Denník N

Ignorácia faktov v kombinácii s mlčaním ako redakčná politika odborného časopisu zameraného na vedu a komunikáciu?

Je profesionálne-eticky ospravedlniteľné, ak odborný časopis ignoruje vecnú kritiku časti svojich výstupov? Je vhodné a slušné, ak redaktori alebo členovia redakčnej rady väčšinovo neodpovedia na vecné a stručné otázky, v rámci ich postavenia, v komunikácii s odborným prispievateľom/dotazovateľom? Ako vysvetliť rozpor medzi existenciou formálnych pravidiel a odlišnou realitou? Aká je vlastne úloha redakčnej rady odborného časopisu? Aké je postavenie šéfredaktorky a výkonného redaktora? Je v súlade s vedeckými princípmi zatajovanie a skresľovanie pravdy/faktov? Ak vás zaujíma diskusia na tieto a podobné otázky, skúsme sa spolu zamyslieť na jedným nedávnym prípadom zo Slovenska.

Tento text môže byť pre niekoho príliš nudný a dlhý, ale ponúka dôkazy. Ak sa zaujímate len o výsledky či zhrnutie, prečítajte si prosím iba dva záverečné odseky. Ide tu o dve odlišné, ale úzko súvisiace témy. Aby vás to nepomýlilo, jednej téme (problém redakcie s reakciou na problematický článok, alebo problém pseudovedy) venujem 90% textu, druhej téme (potenciálne či reálne zavádzajúce informácie z konferencie, čiže akademické fake news) zvyšných 10%.

17.3. 2017 som poslal na emailovú adresu časopisu Otázky žurnalistiky (OŽ) príspevok, v ktorom sme sa kriticky ale vecne vyjadrili spolu s kolegom doc. Dr. Rastislavom Bednárikom – špecialistom na metodiku výskumu – k obsahu jedného príspevku, ktorý publikoval časopis v druhom (a teda aj poslednom, keďže vychádza dvakrát ročne) čísle z roku 2016. Pokladali sme to za príspevok do akademickej diskusie, ktorá by mohla viesť k zvýšeniu kvality publikovaných príspevkov. Upozorniť na problém sa nám zdalo ako naša profesionálno-etická povinnosť. Náš príspevok sme nebrali ako jednoznačný negatívny záver – autor pôvodného príspevku sa predsa mohol obhájiť. Možno sme len neporozumeli jeho myšlienkam. Okrem toho som redakcii zhruba v tom istom čase poslal aj jednu recenziu knihy a jeden záznam z medzinárodnej konferencie. Namiesto publikovania čo i len jedného príspevku, alebo prejavenia zvedavosti či záujmu o naše príspevky zo strany redakcie, výsledkom našich spoločných a mojich individuálnych snáh bolo – veľké a dlhodobé mlčanie. A zdá sa, že aj akási forma bojkotu. Podotýkam, že v časopise som prvýkrát publikoval už pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Tak sa rozvinul tento príbeh, ktorý môže zaujať zvláštnym dvoj-rozporom, ktorý sa stručne dá zosumarizovať použitým titulkom – ignorácia faktov v kombinácii s mlčaním ako redakčná politika odborného časopisu zameraného na vedu a komunikáciu. Podotýkam, že žiadne škandalózne konanie ani vyústenie som pôvodne neočakával, téma mohla zostať na úrovni akademickej diskusie v rámci časopisu – keby….

30.10.2017 som napísal priamo šéfredaktorke pani prof. D. Serafínovej, ako aj priamo na adresu redakcie tento email: „Vážená redakcia, zaregistroval som, že vyšlo nové dvojčíslo OŽ. Vyzerá zaujímavo. Dovoľujem si obrátiť sa na Vás s otázkou, či budú moje krátke príspevky (v podstate z konferencií či seminára/ov), a jeden príspevok ako reakcia, napísaný v spolupráci s kolegom, uverejnené v ďalšom čísle. Mal by som aj jednu ďalšiu vecnú krátku pripomienku k jednému uverejnenému príspevku, ale neviem či je záujem o akademickú debatu, alebo priestor na akademickú debatu.“

(Dodatočná poznámka k vyššie napísanému: moja nová pripomienka, o detaily ktorej redakcia tiež neprejavila záujem, sa týkala uverejneného záznamu z konferencie v Smoleniciach v novom (1/2 – 2017) čísle. Táto konferencia dosť negatívne zarezonovala vo verejnej diskusii, ale v zázname nie je ani veta o kontroverznosti tejto diskusii, hoci opäť tu išlo o fundamentálnu otázku žurnalistiky, vedy a verejného diskurzu. Inými slovami, išlo o to, či rôzni šarlatáni a konšpirátori – hoci aj – vo funkciách šéfredaktorov, majú mať nejaký, či dokonca rovnocenný priestor na vedeckej konferencii ako iní šéfredaktori. Názor predstaviteľov UCM v Trnave bol, že tu ide o slobodu slova. Názor väčšiny pozvaných predstaviteľov médií sa prejavil tým, že zrušili svoju účasť na ohlásenej diskusii so šarlatánom a konšpirátorom. Toľko na okraj – toto je tá 10% téma).

Keďže odpoveď neprišla žiadna, napísal som 5.11.2017 email (vtedy) zástupcovi šéfredaktorky Dr Milošovi Horváthovi ako aj výkonnému redaktorovi Dr Jánovi Hacekovi tento email: „ dovoľujem si vám preposlať moje otázky (nižšie), na ktoré som nedostal do dnešného dňa žiadnu odpoveď od pani šéfredaktorky napriek dvojnásobnej písomnej žiadosti o odpoveď v posledných týždňoch. Bolo by možné ich zodpovedať z Vašej strany? Chápem, že ste extrémne zaneprázdnení, ale verím, že moje otázky nie sú príliš náročné, keďže súvisia s vašou edičnou/editorskou a mojou publikačnou aktivitou. Vďaka vopred.“ 10.11.2017 mi napísal Dr. Miloš Horváth, ktorý sa ospravedlnil za predchádzajúce mlčanie a oznámil mi, že od septembra 2017 už nie je členom redakcie OŽ.

Keď väčšina zodpovedných mlčí….

 15. novembra 2017 som sa preto obrátil individuálne (ale súčasne, tzv. hromadným emailom) na takmer všetkých členov (jedného člena som nevedel skontaktovať, išlo o J.V., ale tomu mohli preposlať môj email ostatní členovia alebo šéfredaktorka). Išlo o týchto členov: doc. PhDr. Mária Follrichová, PhD., doc. PhDr. Svetlana Hlavčáková, PhD., prof. PhDr. Pavel Horňák, PhD., doc. PhDr. Juraj Rusnák, PhD., PhDr. Ivan Sečík, PhD.

Vážení členovia Redakčnej rady časopisu Otázky žurnalistiky, dovoľujem si obrátiť sa na Vás s otázkou, či ste už prerokovali na zasadnutí príspevok, ktorý som vypracoval s kolegom doc. R. Bednárikom v reakcii na problematický príspevok publikovaný v minuloročnom čísle OŽ. Ide o to, že vedenie reakcie tento príspevok ani nepublikovalo, ani sa nechce vyjadriť, či ho bude publikovať, alebo či má k nemu nejaké výhrady. Príspevok bol redakcii zaslaný 17.3.2017. Odvtedy som si dovolil už viackrát požiadať redakciu o reakciu – informovanie ma o ďalšom postupe. Podobne redakcia nepublikovala niektoré moje ďalšie recenzie a správy z konferencií, ktoré som predložil postupne od januára tohto roku, hoci predtým ma o ne osobne požiadala. Samozrejme, redakcia tieto príspevky nemusí publikovať, ale aspoň by ma mohla informovať o svojom ďalšom postupe, najmä keď som takúto žiadosť redakcii zaslal emailom viackrát v priebehu  posledných mesiacov.  Domnievam sa, že odpovedať si vyžaduje aj elementárna slušnosť a redakčná profesionalita. Redakcia však dlhodobo mlčí. Verím, že aspoň vy ako dobre informovaní členovia Redakčnej rady OŽ mi poskytnete odpoveď na tieto otázky za čo vám vopred ďakujem. Zostávam s úctou

Nejasné odpovede, nefunkčné (hoci dobre mienené) rady

16.11.2017 som dostal (v podstate obratom) odpoveď zo strany člena redakčnej rady, a to od doc. Dr. Juraja Rusnáka z Prešovskej univerzity, v tom znení, že dostáva na posudzovanie anonymizované príspevky, a preto sa k mojej žiadosti nemôže meritórne vyjadriť. Ďalej mi vzhľadom na štatút časopisu odporúčal kontaktovať výkonného redaktora časopisu , pričom som bol upozornený na znenie štatútu časopisu, ktoré tu tiež citujem, lebo uvádza správny (či oficiálne platný) redakčný postup.

Po doručení príspevku v slovenskom, českom, anglickom, nemeckom, francúzskom alebo ruskom jazyku výkonný redaktor posúdi formálnu stránku textu. Akceptované texty sú postúpené dvom recenzentom, ktorí sú odborníkmi v danej oblasti a pochádzajú z odlišných pracovísk ako autor textu. Vzťah medzi autorom a recenzentmi je obojstranne anonymný.

V prípade, že sú oba posudky pozitívne, text je prijatý na publikovanie. Ak sú oba záporné, text je odmietnutý. Ak je jeden posudok pozitívny a druhý negatívny, autor je výkonným redaktorom vyzvaný svoj text dopracovať. Následne bude opätovne posúdený.
Pokiaľ autor nesúhlasí s rozhodnutím recenzenta (recenzentov), môže sa so svojimi pripomienkami obrátiť na redakčnú radu, ktorá môže rozhodnutie recenzenta (recenzentov) potvrdiť alebo text napriek jeho (ich) výhradám prijať. Rozhodnutie redakčnej rady komunikuje autorovi textu výkonný redaktor.“

Toľko štatút. Problémom je, že nič také sa nestalo. V prípade recenzií a správ z konferencií si inak myslím, že posudky sa ani nevypracúvajú (len sa interne formálne posúdia), a v prípade reakcie na nejaký článok by mal priestor dostať najskôr konkrétny kritizovaný autor (tak ako sa už stalo v minulosti), prípadne aj recenzenti, ktorí odobrili jeho príspevok. Redakcia nijak nereagovala, pričom je zrejmé, že niekoľko mesiacov je dostatočný čas na reakciu. Keďže som sa stále nedozvedel, čo sa stalo s mojimi príspevkami, opýtal som sa – ako vtedy pôsobiaceho zástupcu šéfredaktorky, a jediného „komunikujúceho“ (bývalého) člena redakcie – opäť na túto skutočnosť dr. Horvátha. Dr. Miloš Horváth mi 17.11.2017 odpísal, že o veci nič nevie, ale mám kontaktovať prof. Serafínovú. To som teda znovu spravil 21.11.2017 týmto emailom: „Vážená pani šéfredaktorka prof. PhDr. Danuša Serafínová, CSc, dovoľujem si obrátiť sa na Vás s otázkou, či a kedy budú publikované moje príspevky, ktoré som si Vám dovolil zaslať v priebehu posledných mesiacov. Samozrejme, nemusia byť publikované, netrvám na tom, len žiadam o vyrozumenie, prípadne o odôvodnenie v súlade s redakčným štatútom. Ďakujem pekne vopred za odpoveď

Na moje milé prekvapenie, odpoveď tentoraz už prišla vcelku rýchlo, obratom 21.11.2017:“príspevky (referat z konferencie a studia), na ktorych sa s Vami ustne dohodla  clenka redakcnej rady (co nie je redakcny uzus) Vam boli uverejnene. O dalsie texty Vas redakcia neoslovila.

Z textu odpovede je zrejmé, že pani šéfredaktorka postupovala v rozpore s vyššie uvedeným redakčným štatútom. Ale najzaujímavejšie je, že ju vôbec nezaujímali (možné) závažné problémy, ktoré sme načrtli v našom (nepublikovanom) príspevku, alebo nový problém, ktorý som naznačil v poznámke vyššie. Preto som znovu oslovil väčšinu členov redakčnej rady emailom 22.11.2017.“Vážení členovia Redakčnej rady časopisu Otázky žurnalistiky, napriek tomu, že ste na moju výzvu nereagovali, ozvala sa mi po mojom ďalšom pokuse a po ôsmich mesiacoch od dodania príspevku pani šéfredaktorka. Zdá sa mi, že pani šéfredaktorka nepostupovala podľa redakčného štatútu. V každom prípade rozhodnutie pani šéfredaktorky je pre mňa nepochopiteľné, najmä vzhľadom na závažnosť a  význam jedného z príspevkov pre redakciu, resp. pre ďalší kvalitatívny rozvoj časopisu. V prípade záujmu Vám ho rád prepošlem na posúdenie. Vedeli by ste sa prosím vyjadriť, ako predstavitelia – v podstate dozornej či konzultačnej rady – redakcie, ako postupovať v takomto prípade, keď pani šéfredaktorka postupuje v rozpore s redakčným štatútom a súčasne nejaví záujem o závažný problém (v podstate tu ide o tri súvisiace alebo nadväzujúce  problémy), ktorý sa tiež priamo týka riadneho fungovania časopisu?“

Ako v predchádzajúcich prípadoch, vecne a rýchlo (do 24 hodín) reagoval (geograficky) najviac vzdialený kolega Juraj Rusnák:“obávam sa, že vám neporadím z prostého dôvodu – chýbajú mi k predmetnej veci relevantné informácie (text príspevku, dôvody nepublikovania a pod.). Z vlastných skúseností len poviem, že ako člen redakčnej rady spolupracujem s výkonným redaktorom pri štandardnom posudzovaní rukopisov vedeckých štúdií. Správy z konferencií ani recenzie publikácii som zatiaľ v OZ neposudzoval, teda, aspoň čo si pamätám. Z toho, čo ste mi písali, mi vychodí, že vám ide o preskúmanie dôvodov ne/publikovania príspevku/ohlasu na vedeckú štúdiu v časopise, resp. o ne/publikovanie ďalších recenzií (správ z konferencií). Tu má rozhodujúce slovo šéfredaktor a pri komunikovaní s autorom príspevku potom výkonný redaktor, taká je bežná prax aj v iných vedeckých časopisoch, s ktorými spolupracujem. V prípade kolízie/problematickosti rozhodnutí vedenia časopisu a autora textu (napríklad formou oficiálnej sťažnosti) je zvyčajne potom oslovovaná redakčná rada časopisu, ktorá sa meritórne vyjadrí. Očakávam preto, že takýto štandardný postup bude realizovaný aj v tomto prípade.“

Odpoveď prišla aj od, Dr. Ivana Sečíka (23.11.), ktorý tiež nebol informovaný zo strany Redakčnej rady časopisu „Otázky žurnalistky“ o príspevku, ktorý sme vypracovali spoločne s doc. Bednárikom.

Je možné dosiahnuť pokrok vo vede mlčaním a ignorovaním omylov?

Mlčanie väčšiny zodpovedných (súčasný zástupca šéfredaktorky je v tomto viac-menej nevinne), ale aj dlhodobé mlčanie a potom krátke vyjadrenie pani šéfredaktorky mi v tomto kontexte pripadajú nesprávne, ale možno až nie tak neočakávané („ľudské, príliš ľudské“, ako napísal filozof Nietzsche), hoci sú prinajmenšom v rozpore s ich profesionálno-etickou činnosťou ako vedcov a pedagógov alebo šéfredaktorov či členov redakčnej rady odborných časopisov. Skúsme sa zamyslieť nad tým, aké by asi mali byť ciele redakcie a redakčnej rady. Keďže väčšina členov redakcie (či dokonca všetci) členovia redakcie, ako aj redakčnej rady časopisu pôsobia na VŠ, hoci časopis samotný je vydávaný občianskym združením, predsa len, ide tu o platformu, v rámci ktorej sa väčšinou publikujú (alebo hádam by sa mali publikovať) odborné a vedecké príspevky. Tak či onak, články publikované v časopise sa vykazujú v publikačnej činnosti pracovníkov VŠ. Preto je zaujímavé vedieť, akú predstavu o VŠ má Zákon č. 131/2002 Z. z.. (o vysokých školách). Ten v § 1 tvrdí, že „Poslaním vysokých škôl, …, je rozvíjať …. vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť …. a prispievať k rozvoju vzdelanosti, vedy, … pre blaho celej spoločnosti, a tým prispievať k rozvoju vedomostnej spoločnosti. Napĺňanie tohto poslania je predmetom hlavnej činnosti vysokých škôl.“ Ďalej sa v zákone uvádza, že „Vysoké školy napĺňajú svoje poslanie …..d) rozvíjaním, uchovávaním a šírením poznania prostredníctvom výskumnej… a ďalšej tvorivej činnosti,...“ Iste by sme podobné vznešené vety našli napísané aj v rôznych interných materiáloch Univerzity Komenského (kde, zhodou okolností, pôsobí väčšina členov redakcie a redakčnej rady časopisu ).

Otázka zostáva, či redakcia (aspoň jej informovaná časť) a väčšina členov redakčnej rady (ide zrejme o čestnú a dobrovoľnú funkciu), svojim postojom napľňa tieto vznešené zámery zákona o VŠ? Je možné dosiahnuť naplnenie cieľov zákona o VŠ na VŠ všeobecne a vo vede osobitne, mlčaním či ignorovaním vecnej kritiky? Otázka tiež je, o čo vlastne ide časopisu , ako aj väčšine členov redakcie a redakčnej rady, aký je tu zmysel existencie z hľadiska profesionálneho pôsobenia, ak nie je záujem o vecnú odbornú či vedeckú diskusiu a už vôbec nie o nápravu prípadne šírených omylov či rovno bludov? Treba pripomenúť, že toto všetko sa deje na pozadí či v úzadí celospoločenskej diskusie o „hoaxoch“ a „fake news“ vo všeobecnosti v médiách či vo verejnom diskurze všeobecne. Čiže aj celospoločensky ide o dôležitú a aktuálnu tému.

Ako vyplýva z opisu mojich pokusov o komunikáciu, jeden mi radí postupovať ako som už neúspešne postupoval (o čom ale nevedel, samozrejme). Druhý mi tiež radí postupovať ako som postupoval – bez výsledku. Samozrejme, treba oceniť aspoň snahu poradiť. Väčšina redaktorov či členov redakčnej rady – však mlčí. Tí, ktorí nemlčia, zdajú sa byť nedostatočne alebo len čiastočne informovaní o dianí v redakcii, s ktorou spolupracujú, alebo v ktorej pôsobili, prípadne sú viazaní mlčanlivosťou. Je to irónia, ale experti v tejto vednej skupine, špecializovaní na (masovú) komunikáciu väčšinou v interpersonálnom emailovom styku uprednostňujú mlčanie, aj keď nejde o súkromnú korešpondenciu, ani o súkromné témy. Redakcia samotná, alebo presnejšie pani šéfredaktorka, nedodržuje vlastné redakčné smernice. Súdiac podľa dostupných faktov, zdá sa, že väčšina členov redakčnej rady zostáva vo svetle týchto zistení nečinná, alebo prinajmenšom mlčanlivá. Napríklad nikto sa nezaujímal o samotný problematický príspevok (aspoň mňa nikto nepožiadal o jeho zaslanie).

Mimochodom, podobný jav som zažil pred desaťročím, keď som napísal v krátkom čase niekoľko mierne kritických recenzií do mesačníka Filozofia. Postupne redakcia naťahavala čas na ich uverejnenie, a tiež nereagovala na emaily. Tak som sa jej napísal list v tom zmysle, že mlčanie je síce tiež filozofický postoj, ale najjednoduchší možný, ktorý si, v konečnom dôsledku, nevyžaduje ani štúdium filozofie. Inými slovami, chcel som tým povedať, že mlčať dokáže každý, ale vedieť vecne argumentovať (či slušne sa správať) nemusí dokázať ani profesionálny filozof či profesor alebo šéfredaktor. Na to treba mať prijaté za vlastné základné pravé a súčasne hlboko ukotvené morálne hodnoty. Potom reakcia už prišla rýchlo. V skratke, kde nie sú argumenty (alebo kde prevláda strach či iný faktor obmedzujúci slobodu ľudí vyjadriť sa), nastáva mlčanie (prípadne pri strete na ulici aj násilie).

Kto je za súčasný stav zodpovedný viac-menej vieme z vyššie uvedenej (väčšinou jednosmernej komunikácie – keďže aj neodpovedanie je reakcia, a aj nečinnosť je prejav), ale čo sa s tým dá robiť? Zdá sa, že to, čo by malo byť normálne (ako sa hovorí, podľa common sense, aj podľa zákona, prípadne podľa interných smerníc), a oficiálne platné, sa javí ako niečo nenormálne. A naopak, z iného uhla pohľadu, odchýlka od nenormálnosti neoficiálneho štandardu je videná asi ako nejaké čudáctvo.

Naozaj tu máme dvojité morálno-legálne štandardy (jedno uvádza zákon alebo vyžaduje etika, niečo iné je realita) a pomýlené profesionálne štandardy (bludy sa uverejňujú, ich kritika už nie) až hodnotovo zvrátené štandardy (priestor pre šarlatánov na vedeckej konferencii sa obhajuje slobodou slova, ale v zázname o tejto udalosti v odbornom časopise sa tomuto podstatnému bodu radšej vyhneme)? Je možné, že to celé mám pomýlené ja. „Bohužiaľ“, viac ma zaujíma verejný záujem ako súkromný prospech a kariéra. Nie, nejde tu o nejaký osobný spor s pani šéfredaktorkou. Nie všetci sú motivovaní pri svojej práci negatívnymi faktormi alebo osobnou pomstou. Mnohým nám ide o podstatné a – v konečnom dôsledku – pozitívne veci (pokrok, hľadanie pravdy, spravodlivosti, atď). Usmievate sa? No čo už, naozaj ešte nejakí idealisti žijú….Tento príspevok ale dobre dokumentuje, že aj v – paradoxne – toľko cenenej vede, pravda len ťažko preráža cez hrádzu vedomej ignorancie a mlčania. Vlastne bez existencie blogov a možno aj emailov by sa málokto dozvedel, ako zarputilo sa môže brániť šéfredaktorka odborného časopisu zverejneniu vecnej kritiky (nie priamo jej osoby) založenej na faktoch, a ako formálne plní svoje úlohy väčšina členov redakčnej rady (je možné, že kontaktovali pani šéfredaktorku, ale mali ma o tom aspoň stručne informovať). Česť výnimkám!

The truth will set you free, but….

Z mojej strany, keďže zrejme mi iné nezostáva, čoskoro zverejním našu spoločnú (redakciou neuverejnenú) reakciu na problematický článok ako aj ostatné mojej neuverejnené príspevky v rámci tohto blogu. Budete môcť posúdiť sami o čo tu vlastne išlo. Vlastne moje tvrdenia či zistenia podliehajú vyššiemu stupňu verejnej kritiky ako tie, ktoré publikujú OŽ. Zverejním aj prípadné reakcie pôvodne oslovených. Nie, nezískam si tým v odborných kruhoch či vo verejnosti prestíž, ani nejakú odmenu. Naopak – vzhľadom na aktuálny-dlhodobý stav morálky na Slovensku v tejto oblasti, najskôr sa stanem nepriznaným „verejným nepriateľom“ (možno už ním som:-)). Oficiálne to nebude vyhlásené, nie, žíadna verejná fatva sa nebude konať, ale vznešené slová rôznych oficiálne záväzných dokumentov nadobudnú presne opačnú, nepeknú podobu. Nakoniec, zdá sa, že pani šéfredaktorka a profesorka Serafínová už zahájila bojkot mojej tvorby. Ľudské, príliš ľudské. Len niekedy to príliš ľudské v nás, teda emocionálne, alebo osobné, sa stáva vlastným rozhodnutím dotyčných až neľudským. Nakoniec totiž nepôjde o jednotlivca, ale o ďalšie smerovanie spoločnosti. Ako vidíme, vytvára sa tu priestor pre šarlatánov na rôznych úrovniach, pričom tí, ktorí proti nim bojujú, sú ostrakizovaní alebo prinajmenšom (publikačne a komunikačne) ignorovaní. A to aj vo vede, a dokonca na jednej z našich (údajne) najlepších univerzít (nehovoriac už o problematickej Trnave).

Smerovanie spoločnosti formujú činy alebo nečinnosť jednotlivcov a skupín. Ak odborný časopis a niektorí VŠ učitelia (dokonca profesorka) takto postupujú, ako asi budú postupovať budúci novinári? Budú tiež zatajovať alebo aspoň nezaujímať sa o pravdu, prípadne ostrakizovať pravdovravných? Alebo budú bojovať za pravdu či aspoň overené fakty? Vidíme tiež, že na medzinárodnej vedeckej konferencii organizovanej VŠ v Trnave ,v konečnom dôsledku sa presadil, opäť, paradoxne, z pozície úradnej funkcie – názor, že pravda je relatívna, a publikační šarlatáni sú rovnocenní partneri na diskusiu. tento dôležitý poznatok tiež zatajujú, alebo – možno len, pôvodne nechtiac, z vlastnej neinformovanosti – nezverejňujú. Hoci, vzhľadom na verejnú známosť tejto diskusie a profesionálno-etický význam sporu, ide o málo pravdepodobné vysvetlenie. Podobne odborný časopis nezaujíma vecná kritika už uverejnených (zrejme) bludov, asi nie iba zhodou okolností v autorstve (toho istého) trnavského prispievateľa. Ako asi budú formovať verejnú mienku bratislavskí absolventi katedry žurnalistiky Univerzity Komenského? Akú úlohu tu zohrá časopis ? (Možno by som mal ešte kontaktovať aj vedecké kolégium časopisu).V akej spoločnosti chceme a budeme žiť?

Na záver: jeden z článkov v ostatnom dvojčísle (1/2) má – vzhľadom na vyššie uvedený kontext asi skôr ironicky myslený (alebo tu ide len o „čaro nechceného“) – anglický názov „The truth will set you free.“ Je to (polo)pravdivé tvrdenie, kedže časopis už neuvádza tiež pravdivý, ale zdá sa, (ako inak) nepísaný (neformálny, ale asi o to viac platný) dodatok: „and prevent you from publishing with us.“

Možno by to bolo skutočne výstižné motto časopisu pod súčasným vedením.

Teraz najčítanejšie