Čo to vlastne povedal Fedor Gál?

Knihu Ešte raz a naposledy Denník N odporúčal ako ideálny vianočný darček.

Mrzí ma, že text do sveta šíri niekoľko zavádzajúcich a nepravdivých informácii.

Na stranách 250-253 sa pán Gál vyjadruje k izraelsko-palestínskemu konfliktu.

Pokiaľ ide o dosiahnutie mieru, je skeptický. Samozrejme, ako názor  to je v poriadku. Slovenská verejnosť o tomto konflikte vie málo. Obávam sa, že bežný čitateľ môže byť z viacerých vecí v texte zmätený.

Bezpečnosť. Fedor Gál hovorí, že si domáci (t.j. Izraelčania) dávajú pozor, všade sú ozbrojené zložky, ale ľudia žijú naplno.  Gál spomína, že v lietadle medzi Eilatom a Jeruzalemom mali cestujúci pri kontrole zbraní celý arzenál. Je to každodenná záležitosť, lebo domáci sú stále pripravení brániť svoje životy. Ešte aj tá ich raketová obrana je neuveriteľná. (str.250-251)

Všetko v snahe ochrániť svoje životy. Vždy pripravení.

Nepriateľské územie (str. 251) – odtiaľ lietajú rakety – je najskôr pásmo Gazy. Pásmo Gazy, okupované Izraelom, po viac ako desiatich rokoch izraelsko-egyptskej blokády neobývateľný kus zeme, trvalo udržiavaný tesne nad hranicou úplného zrútenia. Izrael Gazu okupuje, preto má povinnosť zabezpečiť tamojším ľuďom slušný život – vykladá si to svojským spôsobom. Blokáda znamená zatvorené hranice, Izrael kontroluje aj vzdušný priestor a more. Letisko, prístav, elektráreň aj čistička odpadových vôd boli zničené počas izraelských útokov na Gazu. Dodávky elektriny dnes sú obmedzené na približne 4 hodiny denne. Export výrobkov z Gazy je prakticky nemožný, o dovoze čohokoľvek rozhoduje Izrael. V Gaze s rozlohou Bratislavy žijú 2 milióny civilistov, väčšina z nich má menej ako 15 rokov.

Nasleduje viacero problematických výrokov, ktoré by novinár mal od názoru rozlíšiť a overiť ich platnosť:

Sudor chce vedieť, či sa vzťahy medzi Izraelom a Palestínčanmi môžu urovnať.

Gál hovorí: Som skeptik. Kým to bude pre palestínske elity politická karta, riešenie neexistuje. Kým budú v palestínskych učebniciach Izraelčania vykresľovaní ako svine a vrahovia, pričom deti sú tým indoktrinované od prvej triedy, nie je šanca na zmenu. 

Obsah palestínskych a izraelských učebníc vo vzťahu k druhej strane podľa môjho skromného názoru nie je žiadna výhra. Škoda, že sa pán Gál obmedzil na hodnotenie palestínskej „indoktrinácie“ od prvej triedy. Škoda, že neuviedol zdroj tejto informácie. Palestínske učebnice desaťročia čelia kritike za démonizáciu Izraela a Židov. V októbri UNRWA znovu musela odpovedať na obvinenie, že učebnice vyvolávajú nenávisť – väčšina spomínaných kníh sa v školách UNRWA vôbec nepoužíva.

V učebniciach na oboch stranách sa nájdu príklady nenávistnej rétoriky, resp. záporné, stereotypné vyobrazenia „nepriateľa“.

Vo svojej knihe The Gaza Kitchen Laila el-Haddad upozorňuje na niečo, čo by malo byť jasné:

Teraz, keď je Gaza úplne izolovaná, je ľahké zabudnúť na to, že tisíce ľudí z Gazy desaťročia denne dochádzali za prácou do Izraela, že podnikatelia v Izraeli a v Gaze mali obchodné partnerstvá, že existovali obchodné aj spoločenské vzťahy, hoci na nerovnej úrovni. Dospelí v Gaze si to pamätajú, mnohí s obdivom hovoria o rôznych stránkach izraelskej spoločnosti alebo udržiavajú v Izraeli kontakty s obchodnými partnermi, zamestnávateľmi alebo priateľmi. Ale pre ohromnú populáciu mladých ľudí, ktorí nemali dostatočný vek, aby pred uzatvorením hraníc v roku 2000 cestovali alebo pracovali v Izraeli, toto nie je možné. Hoci sú ich životy celkom závislé od izraelských politických rozhodnutí, nikdy nevideli Izraelčanov iných ako vojakov, prichádzajúcich v tankoch alebo buldozéroch a prinášajúcich skazu. Generácia mladých Izraelčanov, ku ktorej títo vojaci patria, rovnako nikdy nestretla žiadneho Palestínčana z Gazy v inom ako tomto kontexte. (str. 82, preklad B.W.)

Kým skutočnosť vyzerá takto, ani osnovy najvyššej kvality mier neprinesú.

Pán Gál dobre naznačuje, že fajn vec sú zmiešané palestínsko-židovské školy, kde všetci sú v pohode. Takých škôl je málo – hlavným cieľom izraelskej politiky je dnes oddeliť izraelských Židov od Palestínčanov.

Ďalšia otázka je o palestínskych územiach.

Fedor Gál na palestínskych územiach bol mnohokrát a zistil, že ľudia túžia po jedinom – po pokojnom živote. Bežný Palestínčan má teda presne tie isté potreby a túžby ako my dvaja. (Str. 251)

Túto myšlienku oceňujem. Palestínčania sú rovnakí ľudia ako my. To potrebuje veľa Slovákov počuť. Tesať do kameňa. Pravda, ľudia chcú žiť v mieri – teda „výchova k nenávisti“ nefunguje? Na zamyslenie.

Odpoveď pokračuje prazvláštne: Problémom sú militanti, ktorí spôsobujú krvavé strety, lebo práve z toho žijú. S odkazom na knihu bývalého bojovníka a osobného šoféra Arafata Tassa Saadu.

Práve bývalý Arafatov šofér Gálovi prezradil, že na palestínskych územiach je mnoho dolárových milionárov, ktorí žijú z konfliktu. Žijú z toho, že sa bojuje, že Európska únia a niektorí arabskí donori pchajú do Palestíny strašné peniaze. Lenže tie nevedú k mieru, ale k udržiavaniu konfliktu. (str. 252)

Podľa tohto výroku Európska únia spolufinancuje fungovanie palestínskych militantných skupín. Ktorých? Ako? Také tvrdenie by si skutočne zaslúžilo aj dôkaz – pri všetkej úcte, lepší ako tvrdenie Arafatovho šoféra. A to ja osobne som veľkým kritikom finančnej pomoci EÚ na palestínskych územiach.

EÚ na okupovaných územiach podporuje napr. inštalovanie solárnych panelov, budovanie škôl, detských ihrísk, kopanie studní alebo poľnohospodárske projekty. Veľmi často sa po slávnom dokončení školskej budovy alebo ihriska objaví izraelský armádny buldozér, ktorý celý projekt zrovná so zemou. EÚ povie, že je to smutné, v krajnom prípade si vypýta symbolickú finančnú náhradu za škodu. A tak to ide stále dokola.

Karol Sudor sa na str. 252 pýta na izraelské osady na sporných územiach.

Pán Sudor, územia, ktoré myslíte, sú okupované. Nie sú sporné – to je izraelský výraz, ktorým sa má zahmliť povaha konfiktu (a.k.a. „pravda je niekde uprostred“). V tejto veci v skutočnosti žiadny spor nie je. Jediný štát, ktorý okupované územia nepovažuje za okupované, je…Izrael.

Gál: Samozrejme, vnímam aj chyby Izraela. Ak hovorím o militantoch, myslím tým len fragmenty spoločnosti, militanti sa však vyskytujú na oboch stranách. Je tam aj niekoľko paradoxov – napríklad ortodoxní židia odmietajú nastúpiť na povinnú vojenskú službu, na druhej strane žijú v presvedčení, že Izrael ochráni Boh a oni preto nemusia pohnúť ani prstom. […] A jasné, v Izraeli sú aj radikáli na úrovni šialených islamistov, ktorí nevidia iné riešenie než teror. Takých však nájdeš aj u nás. (str. 252)

Ušlo mi, aké prepojenie existuje medzi militantmi a židmi, čo odmietajú vojenskú službu. Veľká časť vojakov slúži na okupovaných územiach – v rozpore s medzinárodným právom. Z tohto výroku sa zdá, že aj okupáciu palestínskych území Fedor Gál považuje za obrannú činnosť.

V kontexte už citovaného mi posledné dve vety z odpovede Fedora Gála znejú zvláštne. Zodpovednosť za ukončenie konfliktu akoby ležala na pleciach Palestínčanov – prevažne neozbrojených civilistov bez vlastného štátu, žijúcich desaťročia pod vojenskou okupáciou Izraela so všetkým, čo k tomu patrí. Izrael má tiež radikálov a extrémistov, ale takých máme aj doma. Takže nič?

Ďalšia odpoveď obsahuje niekoľko zlých údajov.

Ide o životnú úroveň Palestínčanov v Izraeli a snahu izraelských podnikateľov budovať podniky v pohraničných oblastiach.

Gál: Viem o jednom konkrétnom prípade – výrobca známych „sodastreamov“ postavil fabriku pár kilometrov od hraníc na palestínskom území. Európska únia však prišla s iniciatívou, že by na tieto produkty malo byť embargo, lebo firma žije z vykorisťovania palestínskych občanov. Čo urobila firma? Ukončila výrobu. 

Nikomu nenapadlo, že jediní, ktorí na to doplatia, sú práve Palestínčania, čo tam dostávali solídnu mzdu. […] (str.252)

Firma SodaStream postavila továreň v ilegálnej osade na okupovaných územiach (v princípe to isté ako keby ruská firma s podporou ruskej vlády postavila závod „pár kilometrov od hraníc“ – na Kryme). Budovanie osád na okupovaných územiach je vojnový zločin, nie charita. Palestínčania sa bez okupácie dobre a radi uživia sami. Keď človeku ukradneme pozemok, postavíme si tam továreň a ponúkneme mu, že tam môže v ponižujúcich podmienkach robiť, náš šľachetný záujem o jeho slušnú mzdu asi nepochopí.

Európska únia nikdy neprišla s tým, že by na SodaStream malo byť uvalené embargo. Európska únia urobila voči výrobkom z osád 3 veci:

1. Vydala nezáväzné odporúčanie pre podnikateľov, aby neinvestovali v ilegálnych izraelských osadách.

2. Prikázala na európskych trhoch označovať výrobky z ilegálnych osád správne, aby zákazníci vedeli, odkiaľ veci pochádzajú.

3. V Izraeli rozbehla veľkú kampaň s heslom – výrobky z izraelských osád sú v EÚ vítané. Emanuele Giaufret – veľvyslanec EÚ v Izraeli – aj 24. 12. v Jerusalem Post uverejnil list o výborných vzťahoch medzi EÚ a Izraelom. Uvádza o.i. nárast exportu, miliónové investície EÚ pre izraelské univerzity, projekty, politickú spoluprácu na všetkých úrovniach atď.

Aj laik si vie predstaviť, aké efektívne je takéto „embargo“.

Samozrejme, embargo EÚ je na mieste. A čím skôr, tým lepšie. Voči SodaStreamu však nezasiahla EÚ, ale verejnosť prostredníctvom bojkotu.

Pán Sudor zrejme toto nevie, lebo rozhovor pokračuje otázkou o izraelskej strave. Tu by bolo treba krátko poznamenať, že hummus a falafel sú arabské jedlá, nie izraelské. Pizza tiež nie je izraelské jedlo, hoci sa v Izraeli konzumuje.

Sánka mi padla pri pohľade na stranu 257. Pod fotkou malého chlapca s ozbrojenými izraelskými vojakmi je takýto komentár:

Prečo by mal škôlkar vedieť, že vojenská služba v Izraeli je „občianska povinnosť“? Že sa jej domáci nevyhýbajú?

Otázka o izraelskej okupácii by znela úprimnejšie bez takejto reklamy na izraelskú okupačnú armádu.

Čo tým chcel básnik povedať a komu?

Pán Gál správne konštatuje, že živnou pôdou pre každý extrémizmus je hmotná núdza.

Živnou pôdou pre extrémizmus je aj brutalita a beztrestnosť okupácie, chýbajúca nádej na slušný život. Pán Gál má pravdu, keď hovorí, že Palestínčania sú ľudia ako my. Toto sa musí pretaviť do skutočnosti. Palestínčania nechcú byť lacná pracovná sila v osade, kde si pre svoju etnickú príslušnosť nesmú kúpiť byt. Chcú mať rovnaké práva, povinnosti a slobody, ako majú izraelskí Židia.