Teológia na Oxforde

Je Boh výmyslom človeka? Sú Božie príkazy dobré, lebo ich Boh nariadil, alebo ich nariadil preto, že sú dobré? Je utrpenie vo svete dôkazom, že všemohúci, vševediaci a nekonečne dobrý Boh neexistuje? Dá sa zlúčiť Božia prozreteľnosť s ľudskou slobodou? Môžu kresťania, ktorí neschvaľujú homosexuálne správanie aj tak podporovať legalizáciu homosexuálnych zväzkov a byť konzistentní? Je pravda, že spoločnosť, ktorá sa snaží vyhnúť akémukoľvek utrpeniu, sa stáva nehumánnou? Je logické veriť v nesmrteľnosť ľudskej duše a neveriť pritom v Boha? Mali by sme vôbec chcieť, aby Boh existoval?

Takéto a im podobné otázky si z času na čas položí snáď každý. Väčšina ľudí však na pátranie po uspokojivých odpovediach asi nemá popri každodenných starostiach dosť času. K hlbokým úvahám na tieto témy tak obvykle dôjde až pri treťom – štvrtom pive, keď človek akosi prirodzene zvykne skĺznuť k filozofovaniu.

Zameranie programu

Postgraduate Diploma (PgDip) je študijný program primárne určený pre tých, čo majú základy v nejakom inom odbore, no radi by si rozšírili obzory o novú oblasť. Keďže oficiálne je to magisterský stupeň štúdia („Masters level“), vyžaduje sa ukončené bakalárske vzdelanie v zásade v akejkoľvek oblasti okrem tej, ktorú sa chystáte študovať (t.j. v tomto prípade okrem teológie).

Motivácie študentov k výberu tohto programu sú rôzne – niektorí sa rozhodli zmeniť svoje akademické zameranie, ale nechcú študovať ďalšieho troj/štvor-ročného bakalára (t.j. PgDip im slúži ako „transition“ z jedného odboru na iný), iní si prostredníctvom tohto programu dopĺňajú vedomosti, ktoré potrebujú k svojmu výskumu v inej oblasti (napr. študujú históriu zo zameraním na dejiny cirkvi a chcú viac pochopiť niektoré cirkevné dogmy), no a sú aj takí, ktorých k tomu nevedú konkrétne akademické ciele, ale skrátka ich daná problematika zaujíma a chcú sa jej rok intenzívne venovať. To bol aj môj prípad, a tak som si vzala v práci neplatené voľno a rok som sa miesto business consultingu venovala metafyzickým otázkam.

Forma výučby

Napriek tomu, že študenti PgDip sú „graduate students“, štúdium je organizované ako pre „undergradov“, čo v prípade Oxfordu znamená, že ťažisko výučby je v tzv. tutoriáloch. Tutoriál je cca hodinová diskusia študenta s profesorom na dohodnutú tému, na ktorú študent vopred napíše esej v rozsahu cca 2 500 – 3 000 slov. Potom spolu danú esej rozoberú, aby tútor zistil, či študent vie svoj názor dostatočne obhájiť a či rozumie širším súvislostiam preberanej problematiky. Veľký dôraz sa kladie na schopnosť presvedčivo argumentovať. Témy esejí sú stanovené tak, aby študenti boli nútení prezentovať svoj pohľad na vec namiesto toho, aby len popísali, kto si čo o tom myslí. Tútorovi nejde o to, aby mali rovnaký názor ako on, ale aby ten svoj názor vedeli čo najlepšie zdôvodniť. Keď porovnám prístup vyučujúcich v Oxforde s tým, ako k nám pristupovali pedagógovia na českých vysokých školách (teda aspoň na tých, ktoré som absolvovala), tak kým v Prahe nám veľmi radi hovorili „kolego“/ „kolegyně“, v skutočnosti som mala vždy pocit, že sa s nami rozprávajú s akýmsi dešpektom a že vonkoncom neočakávajú, že by ich náš názor na vec mohol akýmkoľvek spôsobom obohatiť. V Oxforde som preto bola opakovane prekvapená, keď tútori brali vážne to, čo som napísala/ povedala, a vôbec nepredpokladali, že sa musím mýliť, keď tvrdím niečo iné ako oni. Zdá sa, že tu majú veľkú dôveru v intelektuálne schopnosti svojich študentov, a tak necítia potrebu nadiktovať im „správne“ odpovede. Namiesto toho ich učia kriticky myslieť, rýchlo sa zorientovať v množstve informácií a vyselektovať to, čo je dôležité, jasne sa vyjadrovať, presvedčivo argumentovať. Tieto schopnosti sú na trhu práce vysoko cenené, a tak viacerí absolventi teológie končia v rôznych oblastiach – od práva cez investičné bankovníctvo po poradenstvo.

Vzhľadom k tomu, že na tutoriáloch je človek obvykle s profesorom sám, tak nie je dosť dobre možné sa na hodinu nepripraviť. Týždenne som potrebovala prečítať tak 300 – 600 strán a napísať 1 – 2 eseje. To znamená, že počas trimestra sa veľmi flákať nedá a štúdium tu je ďaleko menej „nárazové“ ako si pamätám z českých univerzít (kde sme sa väčšinou učili až pred skúškami). Na Oxforde je akademický rok rozdelený do troch trimestrov, z ktorých každý trvá osem týždňov, počas ktorých väčšina študentov intenzívne maká. Medzi trimestrami je šesť týždňové študijné voľno, počas ktorého si môžete trochu oddýchnuť, ale v zásade sa očakáva že toto „voľno“ strávite konsolidovaním poznatkov z predchádzajúceho trimestru a prípravou na ten ďalší (napr. prečítaním základnej literatúry, predpísaných textov, atď.)

Okrem tutoriálov sú ku každému predmetu (na Oxforde ich volajú „papers“ – podľa záverečných písomiek) vypísané nejaké prednášky („lectures“), ktoré ale nie sú povinné. V porovnaní s tutoriálmi mi prednášky neprišli až tak prínosné (samozrejme, až na výnimky, akou boli napr. lectures prof. Leftowa z Filozofie náboženstva, pri ktorých som zažila niekoľko „aha!“ momentov).

Predmety („papers“)

Samotná náplň kurzu závisí do značnej miery na vás. Môžete si vybrať 3-5 predmetov (väčšina ľudí si vyberie tri, niektorí štyri, neviem o nikom, kto robil päť), z toho aspoň jeden musí byť z Nového zákona (The Four Gospels alebo The New Testament Epistles) a aspoň jeden zo Starého zákona (The Pentateuch and Historical Books alebo Prophets, Psalms, Wisdom) alebo z doktríny (God, Christ and Salvation). Okrem toho si môžete vybrať cirkevné dejiny, kresťanskú etiku, filozofiu náboženstva, či svetové náboženstvá – hinduizmus, budhizmus, islam.

Aj v rámci vybraného predmetu máte značnú flexibilitu. K dispozícii máte osem stretnutí s tútorom a môžete sa s ním/ s ňou dohodnúť, ktorým témam by ste sa chceli počas tutoriálov venovať. Nemáte totiž šancu prebrať všetko, a ani sa to od vás neočakáva (keďže na záverečných písomkách si v rámci možností môžete vybrať, o čom chcete písať eseje). Preto dáva zmysel, aby ste svoj čas venovali témam, ktoré vás zaujímajú najviac.

Skúšky

PgDip patrí medzi „taught courses“, takže študenti nepíšu žiadne záverečné práce ako bakalárku či diplomku. Diplom dostanú na základe toho, ako napíšu „papers“ (záverečné písomky). Tie majú formu esejí a píšu sa až po skončení všetkých troch trimestrov. Každý „paper“ trvá tri hodiny počas ktorých musíte napísať 2-3 eseje. Očakáva sa, že v esejach demonštrujete svoj prehľad v danej problematike a zároveň aj určitý nadhľad nad vecou, vďaka ktorému dokážete presvedčivo a na obmedzenom priestore obhájiť svoj názor.

V prípade niektorých predmetov sú súčasťou písomiek aj tzv. „gobbets“ – t.j. dostanete úryvok z vybraných textov (Biblia, diela významných teológov) a vy musíte napísať, odkiaľ presne daná pasáž je, v akom kontexte sa nachádza, akú funkciu plní, čo znamenajú jednotlivé slová atď. Keďže pri písomkách nemôžete používať nič okrem pera, tak tie predpísane texty musíte ovládať spredu-zozadu.

Vaše (rukou písané) eseje a gobbets potom číta (či skôr lúšti) niekoľko hodnotiteľov (z Oxfordu i z iných univerzít) a spoločným konsenzom ohodnotia váš paper nejakým percentom (toto mi dlho pripadalo záhadné, ako dokážu na percento obodovať esej, ale zdá sa, že v tom majú prax). Pokiaľ získate nad 70 %, tak máte „distinction“ (t.j., ste borci), pokiaľ získate menej ako 45 % tak ste daný paper nenapísali. Celkovo k udeleniu PgDip potrebujete mať z troch papers priemerne aspoň 54 %. Môžete písať aj viac písomiek (pokiaľ ste z daných predmetov absolvovali tutoriály), ale do hodnotenia sa vám započítavajú len tri najlepšie výsledky.

Pre niektorých študentov je táto forma skúšania pomerne stresujúca, keďže váš výsledok závisí od jedinej písomky (aj keď na tutoriály sa musíte pripravovať, nezbierate na nich nijaké „body k dobru“). Avšak aj keď sa stáva, že niekto písomku nenapíše, nie je to veľmi bežné. Formát písomiek je totiž taký, že pokiaľ ste sa v priebehu roka učili, tak v zadaní určite nájdete niekoľko otázok, na ktoré ste schopní napísať viac-menej zmysluplnú esej (väčšinou si potrebujete vybrať tri otázky z 10 až 13).

Prínosy programu

Medzi hlavné prednosti štúdia teológie v Oxforde určite patrí možnosť stráviť čas v prostredí, kde na vás zo všadiaľ dýcha stáročná tradícia vzdelávania – špičkové knižnice, v ktorých študovali významní svetoví vedci, básnici, politici, atď., brečtanom obrastené budovy colleges, množstvo rôznych klubov a spolkov na povznesenie duše i tela, pestované trávniky, nádherné parky… Oxford je ale hlavne miesto, kde ste obklopení chytrými a motivovanými ľuďmi, ktorých baví to, čo študujú a prednášajú. Preto sa tu prirodzene koncentrujú svetové kapacity vo svojom odbore. Máte tak možnosť učiť sa od tých najlepších a byť v centre diania. Zároveň získate kontakty na odborníkov, ktorí sa venujú tomu, čo vás zaujíma a môžete sa na nich v budúcnosti obrátiť.

Pre mňa bolo najväčším prínosom štúdia teológie asi to, že som sa nad niektorými dôležitými otázkami mohla zamyslieť do hĺbky. Vzhľadom k tomu, že teológia ako odbor má stáročnú intelektuálnu históriu, prišlo mi fascinujúce sledovať vývoj niektorých myšlienok v čase. A neraz som nadobudla pocit, že napriek úžasnému pokroku, ktorý sme ako ľudstvo dosiahli, vo viacerých základných otázkach stále nemáme veľmi jasno.

Oxfordská teologická fakulta je veľmi „nedogmatická“. Neprednáša sa tu nejaká konkrétna kresťanská teológia (anglikánska/ katolícka/ partikulárna protestantská, atď.), keďže tu prednášajú členovia rôznych cirkví (aj agnostici či ateisti). A preto tí, ktorí by radi dostali jasné a jednoduché odpovede na zložité otázky, budú pravdepodobne štúdiom v Oxforde sklamaní.

Po skončení štúdia totiž budete mať zrejme viac otázok ako ste mali na jeho začiatku. S veľkou pravdepodobnosťou sa však za ten čas naučíte lepšie pýtať, a tak skončíte s oveľa zaujímavejšími otázkami.

Autor: Veronika Luptáková
Magdalen College, Oxford