Hutorim, taže som! (najskorej dakdzi od Prešova)

Tento článok sa tiež pokúša nájsť a vysvetliť istú dimenziu TOHO. Je obhajobou autentickej, resp. prirodzenej formy jazyka (t.j. rozprávania v nárečí, v našim pripadze hutoreňa) a zamyslením sa nad jeho vzťahom s identitou. Rád by som ho uviedol krátkym príbehom zo života, v ktorom – potom, čo si porezal prst – hovorí malý hypochonder Gabriel (6 r.) svojmu bratovi Miroslavovi (10 r.):

„Umiram, Miru, JA UMIRAM! Ach, Miru, to čom ja taki mladi čľovek muśim umrec?“

O umieraní a komunistoch

Gabo samozrejme ňeumar, naopak, dnes sa teší dobrému zdraviu a študuje na vysokej škole. Moderná medicína – hoci v mnohom stále nedokonalá – sa totiž s porezaným prstom vie vysporiadať celkom ľahko (napr. takým pľajstrom). Na celom príbehu však nie je dôležité cale neščesce kolo paľca, ale to jak ho Gabo opísal.

Po prvé, povedal to foneticky krásne. Už len TO, ako v slove čľovek rezonuje ono ľ, musí čľoveka chytiť za srdce (pochopiteľne, že ňikto ňezna lapic čľoveka za śerco tak, jak zna ľem čľovek čľoveka). Šariščina je jednoducho zvukomalebné nárečie. Napr. svojím mäkčením otupuje slovám hrany, čím ich robí zvučnejšími a vzrušujúcejšími (dakedi śe až češko strimac!). Človek, ktorý nárečie používa, na seba vďaka tejto jeho lyrickej funkcii preberá výraznú dištinktívnu črtu, ktorá ho od niekoho odlišuje a s inými zas naopak spája.

Po druhé, výberom a skladbou slov odkryl lamentujúci Gabo viac než len to, že je dakdzi od Prešova. Onen tragický zvrat totiž nevymyslel v danej situácii, skôr len zreplikoval TO, čo zachytil predtým niekde inde. Napokon, niečo podobné ste už najskôr počuli aj vy sami, keďže tento idióm je zakorenený v lokálnom psyché a odráža istú históriu. V tomto prípade takú, že nebolo úplne nezvyčajné, aby mladý človek umrel – šak aj vojna bola, aj palenka sa pila, aj modernita so svojimi vymoženosťami k nám prišla akosi neskoro – vďaka čomu sa oná figúra postupne usadila v bežnom (prirodzenom) jazyku. A to tak pevne, že ju pri prvej príležitosti neváhalo vytiahnuť šesťročné dieťa.

[Inak, od detí TO má samozrejme všetko iný cveng, aj preto, že často nerozumejú, čo hovoria. Napr. ako keď istý Michal (3 r.) len tak medzi rečou počastoval vlastnú babku oslovením „ti kurvo červena“ (asi sa doma nadávalo na komunistov, či čo). V každom prípade opäť kúsok dejín – voľba červenej ako adjektíva k tomu rozhorčenému substantívu tu má svoje historické opodstatnenie.]

Špeciálnym historickým obsahom naplnených a v jazyku sedimentovaných zvratov a slov je pritom v šariščiňe veľa. Napr. taký firhank, ancuk či frištik, ale i tepša, falat a kančou nám ukazujú, že na tomto území vedľa seba žilo hneď niekoľko etnických skupín a že ich životy a jazyky sa premiešavali. Zo zopár slov tak vieme odvodiť, že história a identita Prešova, či východného Slovenska, je aj históriou ľudí s nemeckým a maďarským pôvodom. Nárečie je tak jedným zo zdrojov identity, definuje kto a odkiaľ sme.

Ta jaka identita?

Identita, to je vám pritom celkom komplikovaná vec (much wow). Je to koncept, prepytujem, multifaktorový (má množstvo zdrojov, vrstiev a prvkov) a multidimenzionálny (má viacero druhov). Identitu môžeme najjednoduchšie rozdeliť na individuálnu (súbor postojov, hodnôt a ďalších charakteristík konkrétneho človeka, ktorý mu pomáha orientovať sa v sebe, v svojom konaní a vo svete okolo seba) a kolektívnu (vzniká, keď viacerí ľudia zdieľajú pocit príslušnosti k nejakej forme sociálnej skupiny).

Keď som prvýkrát držal v ruke Ta Take Town, śerdečko (existuje vôbec krajšie slovo?) veľmi pookrialo. TTT totiž veľmi originálnym spôsobom odkrývajú rôzne prvky prešovskej kolektívnej identity (hľedaju – jak śe hutori – toten genijus loci). Metóda červenich novinkoch spočíva (prevažne) v sprítomňovaní a kontextualizovaní histórie a významov rôznych miest, budov a osudov (jemná variácia na ľudia, príbehy, emócie).

Kolektívna identita a genius loci totiž môžu mať významné zdroje aj vo fyzickom svete, od ktorého sa dajú odvodiť ich ďalšie charakteristiky. Tu je ale použitá iná metóda, keď sa sústredíme na symbolické zdroje identity (jazyk je najväčšia banka symbolov a významov) a spôsoby, ako sa kolektívna identita prelieva do individuálnej.

Ta taka identita!

Totiž tým, že každý je súčasťou mnohých sociálnych skupín či organizácií (choľem žebi śedzel cali čas doma na rici), kombinuje v sebe hneď niekoľko kolektívnych identít. A to je úplne v poriadku. Človek v sebe môže vrstviť identity Prešovčana, budhistu, skauta, Slováka, metalistu, futbalového fanúšika, či Európana. Vďaka globalizácii a technológiám má pritom stále viac zdrojov, z ktorých môže skladať nové a nové vrstvy a ich kombinácie. A ak má to šťastie, že žije v slobodnej spoločnosti, môže ich kombinovať podľa vlastnej vôle a nikto mu nepredpisuje, aký má byť a ako má žiť.

Prečo je ale dôležitá práve lokálna identita? Ako už bolo povedané, je to priamy komunikačný kanál s duchom m(i)esta a s jeho históriou. Poznať m(i)esto vlastného pôvodu pritom človeku pomáha lepšie poznať seba a svoje miesto vo svete. Je to totiž referenčný bod, na základe ktorého možno porovnávať, zosúvzťažňovať (toto napr. až také pekné slovo nie je), vymedzovať sa.

Lokálna identita je tiež jedna z prvých identít, do ktorej sme socializovaní. Dieťa sa totiž najprv identifikuje so svojim bezprostredným okolím, až postupne dokáže abstrahovať k širším sociálnym kruhom (ledaže by ho starostliví rodičia od prvého dňa obliekali do zelených dupačiek s bielym dvojkrížom, bo i take mi už vidzel). Lokálna identita (aj so svojim jazykovým aparátom) je tak často práve tá najzákladnejšia (a najautentickejšia) životná forma.

Toto je, pochopiteľne, do veľkej miery zromantizovaná a zidealizovaná predstava. Existuje milión legitímnych dôvodov, prečo takúto identitu nemať (od toho, že nebola vôbec stimulovaná, až po to, že socializácia do nej mohla byť traumatizujúca, takže opustiť ju je vyslobodením) alebo sa bez problémov zaobísť aj bez nej.

Napriek tomu stále platí, že s lokálnou identitou je vnútorný svet človeka bohatší, ako bez nej. A je škoda, keď o ňu ľudia prichádzajú v dôsledku ľahko zvrátiteľných procesov, pod tlakom ktorých sú prirodzené životné formy (ako napr. rozprávanie v nárečí) nahrádzané formami menej prirodzenými, až umelými.

Hlavne spisovne!

Začiatkom 20. storočia sformuloval nemecký sociológ Ferdinand Tönnies dichotómiu Gesellschaft (spoločnosť)/Gemeinschaft (spoločenstvo). Gesellschaft je moderná spoločnosť západného typu – urbanizovaná, kapitalistická a silno byrokratizovaná. Gemeinschaft naopak vychádza z každodenného života a jeho zvyklostí, jeho organizačným princípom nie je byrokraticky racionalizovaný systém, ale osobnejšie a organicky sedimentované sociálne vzťahy, módy jednania a formy komunikácie.

80 rokov po Tönniesovi prišiel jeho krajan a kolega Jürgen Habermas v rámci svojej kritiky neskorého kapitalizmu s tézou o kolonizácii prirodzeného sveta systémom (to už su, inak, calkom važne veci). Prirodzený svet, to je konsenzus každodenného bežného života a sieť zdieľaných významov (vrátane tých jazykových) utkaná z kultúrnych zvyklostí skupiny. Systém, to je štátna moc s jej symbolickým násilím a kapitalistická ekonomika s vlastnými imperatívmi, ktorým je sociálna architektúra prirodzeného sveta často ukradnutá. Oná kolonizácia sa teda dá zjednodušene interpretovať ako požieranie spoločenstva spoločnosťou, ako umelá regulácia prirodzených foriem života.

Systém kolonizuje prirodzený jazyk priamo (organizovane), ale aj nepriamo (sprostredkovane). Priamo napr. tak, že štát zákonom stanoví exkluzívnu (spisovnú) formu štátneho a úradného jazyka a pchá ju všade, kde sa len dá – do škôl, na úrady, na dopravné tabule (to je inak môj obľúbený žáner, skolonizovať lokálne názvy. Akože čom bi śe jeden posrati valal nemuch volac Dzurdzošik, aľe muśi buc ĎurĎošÍk, to ňigda ňepochopim). A hoci štát nemôže (aspoň u nás) jej používanie pod hrozbou sankcie priamo vynucovať (ket ci ras paňi na uradze rozumi ta ce ňemože nucic pekne rozprávať), tým, že ho všade nasilu tlačí, rekonfiguruje kultúrne kódy spoločenstva a nastavuje nový – spoločenský – úzus.

V praxi sa to prejavuje tak, že na rozprávanie v nárečí sa zrazu pozerá ako na niečo podradné, ako na nečistú formu jazyka. Namiesto hutorec zrazu máme gadžovať (Jožko, správaj sa slušne a nieže budeš gadžovať!). Namiesto budovania lokálneho sebavedomia spoločenská ostrakizácia. Príklad zo života: celú strednú školu ma – inak úžasná – triedna učiteľka terorizovala, aby som rozprával *po slovensky* (úplne škandalózne bolo, že aj cez prestávku!!!).

Jak kebi šariščina bula z maďarčini, abo co. Pani profesorka jednoducho chcela aby som rozprával *spisovne* (aj keď na to neexistoval jediný rozumný dôvod, nedojs, že šicke začiname vipatrac rovnak, zachviľu budzeme rovnak šicke eśči i hutorec.). A hoci tu sa jedná už o sprostredkovaný proces, jeho sociálna sila nie je o nič menšia, ako v organizovanejších prípadoch a jeho dôsledkom je zbytočná uniformizácia a strata kultúrnej rozmanitosti.

Pre lepšiu predstavu sa pozrime do Nórska, kde radi hovoria, že majú viac dialektov ako ľudí. Je to tým, že pre každého Nóra je úplne prirodzené rozprávať v tom svojom. Spoločenský úzus je totiž taký, že nárečie nie je podradnou jazykovou formou, ale integrálnou súčasťou spoločnosti. V dialekte tak prednášajú politici prejavy, novinári píšu texty, učitelia vedú hodiny. Vďaka tomu sú nórske dialekty veľmi dobre zachované (na rozdiel napr. od susedného Švédska) a kultúrne dedičstvo krajiny je bohaté.

Dnes pritom vidíme aj procesy, ktoré sa snažia kolonizačným javom brániť vracaním sa k autentickým životným formám. Zoberme si napr. boom okolo lokálnych potravín. Niekedy bolo úplne prirodzené nakupovať od drobných výrobcov, my sme mali hneď oproti domu mäsiara (doneśka mi nejid ľepšu slaňinu jak od Rudiho, naj mu je źem ľechka). Všetko išlo v pohode, dokim ňeprišla sekčovska Billa a ekonomický imperatív ľudí primäl kúpiť lacnejšie, aj keď menej kvalitné, mäso v supermarkete. Rudi muśel zavrec a je nemal dze chodzic kupovac nanuki (paľem ni, ekonomická kolonizácia prirodzeného sveta drobných výrobcov kapitalistickým systémom). Dnes ale už mnohí berú späť do úvahy nielen cenu, ale aj kvalitu a autenticitu, ktorú podporuje aj štát dotačnými schémami pre lokálnych výrobcov. Prečo by niečo podobné nemohlo fungovať aj s jazykom?

Baumaxy, altánky a tiché vína

Treba sebe jednoducho zobrac priklad s Norska, na nárečia nepozerať cez prsty, ale vážiť si ich ako nositeľov rôznych foriem identít a podporu TOHO pretaviť aj do štátnej politiky. Uniformizácia, či už v jazyku, alebo v iných oblastiach života, je totiž škodlivý trend. Kultúrna rozmanitosť (vo svojej intra- aj inter- forme) totiž robí svet pestrejším, vzrušujúcejším a inšpiratívnejším. Tam, kde sa na seba začína všetko podobať, mizne autentickosť. Tam, kde sú kultúry, identity, jazyky v konštantnej interakcii a dialógu, dochádza k novým impulzom, nápadom, nečakaným spojeniam. Nakoniec, o to sa snažil aj tento článok.

Pre nárečie je pritom dialóg s ďalšími jazykovými formami nevyhnutný. Nárečia majú jedno veľké ohrozenie zakódované aj priamo v sebe. Tým, že majú malú slovnú zásobu, často nestačia na popísanie čoraz zložitejšej reality. Aby na nich ľudia z toho dôvodu nerezignovali, musí nárečie neustále komunikovať aj s ďalšími formami. Bola by chyba nárečie vnímať ako uzavretý jazykový systém, neschopný vývoja. Naopak, treba sa s ním neustále hrať a hľadať spôsoby ako do jeho sveta a pravidiel inkorporovať nové tvary. Odmenou sú zaujímavé, vzrušujúce a často vtipné konfigurácie.

Napr. si vezmime písmeno x, ktoré šariščina nepozná a napriek tomu ho vie zmäkčiť – napr. ket mi kupel fajni altanek v Baumakše. Ani slovo altánok sa pritom v šarišskej slovnej zásobe nenachádza, napriek tomu sa dá veľmi jednoducho modifikovať tak, aby bolo jasné, že dotyčný ho kupel v Baumakše prešovskim. A krásne to funguje aj opačne. Jedna milá čašníčka raz odporúčala vínko slovami: „výborné, ľahučké, ráno ho ani *nepočuť* na žalúdku“.

Neochudobňujme sa zbytočne o takéto momenty. Parafrázujúc istého proroka, preto hutorim vam: nebujce śe! A hutorce!.

Autor: Mišo Adam

Slovník zostavili: Ta Take Town a jeho čitatelia

Ilustrácie: Kristína Šebejová

www.facebook.com/TaTakeTown