Denník N

Rozdiely vo vybavovaní infožiadostí sú veľké

V súčasnosti je komunikácia medzi žiadateľmi o informácie a inštitúciami neverejná. Komplexnejšie porovnanie toho, ako jednotlivé inštitúcie pristupujú k vybavovaniu infožiadosti preto nie je (ľahko) dostupné.
Z tohto dôvodu sme v rokoch 2010 a 2012 uskutočnili rozsiahlejší prieskum, v rámci ktorého sme poslali rovnakú infožiadosť 20 inštitúciám. Chceli sme zistiť, či a do akej miery budú jednotlivé inštitúcie pristupovať k identickej žiadosti zhodne (alebo aspoň obdobne), alebo naopak odlišne. Rozdiely boli výrazné.

Rovnakú infožiadosť sme poslali všetkým ministerstvám, Generálnej prokuratúre, Kancelárii prezidenta, Najvyššiemu súdu, Protimonopolnému úradu, Štatistickému úradu, Úradu na ochranu osobných údajov a Úradu vlády. V žiadosti sme sa pýtali najmä na celkový počet infožiadostí prijatých inštitúciou od 1. januára 2001, odkedy je infozákon účinný, a na počet infožiadostí, ktoré daná inštitúcia spomedzi všetkých doručených infožiadostí zamietla. Zaujímalo nás tiež, na čo sa žiadatelia v zamietnutých infožiadostiach pýtali, a teda čo bolo ich predmetom.

 

Inštitúcie pristupovali k infožiadosti rozdielne

Rozdiely v prístupe jednotlivých inštitúcií k našej infožiadosti a k jej vybaveniu boli zásadné. Čo sa týka rozsahu vyhovenia a sprístupnenia požadovaných informácií, v roku 2010 sprístupnili informácie v plnom rozsahu v prvostupňovom konaní len tri inštitúcie – Ministerstvo hospodárstva, Štatistický úrad a Ministerstvo zahraničných vecí. V roku 2012 to bolo päť inštitúcií – Ministerstvo dopravy, Úrad na ochranu osobných údajov, Ministerstvo hospodárstva, Štatistický úrad a Kancelária prezidenta. Úrad vlády prejavil tiež ochotu sprístupniť informácie v plnom rozsahu, avšak len vo fyzickej (papierovej) podobe, nakoľko ich v inej nemal. Vzhľadom na značný rozsah informácií by ich sprístupnenie v takejto podobe podliehalo spoplatneniu v zmysle príslušného sadzobníka. Spoplatnenie vybraných úkonov, samozrejme, má svoj význam, zároveň však do istej miery zaťažuje žiadateľa, čím ho môže odradiť od jeho záujmu získať informácie. V danom prípade sa ako vhodná a efektívna forma sprístupnenia informácií javila elektronická forma (napr. skeny dokumentov), táto nám však zo strany Úradu vlády nebola ponúknutá.

Menej než tretina sledovaných inštitúcií sprístupnila informácie aspoň čiastočne. Tento výsledok platil pre oba roky, v ktorých bol prieskum realizovaný. Zaujímavé pritom je, že tieto inštitúcie paradoxne nesprístupňovali práve tie informácie, ktoré by v zmysle ustanovenia § 20 infozákona mali mať k dispozícii, a ktoré by tak mali byť schopné jednoducho a rýchlo poskytnúť. Toto ustanovenie totiž hovorí o evidencii infožiadostí, ktorú sú inštitúcie povinné viesť. Inštitúcie by v rámci evidencie mali zaznamenávať najmä dátum podania infožiadosti, vyžiadanú informáciu a navrhovaný spôsob jej poskytnutia, výsledok vybavenia infožiadosti a informáciu o tom, či bol podaný opravný prostriedok. Práve na tieto informácie, ktoré by mali byť inštitúciami evidované, sme sa v infožiadosti pýtali.

Zvyšná časť inštitúcií nám požadované informácie nesprístupnila vôbec.

 

Inštitúcia vybavila s odstupom dvoch rokov rovnakú infožiadosť inak

Rozdiely vo vybavovaní infožiadostí sme zaznamenali nielen medzi jednotlivými inštitúciami. V prieskume sme zistili aj rozdiely vo vybavovaní tej istej infožiadosti v rámci jednej inštitúcie, len v inom čase – v roku 2010 a 2012.

Napríklad, Ministerstvo dopravy a Úrad na ochranu osobných údajov reagovali na žiadosť odlišne v roku 2010 a 2012. Ministerstvo dopravy v roku 2010 sprístupnilo len štatistické informácie o počte prijatých a zamietnutých žiadostí. Nesprístupnilo však informáciu, čoho sa zamietnuté infožiadosti týkali. V roku 2012 došlo k zásadnému posunu, kedy ministerstvo sprístupnilo všetky požadované informácie v plnom rozsahu naskenované v elektronickej forme. V zmysle dostupných informácií došlo na Ministerstve dopravy v dobe medzi prvým a druhým prieskumom k zmene vedenia odboru pre vzťahy s verejnosťou. V praktickej spolupráci a komunikácii s ministerstvom sme však v oboch rokoch komunikovali s tou istou pracovníčkou.

Posun nastal aj v prípade Úradu na ochranu osobných údajov. Ten v roku 2010 na našu infožiadosť reagoval tak, že podľa názoru úradu nespĺňala požiadavky infožiadosti, ale bola žiadosťou o nazeranie do spisu, ktoré je možné len pre „účastníkov konania a ich zástupcov a zúčastnené osoby, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky“. V roku 2010 úrad sprístupnil požadované informácie len čiastočne, a to až na základe podaného odvolania. V roku 2012 sa úrad na rovnakú infožiadosť pozeral úplne inak a v prieskume sa zaradil medzi „najvzornejšie“ inštitúcie, ktoré sprístupnili informácie v plnom rozsahu vrátane predmetov zamietnutých infožiadostí. Žiadosť vybavoval iný pracovník úradu ako v roku 2010.

Posun opačným smerom predstavuje prípad Ministerstva zahraničných vecí, ktoré v roku 2010 sprístupnilo všetky požadované informácie a poslalo ich v jednom dokumente, no v roku 2012 ponúklo ako možnosť sprístupnenia informácií len nahliadnutie do archívu.

Prehľad – Sprístupnili inštitúcie požadované informácie?
Obrázok 1

Obrázok 2

 

Otvorené vybavovanie infožiadostí by prinieslo výhody

Ako sme spomenuli v úvode, rozdiely vo vybavovaní infožiadostí sa dnes dajú identifikovať len náhodne alebo pomerne náročným podobným cieleným prieskumom. Vybavovanie infožiadostí dnes prebieha neverejne. Čo by sa stalo, ak by komunikácia medzi žiadateľom a inštitúciou bola otvorená a transparetná? Domnievame sa, že by to prospelo obom stranám. Žiadatelia o informácie, ktorí nemajú skúsenosti alebo prostriedky požiadať o radu právnika, by sa mohli veľa dozvedieť zo skúseností iných žiadateľov a boli by tak schopní posielať infožiadosti vo vyššej kvalite, čo by v konečnom dôsledku malo predstavovať benefit nielen pre žiadateľov o informácie, ale aj pre samotné inštitúcie, ktoré sa týmito žiadosťami musia zaoberať. Zároveň by inštitúcie a ich zamestnanci mohli ľahšie identifikovať prípadné medzery v ich rozhodovacej činnosti týkajúcej sa infožiadostí a ďalej zvyšovať úroveň, efektivitu a kultúru ich vybavovania.

 

Mária Žuffová

Vyvíjame portál Chcemvediet.sk, ktorý prispeje k otvorenejšiemu vybavovaniu infožiadostí. Staňte sa aj vy jeho súčasťou a podporte ho symbolickým príspevkom na https://www.startlab.sk/projekty/1-chcemvedietsk/. Ďakujeme.

 

 

Teraz najčítanejšie

Inštitút SGI

Inštitút SGI je občianske združenie, ktoré sa snaží prispieť k zlepšeniu kvality verejných služieb a väčšej otvorenosti verejných inštitúcií. Zastrešuje internetové projekty Demagog.sk a Odkazprestarostu.sk. Okrem toho sa výskumne venuje témam sociálnej inklúzie a inkluzívneho vzdelávania, zamestnanosti a kvality štátu.