentovaný povedzme Type O Negative, čo bol skôr mam-niekde-istický alternatívny rock/metal) vaša šálka čaju s rumom a vodkou, tak si pustite album A New Dimension of Might. V Bloodred Trance na asi pol minúty v druhej polovici songu zabudnete na Tarju Turunen alebo aj Floor Jansen. Organizmus zaručený :)

 

Keep of Kalessin – symphonic/epic black metal

Zo začiatku produkovali viacmenej klasický black metal, len s lepšou produkciou (preto boli počúvateľní). Neskôr vydali geniálnu nahrávku Armada, ktorá dokázala vyznieť epicky aj bez symfonického orchestra. Na Kolossus-e (obálka trooooška vykradnutá z The Elder Scrolls IV: Oblivion)  sa im ešte ako-tak darilo držať moju pozornosť, potom sa s nimi niečo stalo a vypúšťali nechcite vedieť čo. A to sa považujem za veľkého fanúšika akejkoľvek symfoniky v metale/rocku. Tu to však prestalo fungovať.

Zožeňte si Armadu a hotovo :D

 

Dimmu Borgir – symphonic black/death metal

Mnohí metláci zameraní najmä na ten extrémny pri tomto mene ohŕňajú nosom a vychádza z nich včerajší obed. Pamätám tie časy, keď pubertiaci na mojej strednej behali v tričkách s pentagramami a logom práve Dimmu Borgir. Gýčovitosť nabok, treba im uznať, že ide o vcelku ušiam prijateľnú, aj keď veľmi odľahčenú formu symfonického black metalu. Ak aj nepoznáte od nich nič iné, Progenies of the Great Apocalypse určite spoznáte.

Na zatiaľ poslednom štúdiovom albume Abrahadabra sa im znovu vrátila stará forma a singel Gateways, najmä jeho ultraepický záver vám bude v hlave znieť ešte dlho.

Úprimne, vždy som ich preferoval pred povedzme Cradle of Filth, kde mi doteraz nezachutili vokály Daniho Filtha, a pravidelne si od nich púšťam asi dve pesničky, a to Scorched Earth Erotica a Nymphetamine Fix :)

 

Emperor – symphonic black metal

Tvrdšie to v symphonic black metale ide len ťažko. Ak vám pri Dimmu Borgir prekáža „mainstreamovosť“, tu nemusíte živiť podobné obavy. Ich zvuk obsahuje tak nadýchané symfo aranže, ako aj guľometnú paľbu typickú pre klasický black metal. Spolu s Bal-Sagoth symphonic black metal v podstate „založili“.

Narozdiel od Bal-Sagoth sa u mňa nikdy dlho nezabývali, akurát Anthems to the Welkin at Dusk sa na exterňáči zahniezdil na večnosť :)

 

Limbonic Art – symphonic black metal

Nevyvrhujú zle strávený obed, ale zároveň znejú dostatočne drsne nato, aby sa ešte mohli označovať ako black metal. Taký fajn kompromis medzi komerčnejšími Dimmu Borgir a nekompromisným Emperor. Občas na spôsob Darkthrone hodia do songu aj punkové pasáže a la Misfits alebo Ramones.

Čiže v podstate ide o symfonickejší Dark Funeral :D

 

Caladan Brood – atmospheric/epic/symphonic black metal

Málokto z vás ich asi pozná. Štýlovo vychádzajú z tvorby žánrových kolegov Summoning, akurát Tolkienov svet vymenili za megamasakrálne epické univerzum Malazu od Stevena Eriksona/Iana Camerona Esslemonta.

Na konte majú len jedno CD, ak ste však fanúšikom Malazu a znesiete trošku black metalu, neváhajte :)

 

Enslaved – progressive/art black metal

Začínali klasickým black metalom vikingského strihu, aj keď treba povedať, že nezneli ako rozmlátené smetiaky (áno, hovorím o naozaj starých black metaloch).

Na prelome milénia presedlali na iné chúťky a zvuk im sprogresívnel. Posledných zopár CD sa im do tvorby vkrádal aj art rockový a jemne psychedelický zvuk, preto ich občas zvykli označovať ako black metalových Pink Floyd. V tomto trende pokračujú aj v súčasnosti.

Z ich bohatého katalógu najviac volím CDčka z rokov 2000 až 2006, najmä Isa :)

 

Opeth – progressive death metal / prog rock

Spolu s Children of Bodom to boli práve Opeth, ktorí pomohli zlomiť môj dovtedajší odpor k drsnejším formám spevu. Death/black sem, prog rock a metal tam, a občasná stopa jazz fusion, to všetko vytvára podmanivý mix, ktorý sa neobohrá ani po rokoch. Ich novšiu tvorbu som síce dlho skúsaval, ale nakoniec mi zachutila aj tá.

Napriek tomu mojimi srdcovkami ostávajú najmä prvé dva albumy s eposmi ako In Mist She Was Standing alebo Black Rose Immortal <3

Z trocha odľahčenejšieho uhla pohľadu, ak chcete niekomu inému pustiť niečo, čo je dostatočne drsné a zároveň artovo znejúce, ste na správnej adrese :D

 

My Dying Bride – symphonic/gothic doom metal

Ako sa píše v legendárnom dokumente 196 pravidiel doom metalu, ak ste smutní, pustite si čo najdepresívnejší doom metal, a hneď budete veselší. Preslávil ich mix peknej a silno melancholickej hudby s textami o stratenej láske a samote (frontman je vraj veľmi veselý človek, v kapele si len ventiluje svoje smutné chvíľky), kde nemohli chýbať pohrebné husličky :)

Ak vám je ťažko na duši a potrebujete si poplakať, ale nejak to nejde, pustite si My Dying Bride a som si istý, že sa dočkáte oslobodzujúceho uvoľnenia :)

 

Behemoth – black/death metal / brutal death metal

Na záver som si nechal jednu z mojich topiek, nielen v rámci extrémneho metalu, ale metalu vôbec. Môžem nesúhlasiť s filozofickými názormi prezentovanými na ich albumoch, aj keď im nemôžem uprieť snahu o provokáciu mysle. Takisto sa mi nemusia páčiť niektoré ich teatrálne prejavy smerom na verejnosť.

Čo ma však oslovuje, je brutálny valivý hybrid, niekedy nazývaný aj blackened death metal, občasne aj s prídomkom brutal, na ktorý po black metalovom období prešli, počnúc albumom Satanica (1999). Thelema.6 a Zos Kia Cultus (Here and Beyond) už naznačovali, že budúcnosť bude pre Behemoth žiarivá, respektíve, aby sme dodržali temné vyjadrovanie, čiernočierna.

Bolo to ale predovšetkým CD Demigod, ktoré mi urazilo dekel neskutočným spôsobom, od začiatku do konca. Neskoršie albumy už len stúpali na kvalite.

Len malé upozornenie – ak ste naozaj silno veriaci kresťania, asi sa vám ich tvorba moc páčiť nebude, môže vám dokonca pripadať nielen extrémna, ale aj extrémistická. Pri kapelách takéhoto typu ale musíte rátať s nejakou mierou „butthurtu“, ak ste takí masochisti, že si to pustíte :D

Doteraz nezabudnem na ich koncert ešte v Starej pekárni v Nitre, ani rok si nepamätám. Išlo o akýsi minifestival extrémneho metalu v supersilnej zostave – Lyfthrasyr (fakt skvelý trocha-klon Dimmu Borgir/Cradle of Filth so skvelými bicími), Aborted (tých som pretrpel), Kataklysm (zniesol som len melodeathové songy, vtedy ešte nebol vonku skvelý Of Ghosts and Gods) a nakoniec headliner Behemoth.

Toho času som si lámal hlavu, ako dokážu dať tie kvázi zborové growly, ktoré vyzneli tak epicky na štúdiovkách. Odpoveď prišla hneď počas prvých songov – keďže aj basák, aj druhý gitarista majú skúsenosti s growlami v bočných kapelách, skrátka to práskli všetci naraz, až vlasy vstávali dupkom a utekali všetkými možnými smermi.

Po tomto koncerte mi ešte týždeň pištalo v ušiach, ale to mi nevadilo, že vôbec \m/

Takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej a… ďalej. Asi si vravíte, čo musí tento týpek fajčiť/húliť/pichať si/(doplňte ľubovoľnú metódu aplikácie akejkoľvek drogy), keď je schopný si pustiť total cukrovú vatu a la Backstreet Boys, pokračovať death metalom a zakončiť to povedzme symfo soundtrackom a podobne?

Neviem, možno mi v hlave rastie marihuanový háj :D

Racionálnejšie vysvetlenie vraví, že mám skrátka pestrý vkus a nezabedňujem sa len do jedného štýlu (a všetky iné sú *píp*-oviny! :D). Mne to vyhovuje. Ak vám nie, jediná odpoveď je klasické metalové fakjúól :)

Po smršti zvukovej a smajlíkovej ďakujem za pozornosť, a už hádam čoskoro sa vidíme pri knižných anti-odporúčaniach \m/

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))