Denník N

Medzi Slovákmi – Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom

To, že sa Martin M. Šimečka vrátil z Prahy do Bratislavy, presnejšie z týždenníku Respekt do Denníka N, bola pre mňa veľmi príjemná správa minulého roka. Futbal už nesledujem, ale potešilo ma to podobne ako sa poteší fanúšik, keď jeho obľúbený klub získa výraznú posilu do svojho mužstva. Tým mužstvom nemyslím len Denník N, ale aj náš verejný priestor a našu krajinu.

V záplave správ o odchode 300 000 vo veľkej miere mladých Sloveniek a Slovákov do zahraničia za posledných 10 rokov, je príjemné počuť, že sa časť z nich aj vráti. Šimečka nepatrí k tejto generácii, dilemu emigrácie riešil pred rokom 1989, kedy sa rozhodol ostať v mene Ludvíkovej Vaculíkovej tézy, že odchod každého je pre všetkých ,,pozostalých“ porážka a strata, lebo emigráciou nielen oslabujú spoločenstvo, ale strácajú tiež právo vstupovať zvonku do debaty o živote vo vlasti, ktorú opustili.[1] Šimečka k tomu dodáva: ,,Išlo o princíp: emigráciou by som, hoci len symbolicky, ale predsa, prispel k porážke a oslabil krehké spoločenstvo. A navyše by som sa sám pred sebou navždy zbavil práva vstupovať do debaty vo vlasti, pretože som odmietol zdieľať jej osud.[1] Šimečka ostal žiť v Československu a vďaka tomu môžeme dnes čítať jeho ,,správu“ o našej krajine od roku 1965 do roku 2017. Pozrieť sa na predchádzajúcich 52 rokov skrz jeho oči a myseľ je pútavé, svieže a obohacujúce. Nie je to nariekanie ,,starca“ nad stratenou mladosťou a istotami, ktoré veľakrát počujem všade navôkol, keď príde na pretras život pred 89. Ale takisto to nie je prvoplánová kritika totality so slepými škvrnami k obdobiu po 89. Kto pozná Šimečku, tak vie, že sa snaží na svet nazerať poctivo a niečo také ani nemôže očakávať.

August 1968 v Bratislave. Foto: Ján Lörincz.

Nie je možné, aby sme v každej rodine mali intelektuála, oveľa ľahšie bolo mať v každej rodine jedného komunistu (preto máme knihy, aby sme v rodine mohli mať všetkých nášmu srdcu a mysle potrebných). A títo komunisti a komunistky (nielen oni), sú dnes ľahostajní voči kritike minulého režimu (nielen). Takisto ako boli ľahostajní voči totalite v ktorej žili (cynik by povedal: Slovensko – malá krajina veľkej ľahostajnosti a nie Good Idea Slovenia[2] ). Táto ľahostajnosť sa tiahne celou knihou. Ľahostajný bol počas svojho života aj Šimečka, v knihe to netají a zdieľa to s nami[3]. To robí jeho kritiku spoločnosti spravodlivejšou.

Šimečka píše o živote v totalite a živote po jej páde, venuje sa okrem veľkým dejinám aj svojim malým (ako by povedal jeho otec: veľké dejiny štátov a malé dejiny ľudí sú osudovo spojené [4]). Do nich zahrňuje intelektuálov, prezidentov, premiérov, spisovateľky, robotníkov a svojich susedov, ktorí žijú od 89 v núdzi a dnes reprezentujú zabudnutých ľudí v nie zabudnutej Bratislave. Nepozerá sa na Slovensko len z Bratislavských kaviarní a salónov. Pešo, na koni alebo autom sa pohybuje po slovenskej krajine, ktorú má úprimne rád a kvôli nej a kvôli ľuďom, ktorí tu žijú a žili vymenil české občianstvo a svoje vlastenectvo za slovenské. Cynik by povedal, že my sme Čechom dali Babiša a oni nám Šimečku.

Šimečka stretol počas svojho života veľa zaujímavých alebo mocných ľudí. V knihe spomína politickú os: Dubček – Havel – Mečiar – Čarnogurský – Dzurinda – Fico. Spisovateľskú: Dominik Tatarka – Salmon Rushdie. Kotolnícku: Ján Budaj. Železnú: ruský tank v 1968, ktorý mlčal a pozeral sa na neho hlavňou. Miro Kusý, Jozef Jablonický, Martin Bútora, Oleg Pastier, Juraj Špitzer, Karol Ježík, Erik Tabery, László Szigety, František Mikloško, George Soros, Karel Schwarzenberg, Adam Michnik, Zuzana Hlávková, Ludwig Wittgenstein (žeby?) a mnoho ďalších a ďalšie. S nimi príbehy, reflexie a spomienky, ktoré tvoria pavučinu 52 rokov samostatného Slovenska a Slovenska v Československu (Slovensko sú v ,,prvom rade” ľudia – people first, Tatry second).

Jadro VPN (zľava): Martin M. Šimečka, Peter Tatár, Juraj Flamík, Martin Bútora, František Mikloško, Fedor Gál a Peter Zajac. Foto: Ján Lörincz.
Václav Havel. Foto: Miroslav Zajíc.

Kniha mi pripomína knihu jeho otca Milana Šimečku – Kruhovú Obranu, ktorý v nej písal o svojom živote v Československu počas normalizácie.[5] Je úžasné, keď sa v rodine z generácie na generáciu dedí a cez výchovu a život podarí odovzdať bystrosť, intelekt, schopnosť porozumieť Slovensku, Európe a ,,svetu“. Myslím, že keby si jeho otec prečíta knihu, tak by bol na svojho syna právom pyšný. On túto možnosť bohužiaľ už nemá, ale máme ju my všetci, ktorí sme si nevybrali, že budeme žiť medzi Slovákmi a Slovenkami.

Milan Šimečka v dobe, keď neboli smartfóny. Foto: archív TASR.

 

Referencie:

1. Martin M. Šimečka – Medzi Slovákmi str. 118
2. https://www.aktuality.sk/clanok/333899/slovensko-ma-nove-logo-good-idea-slovakia/
3. Martin M. Šimečka – Medzi Slovákmi str. 86
4. Martin M. Šimečka – Medzi Slovákmi str. 9
5. https://dennikn.sk/blog/otvorenie-artfora-v-banskej-bystrici/

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jaro Stančík

Člen komunity, ktorá znovu otvorila Artforum v Banskej Bystrici. Prispievateľ Přítomnosti. Živím sa programovaním. Predtým som blogoval na SME.