Denník N

Staničné úvahy 1.

Dlhodobé zapodievanie sa Hlavnou stanicou a následný štipendijný pobyt vo Viedni predstavujú niekoľko dôvodov na zamyslenie.

Úvod

Každá radikálna či objemná stavebná úprava mesta si vyžaduje dlhodobé interdisciplinárne premýšľanie v kontexte. Z pozície (spolu)tvorcu symbolického významu miesta – umelca/kurátora vo verejnom priestore – sa pýtame: Ako vytvárať miesto a nie neosobný priestor? Alebo slovami Marca Augé – v čom spočíva rozdiel medzi placenon-place? Čo s takými peknými úvahami v našom, čiže bratislavskom kontexte? Autorka okrem iného pôsobí ako kurátorka viacročného multidisciplinárneho umelecko-aktivistického projektu Salónik, ktorého cieľom a náplňou je vytvárať umenie v priestoroch bratislavskej Hlavnej stanice. Nasledujúci seriál má ambíciu pomenovať kurátorské koncepty, skúsenosti, limity občianskeho umeleckého aktivizmu vo verejnom priestore a obsahuje tiež poznámky ku kultúre a histórii mestského plánovania na príklade železničnej dopravy. V rámci geografického kontextu Bratislavy nie je možné hovoriť v izolácii od susednej Viedne. Pomerne veľké percento Bratislavčanov v tomto meste študuje, pracuje, či jednoducho kedykoľvek skočí do múzea, na koncert, alebo na obed. V povrchnom kultúrnom povedomí verejnosti, najmä prostredníctvom novinových článkov, neustále rezonuje porovnávanie týchto dvoch kontextov. „Máme to tu otrasné a oni tam super.“ Pozrieme sa na toto porovnanie teda do väčšej hĺbky.

Ako píše v texte katalógu projektu Salónik humánna geografka Zuzana Ivašková: “Stanica je priestorom neustále utváraným každodennými praktikami jej užívateľov. Uzlom v sieti tokov, priestorom cirkulácie ľudí, jedným z priestorov otvorených skutočne pre každého. Napĺňa fyzický aspekt verejného priestranstva vytvárajúc príležitosť pre sociálne interakcie a zároveň aspekt sociálny – je žitým, fungujúcim priestorom zdieľaným v dave. Ostrovom heterogenity a diverzity, atribútov nevyhnutných pre nadobudnutie mestskej skúsenosti. Nie všetci prítomní sú súčasťou každodenného pohybu stanice. Nájdu sa aj takí, ktorí sa ocitli mimo jej hlavného rytmu. Dobrovoľne či nedobrovoľne sa v priestore zastavili. stanica sa pre nich stala miestom.”

Stanica je teda vnímaná hlavne z pohľadu cestujúcich užívateľov, ktorí ale neplánujú do jej „zútulňovania“ investovať. Iba čakajú a tiež čakajú, že „by to malo nejako fungovať“. Duálnu dimenziu staničných priestorov výstižne opísal filozof Miroslav Petříček v Úvahe o nádraží a třetím: Ze své podstaty i svým určením je nádraží místo, na němž se nesetrvává, je to bod, který umožňuje spojovat různá směrování našeho života, aniž je sám jeho součástí; nádraží váže dohromady, aniž by samo patřilo k tomu, co svazuje. Neboť nádražím vždy jen procházíme; v prostoru nádraží je všechno pouze přechodné a pouze dočasné.”

Filozofická podstata staníc má zmenu v sebe neodnímateľne integrovanú. Ako sa dá zaoberať potrebou zmeny, ktorá už presahuje filozofické rámce a prebieha na úrovni technológií a fyzického prostredia? Ktoré determinanty určujú vývoj stavu fyzickej infraštruktúry verejných služieb a kedy sa prostredie stáva fyzicky či mentálne zastaralým? Ako sa dá dospieť k zmene a čo charakterizuje „dobré miesto“?

Fyzický kontext – prostredie

Posledná „poriadna“ prestavba budovy Hlavnej stanice sa datuje do roku 1989. Keď teda nerátame občasné kozmetické úpravy havarijných stavov a tiež prestavbu salónika z r. 1998, nie je však určený pre verejnosť. Pôvodná staničná budova, ktorá dnes slúži Ministerstvu vnútra na Šancovej ulici, bola postavená v roku 1848 ako koncová pre trať Bratislava – Gänserndorf – Viedeň a Bratislava – Břeclav. Druhá budova vznikla v roku 1871 po dokončení trate Budapešť – Štúrovo – Bratislava a používa sa doteraz. Tretia budova, prístavba, bola dokončená v roku 1989. Táto budova bola zamýšľaná ako dočasná, keďže sa rátalo s výstavbou novej železničnej stanice východne od súčasných objektov.

Podobne ako v Bratislave, aj prvá stavebná vrstva viedenských staníc pochádza z 19. storočia. Prvá železničná stanica v oblasti, kde dnes stojí Hauptbahnhof, pôvodne pomenovaná Gloggnitzer Bahnhof bola otvorená v roku 1841. Na tomto území stáli v tesnej blízkosti dve symetrické staničné budovy využívajúce spoločné depo. Stanica bola postavená v neoklasicistickom štýle. Industrializácia následne viedla k dramatickému zvýšeniu podielu železničnej dopravy na transporte produktov a surovín. Pôvodná stanica bola prestavaná v rokoch 1867 až 1870. Stanica, ktorá už niesla meno Wien Südbahnhof bola postavená v rámci stavebného boomu v rokoch 1859-1873 ako reprezentatívna konečná stanica. Výstavba tretej budovy Südbahnhof, ako sme ju poznali na prelome 20. a 21. storočia začala v roku 1956. Kompletná prestavba bola nutná aj z dôvodu poškodenia pôvodného komplexu po vojne. V roku 2003 podpísala vláda, mesto Viedeň a železničná spoločnosť ÖBB zmluvu o výstavbe novej viedenskej stanice. V roku 2004 boli vyzvané architektonické tímy na súťaž. Nová stanica s názvom Hauptbahnhof vošla do prevádzky 9. decembra 2012. Kompletne dostavaná bola až v roku 2014. Od idey k realite prešlo 10 rokov.

Dôvodom poslednej prestavby bol zastaralý technický stav stanice a celková zmena filozofie železničnej dopravy Viedne. Stanice fungujúce až do začiatku 21. storočia boli takzvané koncové stanice, Kopfbahnhof. Ich poloha teda filozoficky, ale aj čisto prakticky znamenala vždy nutne začiatok alebo koniec cesty. Po novom je Viedeň priechodná, bez nutnosti zotrvať. Dôležitým prvkom zmeny bol aj nový názov. Dlho sa diskutovalo o možných predponách Haupt-, Zentral-, Europa Mitte a pod. Výsledná podoba názvu predstavuje neutrálnu popisnú verziu. Hlavná stanica. Takýto podľa možnosti nadčasový názov je iným typom riešenia, ako napríklad pri nedávnej prestavbe železničnej a autobusovej stanice v Banskej Bystrici s nedomácky a módne znejúcim názvom Terminal Shopping Center.

Viedenská situácia v obrazoch:

v rámci tohto bloku sa uskutočnila kompletná prestavba stanice presne 4x. V miestach súčasnej budovy Erste Bank, na mape pri označení „Quartier Belvedere“ ešte pred niekoľkými rokmi fungovala koncová stanica Südbahnhof. Blok sa ešte stále dynamicky stavebne mení:

Prvá staničná situácia, 1841, na tomto území stáli v tesnej blízkosti dve symetrické staničné budovy využívajúce spoločné depo. Architektom bol Matthias Schönerer, stanica bola postavená v neoklasicistickom štýle:

Industrializácia viedla k dramatickému zvýšeniu podielu železničnej dopravy na transporte produktov a surovín. Pôvodná stanica bola prestavaná v rokoch 1867 až 1870.

Stanica, korá už niesla meno Wien Südbahnhof bola postavená v rámci stavebného boomu v rokoch 1859-1873 ako reprezentatívna konečná stanica. Architektom bol Wilhelm von Flattich from Württemberg. Stavebné práce skončili v roku 1874.

Výstavba tretej budovy Südbahnhof, ako sme ju poznali na prelome 20. a 21. storočia začala v roku 1956. Približne v tom čase prebehla aj elektrifikácia trate medzi Viedňou a Gloggnitzom. Počas prestavby bola stanica rozšírená smerom k  záhrade Schweizergarten, začiatok trate sa nachádzal približne v miestach dnešného Südtiroler Platz.

Stará stanica zdieľala niekoľko spoločných charakteristík s “našou” Hlavnou. Technické parametre pre dopravu nevyhovujúce súčasným potrebám mesta, negatívne vnímanie prostredia cestujúcou verejnosťou, zastaralý stav interiéru, opotrebovanosť. Zbúrať a vedľa postaviť je príkladom istého typu riešenia. Riešenia, ktoré radikálne namaľuje hrubú čiaru za minulosťou a posunie sa do budúcnosti. Riešenie, ktoré si vyžadovalo spojiť sily a možnosti najlepších odborníkov a súčinnosť dotknutých organizácií.

Staničná budova má byť v prvom rade funkčná a potom príde na rad nostalgia a železničná metaforická romantika. Stanica počas svojich posledných dní objektívom Romana Bönscha:

čítaj ďalej

zdroje:

http://hauptbahnhofcity.wien/en/information/geschichte/

Wien Südbahnhof, Bestand und Abbruch 2007–2010. Fotoserie von Roman Bönsch | architektur.aktuell

 

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy