Denník N

Z demotivácie do motivácie (I.kapitola Naivná pedagogika z praxe)

Prišiel som na privát po víkende, otvoril dvere a naskytol sa mi príšerný pohľad – neporiadok v izbe, špinavé handry v koši na pranie, plný odpadkový kôš, obliečky z perín vyzlečené, náčinie pohodené v strede izby. Rovnaký neporiadok vládol v posledných týždňoch aj v mojej hlave. Vraví sa, že pokiaľ nemáš poriadok v sebe, nedokážeš udržať poriadok ani vo svojich veciach. Snažil som sa o to veľakrát. Udržať poriadok vo svojich veciach – spratať riad hneď po navarení, či po jedle, upratať si oblečenie hneď po príchode domov alebo pri prezlečení sa. Takéto jednoduché veci a robia mi problém. Ostal som znechutený stáť vo dverách a pozeral sa na to všetko pred sebou. Na chrbte som mal ruksak s ďalšími vecami, ktoré bolo treba pretriediť a upratať. Nemal som vôbec na nič chuť, tak som len zložil všetko na jednu kopu, zbalil si plavky s uterákom a vybral sa priamou cestou do plavárne. Túžil som odložiť telefón, vypnúť hlavu, vojsť do sauny a zamerať sa na svoj dych, na prítomnú chvíľu ticha, kedy môžem premyslieť veci, odovzdať ich a poďakovať sa za ne.

Zo saunovania sa stal môj malý pravidelný rituál, kedy sa snažím raz do týždňa sa stíšiť, premyslieť veci mimo kancelárie, mimo mobilného dosahu. Práve pri tomto rituáli som spravil svoje najväčšie rozhodnutia – opustiť manažérsky post a vrátiť sa do školstva. Šialený krok – dobrovoľne sa pripraviť o minimálne polovicu mzdy, odísť z mesta, v ktorom som žil päť rokov a nadobudol veľmi dobré priateľské vzťahy. Vo firme bolo vedenie prekvapené z môjho kroku, najmä to vyznelo ako ďalší z mnohých impulzívnych nápadov, ktoré si aj tak rozmyslím a nakoniec ešte trikrát upravím svoje rozhodnutie. Od toho momentu uplynuli štyri mesiace. Štyri mesiace ukončovania dôležitých vecí, nastavovania podmienok a hľadanie si nového zamestnania. A v tom prišla čarovná ponuka – ponuka šitá na mieru, spojenie manažérskeho a pedagogického postu, možnosť ostať vo firme, isté miesto s veľmi dobrým platom na dané podmienky. Oproti tejto možnosti nestála vtedy žiadna iná pracovná ponuka. Jediné, čo hovorilo v prospech neprijatia tejto perfektnej ponuky, bolo moje vnútro, ktoré mi vravelo, že moja cesta už nie je táto. Skutočne šialené rozhodnutie, v ktorom jedna strana znamenala istotu a druhá strana bola neistotou. Koľko ľudí by si vybralo cestu neistoty pred cestou zabehnutej spolupráce a podmienok šitých na mieru? Asi len blázon by to neprijal. A týmto bláznom som sa stal práve ja. Ale prečo? Cítil som, že moje kroky ma privedú práve sem, rozvrátia celý môj doterajší život, zatočia ho okolo svojej osi aspoň desať ráz a nedajú do ruky ani mapu ani buzolu, aby som sa zorientoval. Tak sa začalo kreslenie vlastnej mapy, na základe už preskúmaných území svojej osobnosti, zanalyzovania svojich silných, ale najmä tých slabých stránok, preskúmanie príležitostí so zreteľom upreným aj na ohrozenia.

Áno, tieto rozhodnutia sa diali najmä pri mojom rituáli, ktorému som sa venoval, kde som sa učil popri analýze minulosti a plánovaní budúcnosti prežívať prítomnosť. Pravidelne dýchať, cítiť tú energiu, ktorá prúdi mojím telom a užívať si ten moment potenia toxických látok z môjho vlastného tela. Pred pol rokom som mal problém udržať pravidelné dýchanie čo i len dve minúty, sústrediť sa naň. Každému, kto číta knihu alebo pozerá film odporúčam odvtedy, zamerať sa na svoje dýchanie. Takto si čistíme svoje telo a dostávame do tela pokoj. Ohľadom správneho saunovania a o jeho pozitívach ako aj o správnosti dýchania exitujú mnohé knihy a manuály. Tým, čím sa však chcem trošku zaoberať, je práve prežívanie prítomného momentu. Je veľmi jednoduché užívať si prítomný moment, keď mám voľno z práce alebo školy, keď sa nemusím nikde ponáhľať na tréning, či na dôležité pracovné, či osobné stretnutia. Alebo keď vykonávam niečo, čo je mi príjemné. Keď však mám nepríjemnú situáciu, tak myslím často na jej koniec, keď opúšťam prácu v jednej firme, mám moje myšlienky už niekde inde. Teším sa, kedy to skončí a kedy nastúpim na nové miesto. Práve zmena zamestnania spôsobila neporiadok v hlave, zrýchlila tempo života paradoxne so zvýšeným tempom som stíhal spraviť menej, ako som plánoval. Úžasné, ako si dokážem veci naplánovať a ako sa dokážem vystresovať, keď mi ten,  či onen plán nevyjde – keď mi priateľ zruší schôdzku alebo sa mi pokazí auto, alebo sa stane havária a ja sa vyskytnem v kolóne.

Všetky tieto myšlienky ma opäť zaviedli k našim tvorcom Naivnej pedagogiky, kde je najpodstatnejší čas v prítomnosti. Časom, keď deti dorastajú, začínajú vnímať čas a jeho plánovanie. Samozrejme v našich dospelých životoch je už nevyhnutné čas si naplánovať, občas sa však zacyklím v plánovaní času natoľko, že ho plánujem dookola a namiesto toho, aby som potom plán žil, myslím už na ďalšiu udalosť vo svojom diári. Ako však pristupujú k času naši drobcovia? Vážia si ho alebo nie? To nie je v ich situácii dôležité – práve od nich sa opäť môžem učiť prežívaniu daného momentu na sto percent. Je vynikajúce, keď si ako dospelák dokážem spraviť plán týždňa, napríklad v nedeľu večer a plán každého dňa už konkrétnejšie v dané ráno, alebo večer predtým. Stratíme tým pár minút času, no v dospelosti je to dôležité, aby sme neschádzali z nášho smeru a kráčali za našimi snami a cieľmi. Keď už je však deň rozbehnutý a o dvanástej  mám naplánovaný obed s rodinou, tak si užívam naplno obed s rodinou. Nepostavím sa, keď zazvoní telefón z inej izby – ostanem pri stole a vychutnávam si skvelé jedlo, blízkych vo svojom okolí a príjemnú atmosféru (pokiaľ si ju sám nepokazím nepríjemným rozhovorom).

Po prvom kole saunovania som si ľahol na lehátko, zakryl sa dekou, zavrel oči a vrátil som sa do svojho detstva – ako sme s kamarátom Jančim stáli pred obchodom a čakali na dodávateľov tovaru, aby sme si od nich vypýtali reklamné predmety a tak sme trénovali komunikačnú zručnosť oslovenia potencionálnych sponzorov budúcich projektov. Ako sme sa učili obratnosti a uhýbania sa, keď zrazu Janči dostal nápad a hádzal po nás zapálené petardy. Ako sme sa naučili efektívne učiť, keď sme nechceli zmeškať ani jeden zápas v hokejbale, či futbale na ihrisku pred panelákom. Organizácia spoločnej hry bola jednoduchšia, ako organizujeme stretnutia s priateľmi teraz. Prišli sme zo školy, naučili sa, prehodili učebnice na ďalší deň podľa rozvrhu a poďme ho von. Spomenul som si na dôležitú súčasť sveta detí v Naivnej pedagogike – spontánnosť. Vedeli sme, že pôjdeme von a päť minút predtým sme sa dohodli, akému športu sa budeme venovať. Keď sme boli nahnevaní, tak sme to prejavili hneď, keď sa stala krivda, ihneď sme to riešili – áno, riešenia končili slovnou výmenou názorov, niekedy aj malým, či väčším súbojom. Aktuálne, v dospelosti mám viac skúsenosti s riešením problémov, mám absolvované rôzne komunikačné školenia a prečítané knihy o tom ako komunikovať, tým pádom viem vyriešiť problém    bez bitky, či slovného urážania. Čo mi však chýba, je chuť vyriešiť krivdu hneď a s daným človekom. Menšie dieťa neodíde za roh, aby to povedalo svojim ďalším kamarátom – ale ide priamo na vec. Ide za konkrétnym človekom a s konkrétnou situáciou. Kiež by som sa ako dospelák naučil riešiť veci s konkrétnym človekom, netvoril som klebety a dokázal si podaním ruky odpustiť. Videl som mnoho prípadov, keď sa mladšie deti na tréningu nezhodli, poprípade aj pobili a práve po krátkom rozhovore s dospelým človekom (ich koučom, trénerom, rodičom) si podajú ruky, povedia prepáč a vrátia sa späť ku hre. Pri každom tvrdení Naivnej pedagogiky môžeme oponovať, že to nie vždy je tak a čím sú deti staršie, tým sa všetky tieto teórie stávajú skôr výnimočným riešením. Môžeme taktiež tvrdiť, že nie vždy a pri každom dieťati tieto teórie platia. Cieľom Naivnej pedagogiky nie je vytvoriť stopercentnú teóriu o tom, ako funguje výchova detí, aké je to v rodinách – na to slúžia iné vedecké odbory. Táto „odnož“ pedagogiky je zameraná na pozorovania a skúsenosti s našimi najmladšími, ktorú následne môžeme preniesť do života každý jeden z nás. Sú to skúsenosti, ktoré niekomu zapadnú do mozaiky života, inému nie. Je to prax, ktorá je vysoko individuálna a môže z nás spraviť citlivejších dospelých. Študujeme na strednej, či vysokej škole a učíme sa rôzne techniky ako pristupovať k deťom a učíme sa o nich, čo najviac informácií. Málo sa však učíme o sebe, lebo základným kameňom týchto teórií je začať od seba. Budovať vzťah s dieťaťom s tým, že iniciátorom sa stávam ja, že nezabúdam, aký som bol a čo bolo v akom veku pre mňa dôležité. Lebo najhoršie, čo môžem spraviť, je porovnávať dieťa so mnou. Kedy dieťa má napríklad 8 rokov a ja 29 (rokov). Každý reagujeme na svet na základe našich skúseností, niektorí dokážu prijať radu od starších a poučiť sa z nej. Niektoré deti však budú rovnaké ako ja – s horúcou hlavou, ktoré sa musia popáliť na vlastnej skúsenosti v danom veku. Nezabúdam, že ja som bol  dieťaťom a chcel som niečo vymyslieť, objaviť, či vyparatiť. Existuje technik ako na to nikdy nezabudnúť: nechať v sebe naše dieťa žiť – v rovnakej intenzite ako v detstve, ale práve s reflexiou každej jednej skúsenosti.

Buďme koučmi našich detí, ale neriešme každú situáciu za ne – nie nadarmo sa vraví, lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť – ešte lepšie je niekedy raz zažiť, ako stokrát vidieť. Buďme citliví a naučme sa rozlíšiť situáciu, kedy necháme deťom ich svet a situáciu, kedy je už čas zachovať sa inak. Skúmajme deti pri hre  na rôzne roly – uvidíme na tom, ako vnímajú svet dospelých – svet, ktorý im ukazujeme my, lebo ony  ho spoznajú v skutočnosti až o pár rokov. Dieťa je super reflexiou na náš príklad. Najmä dieťa v mladšom veku, ktoré koná spontánne, „nepokazeno“ výchovou nás dospelých.

Všetky tieto nástrahy i radosti prežívajú práve tu a teraz, ešte nemusia plánovať budúcnosť. My sa však môžeme naučiť naplánovať ju vopred, aspoň časť z celkového času a tú časť si skutočne užiť v ten moment, na tomto mieste, s týmito ľuďmi, pri takejto činnosti.

A práve po tejto úvahe som otvoril oči a bol opäť vďačný príkladu drobcov, ktorí ma učia menej riešiť a viac žiť. Vstal som z lehátka aby som pokračoval v saunovaní – skutočne sa mi potom podarilo nechať minulosť minulosti a budúcnosť budúcnosti. V tom momente som sa zameral na dýchanie, na prítomný moment a úplne automaticky sa mi pery vytvarovali do spokojného úsmevu. Bolo mi jedno, čo si myslia iní ľudia okolo mňa, stal som sa dieťaťom, ktoré má čas len pre seba, ktoré precíti každú kvapku potu, čo mu steká po tele a precíti najmä osvieženie ľadovej vody dopadajúcej na svoje telo.

Ešte v ten večer som sa pri plánovaní týždňa rozhodol prežiť ten nasledovný v čo najväčšom pokoji a čo najviac času žiť v prítomnosti. Ako som odchádzal z rozhádzanej izby rozhádzaný, tak som sa do nej vrátil uprataný zvnútra a odhodlaný upratať ju a zosúladiť ju so svojou hlavou. Uprataná hlava, uprataná izba, večer som zaspával stále s úsmevom na tvári, príjemne unavený a ako som vstal s vďačnosťou do toho dňa,  tak som i v ten večer zaspával.

ÚLOHY po KAPITOLE:

  1. Všímaj si deti pri hre, všímaj si koľko vecí plánujú a koľko ich skutočne žijú (pozor – sledujeme deti, ktoré spadajú do nášho odboru Naivnej pedagogiky, t.j. od 0 – 6 rokov).
  2. Skús si spraviť plánovanie v nedeľu večer s opornými bodmi na celý týždeň:
    1. vyhraď si 10 minút času večer na zhodnotenie aktuálneho dňa a naplánovanie toho nasledujúceho.
  3. Ak chceš, preštuduj si pozitívne príznaky:
    1. správneho dýchania,
    2. saunovania
  4. Prečítaj si túto kapitolu ešte raz a skús vnímať svoj dych. Takto potom čítaj aj ďalšie kapitoly.
  5. Užívaj si prítomnú chvíľu počas celého dňa, týždňa, mesiaca, v ideálnom prípade, čo najviac dní vo svojom živote.

Teraz najčítanejšie

Juraj Šimkovič

animátor, vedúci táborov, autor kníh Naivná pedagogika z praxe, cestovateľ a držiteľ Slovenského rekordu v počte prejdených hradov, zámkov a zrúcanín. Vyštudoval odbor sociálna pedagogika a vychovávateľstvo v Trnave, s univerzitou spolupracuje ako inštruktor zážitkovej pedagogiky pre študentov Trnavskej univerzity. Pôsobí ako advisor a mentor v programe IAMbitious v Dubnici nad Váhom. Ako učiteľ realizoval experiment šťastná škola, kde pôsobil na pozícií manažéra šťastia. Pedagogickým a mentorským mottom je každý deň inšpirovať seba i druhých ľudí na svojej ceste za šťastím a naplnením svojho poslania