Čo ste sa o európskych moreplavcoch na dejepise neučili

Neboli to Angličania, ani Španieli. Ako prví si kľúč do svojich rúk zobrali moreplavci z Portugalska. Obyvatelia dovtedy nevýznamnej krajiny na periférii európskej veľkej politiky. A začali písať dejiny. Kniha Dobyvatelia: Ako Portugalsko vytvorilo prvé svetové impérium (Conquerors: How Portugal Forged the First Global Empire) od britského historika Rogera Crowleyho je o vytvorení prvého globálneho impéria. Crowley opisuje v knihe takmer dve dekády portugalských výprav do Indie.

Portugalci však nemuseli byť prví. Na objavovanie nových morí mali najväčšie predpoklady Číňania. Dovtedy najvyspelejšia civilizácia vypravila k brehom Indie 250 lodí s 28-tisícovou posádkou. Ich veliteľ Zheng He v službách dynastie Ming patril medzi prvých objaviteľov a moreplavcov, ktorí doplávali do Indie. Príbeh Číňanov zostal však nedopísaný. Politická elita sa totiž rozhodla, že „flotilu pokladov“ zničí a uzavrie sa do seba. Pole tak prenechali Európanom.

Vtedajšia ptolemajovská geografia na prelome 15. a 16. storočia predpokladala uzavretosť Indického oceánu. Napriek tomu sa o jej prelomenie pokúsil podľa Crowleyho medzi prvými moreplavec Diogo Cao v službách portugalského kráľa Jána II. (ten neskôr odmietol do svojich služieb zobrať Krištofa Kolumbusa). Cestu si razil smerom na juh a pozdĺž afrického pobrežia pripevňoval piliere. Moreplavci to skúšali k bájnemu kráľovi Jánovi aj po riekach cez Afriku. Ale márne.

Po Caovi bola ďalšia väčšia výprava pod vedením Bartolomea Diasa. Jeho dve karavely vyrazili v lete 1487. Vtedy ešte netušil, že sa stane priekopníkom cestovania na východ. Vyše polstoročia totiž Portugalčania skúšali plávať pozdĺž afrického pobrežia. Dias však pri pobreží Afriky, ešte pred Guinejským zálivom, odbočil na západ, smerom na šíry oceán. Tak dostal do plachiet vetry, ktoré ho po štyroch týždňoch zaniesli až oblúkom až na južný cíp Afriky. Indický oceán bol tak hneď za rohom. Bol to „historický moment sveta“, píše Crowley. Mimochodom, Dias bol prvý, kto pomenoval cíp Búrlivý mys (Stormy Cape) podľa zlého počasia. Až neskôr ho premenoval kráľ na Mys dobrej nádeje, pretože viac vzbudzoval nádej a optimizmus. Dias to dotiahol iba na východné pobrežie Afriky. Pre nedostatok zásob sa musel vrátiť  naspäť domov. Dôležité však bolo, že Dias rozbil hneď dve dogmy súčasnej doby – plavbu pozdĺž afrického pobrežia a ptolemajovskú geografiu, ktorá hovorila o Indickom oceáne ako o uzavretom mori. Diasovi súčasníci však zrejme ešte ani len netušili, aké závažné boli tieto objavy.

Gamov príchod do Indického oceána

Ale najznámejším moreplavcom z Portugalska bol jednoznačne Vasco da Gama. V sobotu 8. júla 1497 sa štyri lode pod jeho vedením so 170 člennou posádkou vydali na plavbu. Jedna z nich bola zásobovacia loď, tá sa potopila pri vstupe do Indického oceánu. Crowley píše, že Gama bol skôr schopný veliteľ ako dobrý námorník. Vo februári 1498 vyrazil z Mozambického prielivu ďalej na sever, okolo Afrického rohu ďalej na východ smerom k Malabarskému pobrežiu na západe Indie.

Mužov v Gamovej výprave kosil hlavne skorbut. Táto choroba bola veľmi rozšírená medzi námorníkmi. Vtedy ešte nevedeli, že záhadná nákaza bola spôsobená nedostatkom vitamínu C. Celkovo bola plavba strastiplná. Úmrtnosť bola vysoká, navyše posádky nevedeli, čo ich čaká, koho stretnú a či budú tamojší obyvatelia priateľskí.

V polovici apríla dorazili do indického mesta Malindi. Gama si zapísal: „Títo Inďania sú zlatohnedí muži. Oblečení sú iba naľahko, nosia dlhé vlasy a brady a povedali nám, že nejedia bravčové mäso.“ Mysleli si, že narazili na zvláštnu sektu kresťanov, pritom to boli hinduisti. Zrejme si pomýlili aj ich oslavné výkriky „Kristus, Kristus“. V skutočnosti ale pravdepodobne kričali „Krišna, Krišna“.

Islam sa šíril obchodom, nie mečom

Mestá na pobreží indického oceánu tvorili obchodnícku sieť. Mesto Hormúz bolo bránou do Perzského zálivu. Aden na arabskom poloostrove strážil vstup do Červeného mora. Na opačnej strane oceánu Malaka bola väčšia ako vtedajšie Benátky. Práve tam sa zhromažďovali čínski, arabskí a indickí obchodníci. Kalikat bol miestom korenín. Centrom islamského sveta bola ale egyptská Káhira. Na túto rozľahlú sieť, uzavretú pred očami Európanov, nemal nikto monopol. Čínski panovníci ju po odchode Zheng he prenechali rôznorodým iniciatívnym obchodníkom.

V tejto obchodnej pavučine sa kupčilo zlatom, otrokmi z Afriky, koňmi z Perzie, kadidlami a ďatľami z Arábie, ópiom z Egypta, slonmi z Ceylónu, porcelánom z Číny, ryže z Bengálu, sírou zo Sumatry, diamantmi z Dekanskej plošiny v Indii, orieškami z Indonézie či bavlnenými šatami z Gudžarátu. Podľa Crowleyho išlo o celkom voľnú obchodnú zónu. Samozrejme, až na občasné nájazdy miestnych pirátov.

Nový hráč s kanónmi na scéne

Islam sa tu nešíril pomocou meča, ale prostredníctvom obchodu. Spleť kultúrnych vzťahov medzi moslimami, hinduistami, budhistami, kresťanmi a židmi musela Portugalčanom vyraziť dych. Nič podobné predtým ešte nevideli. Dovtedy poznali iba monopolné práva na obchod v západnej Afrike a džihád proti moslimom v Maroku. Portugalci poznali iba binárne možnosti – islam alebo kresťanstvo, spojenectvo alebo smrť. Tejto spleti kultúr a etník vôbec nerozumeli.

Rovnako prekvapení museli byť aj moslimovia, ktorí privítali nového hráča na scéne – Európanov s odstrašujúcou zbraňou. Kanóny pripevnené na troj či štvorsťažňovej karake, teda plachetnice portugalského pôvodu, dovtedy ešte nevideli. Rovnako ako Briti na konci 19. storočia podrobia Čínu vďaka silnému námorníctvu, Portugalci na začiatku 16. storočia nemali na mori konkurenciu. Väčšinu obchodných lodí moslimov tvorili dlhé a úzke plachetnice s jedným alebo dvomi sťažňami, typické pre Indický oceán, ktoré neboli súperom pre nových votrelcov zo Západu.

Prvé stretnutie

Dvadsiateho prvého mája dorazila da Gamova výprava do Kalikatu. „Diabol nech ťa berie. Čo vás sem sprevádza?“ vypočul si člen posádky, ktorého Gama vyslal na pobrežie, ako prvé z úst dvoch tuniských obchodníkov, ktorí hovorili po kastílsky a janovsky. Portugalci sa plavili cez pol zemegule len preto, aby počuli hovoriť ľudí rovnakou rečou? „Hľadáme kresťanov a koreniny,“ odpovedal Gamov vyslanec. Jeden z Tunisanov menom Moncaide Portugalcom sľúbil, že ich prevedie labyrintom Kalikatu. Prezradil im, že Kalikatu vládne Samudri raja „Pán morí“. Keď sa po dňoch váhania, podozrievania a neistoty za ním vybrali až do jeho paláca, uvideli muža, kvôli ktorému prešli takmer 19 tisíc kilometrov. Mal to byť bájny kresťanský kráľ, s pomocou ktorého mali byť moslimovia porazení.

Stretnutie so Samudrim bolo napäté. Kráľ morí nechápal, prečo mu cudzinci nepriniesli zlato, tak ako bol u prichádzajúcich cudzincov zvyknutý. Vasco da Gama zase nerozumel, prečo sa Samudri neskloní pred Európanmi. Po dňoch napätia sa Gama lúčil ranami z diel, ktoré mierili na lode Samudriho. Crowley píše, že išlo o prvý vojenský stret týchto dvoch svetov.

Piateho októbra 1498 tak museli ustúpiť na otvorené more. Cesta naspäť bola otrasná. Hlad, smäd, skorbut, katastrofálny stav flotily. Na palubách zostalo iba málo námorníkov, ktorí dokázali plavidlá navigovať. Prosili boha, aby im pomohol. Na nový rok 1499 uvideli znova pobrežie Afriky, tento raz východné. Približne na konci augusta dorazil Vasco da Gama domov. Jeho brat, ktorý sa výpravy tiež zúčastnil, to stihol skôr. Onedlho však zomrel.

Dve tretiny posádky zomreli. Bola to cesta o vytrvalosti, odvahe, ale aj šťastí, pretože prežili nebezpečné monzúny v indickom oceáne. Ich cesta z Afriky do Kalikatu trvala 23 dní, naspäť to bolo až 93. Aj toto bol dôsledok nepoznaného Indického oceánu a jeho prúdov.

Manuel sa ujíma trónu a začína zlatý vek

Gama bol po príchode domov povýšený, dostal za to majetky a čo viac, titul admirál Indie. Na tróne sa udiala medzitým výmena. Jána II. nahradil jeho bratranec Manuel. Kde Ján skončil, Manuel pokračoval s ešte väčšou vervou. Za jeho panovania sa Portugalsko dočkalo najvýznamnejších zámorských úspechov. Manuel rozoslal po príchode Gamu poslov, aby oboznámili panovnícke dvory v Európe, nevynechal ani pápeža či susedných Španielov. Mapy, ktoré si Gama z cesty priniesol, zakázal Manuel šíriť, aby sa nedostali nikomu inému do rúk.

Implikácie to malo mnohoraké – okamžite sa začala šíriť zvesť o tom, že Portugalci objavili cestu do Indie okolo Afriky. Janovčania a Benátčania prijali túto správu obzvlášť so znechutením. Bol totiž ohrozený ich monopolný obchod cez Káhiru, kde zásielky z Indie prekladali. Navyše, Portugalcom by sa podarilo obísť veľké transakčné poplatky pre moslimských vladárov v Egypte. Napriek tomu, že vzdialenosť do Indie okolo Afriky bola oveľa väčšia, preprava by vyšla niekoľkokrát lacnejšie.

Pedro Alvares Cabral

Pol roka po plavbe Gamu sa s 13 loďami, 1 200 mužmi a finančnou podporou (investíciou) od Janovčanov a Florenťanov vydal do Indie Pedro Alvares Cabral. Z poznávacej cesty sa stala cesta dobyvačná. Čas odchodu však už neurčovali kráľovskí astrológovia, ale čas monzúnov v indickom oceáne. Cabral, podobne ako Gama, nebol žiadny morský vlk. Bol to skôr diplomat s podrobnými pokynmi, na ktorých sa podieľal aj Gama. Mali ho previesť komplikovanými geografickými a politickými prekážkami v indickom oceáne.

Symbolický rok 1 500 navyše prinášal milenaristické očakávania. Malo to byť presne v tomto roku, čo Kresťania porazia na hlavu moslimov. Cieľ bo jasný – nadviazať obchod s „kresťanským“ Samudrim a ničiť moslimských obchodníkov, ktorí sa dostanú do cesty.

Vyrazili v marci, 20. júna pristáli v  Mozambiku. Z celej výpravy zostalo len sedem lodí.  Keď nakoniec prišli do Kalikatu, starý Samudri zomrel. Na jeho mieste sedel jeho synovec. Ibaže ani s ním nemali Portugalci ideálne vzťahy. Keďže arabskí obchodníci boli pre neho príležitosť, ale pre Portugalcov úhlavní nepriatelia, mal dilemu. Snažil sa vyšpekulovať ako ďalej. No prišiel kolaps. Cabral po ťahaniciach o koreniny stratil nervy a začal bombardovať Kalikat. Tieto odstrašujúce zvuky Inďania dobre poznali. Európske kanóny im naháňali hrôzu. Proti nim boli bezmocní.

Cabral sa domov vrátil niekedy v lete roku 1501. Celkovo stratil 6 lodí. Zo zostávajúcich siedmych bolo päť plno naložených koreninami, dve boli prázdne. Výsledky cesty boli však zmiešané. Portugalci sa prebrali z ilúzie, že v Indii nájdu kresťanov. Kráľa nepotešili ani veľké straty. K zlej nálade pridalo aj to, že so Samudrim sa nepodaril nadviazať priateľský vzťah.

Miri ako symbol krutosti Európanov

Keď Cabral odmietol velenie druhej výpravy, kráľ Manuel znova povolal do služieb Gamu. Na jar 1502 sa vypravil so šesťkrát väčšou flotilou ako prvý raz.

V septembri 1502 sa im prihodilo niečo, čo charakterizovalo mentalitu Portugalcov a ich výbojov v Indickom oceáne. Narazili na loď s názvom Miri. Zajali ju bez boja, bola plná pokladov, zlata a diamantov. Keď Gama odmietol toto bohatstvo, rozhodol sa pre niečo, čo všetkých šokovalo. Na Miri zničil kormidlo a vyslal strelcov, aby loď naložili pušným prachom. Celú posádku chcel upáliť zaživa. Toto nešokovalo iba Arabov na palube Miri, ale aj vlastných námorníkov.

Keď sa k lodi blížili s ohňom, aby ju zapálili, posádka sa rozhodla, že nebude len tak čakať na svoj krutý osud. Svojich katov odrazili. Päť dní sa plavidlo potácalo na horúcom slnku. Portugalci sa nakoniec rozhodli spečatiť jeho osud. Portugalský sluha na lodi si zapísal. „Bol pondelok, 3.  októbra, dátum, ktorý nezabudnem do konca svojho života.“

Portugalci však protivníkov podcenili. Keď sa ich loď dostala blízko, pripútali sa k sebe a začal boj. Portugalci boli neozbrojení. Miri však nič nezmohla proti presile. Gama nakoniec stratil trpezlivosť a loď s posádkou potopil. Vraj tesne predtým zobral dvadsať detí, ktorým prikázal, aby konvertovali na kresťanstvo. Tento čin Vasca de Gamu si ťažko vysvetľuje  aj Roger Crowley. Je celkom nepochopiteľný. Každopádne, o tomto sa v učebniciach dejepisu nepíše. Niektorí toto považujú za začiatok západného imperializmu. Tak či onak, Gama bol nabrúsený, bažil po krvi.

Dvadsiateho šiesteho októbra sa blížil Gama do Kalikatu. Samudri bol strachom bez seba. Samozrejme, osud lode Miri dorazil aj k jeho ušiam. Ba čo viac, portugalské kanóny spôsobili domácim veľa škody a to boli pri prvej návšteve Gamu iba štyri lode. Tento raz mal Gama k dispozícii oveľa väčšiu eskadru. Čo ďalej, pýtal sa Samudri. Rozoslal dva listy. Jeden Gamovi a druhý indickému protivníkovi do mesta Koči. Gamu prosil o priateľstvo, zatiaľ čo u kráľa Koči loboval za spojenectvo proti Portugalcom.

Keď konečne prišlo ku kontaktu, Gama chcel, aby Samudri vyhnal všetkých moslimov z mesta. To bol problém, keďže tam bolo 4 až 5 tisíc lojálnych príbytkov moslimov. Keď na požiadavky admirála Samudri nereagoval, dal povešať zo sťažňov lodí 34 moslimov a hinduistických rybárov, ktorých sa mu podarilo zajať. Ďalší barbarský čin tohto známeho moreplavca.

Na druhý deň sa na pláži zhromaždilo veľa ľudí, ktorí iba neveriacky hľadeli na mŕtvoly medzi ktorými rozpoznávali svojich blízkych. Medzitým Gama vydal rozkaz k paľbe. Kanóny sa rozozvučali a začali rozsievať hrôzu. Dav sa okamžite dal na útek. “Palmy padali, ako keby ich niekto sekerou kácal. Kde dopadla strela, odtiaľ ľudia utekali,“ zapísal si sluha na lodi menom Lopés.

Aby masakry nebolo dosť, Gama rozkázal rozsekať obesené telá na kúsky a poslať na breh. Spolu s kúskami ľudského mäsa na breh priplával aj list, v ktorom žiadal Samudriho, aby sa poddal. Indovia nemohli uveriť vlastným očiam. „Boli šokovaní, niektorí zobrali hlavy do rúk a utekali“. Samudri však nereagoval, namiesto toho sa pripravovali a opravovali opevnenia na pláži. Na druhý deň osemnásť lodí spustilo znova paľbu, tento raz mierili na zámožnejšie domy. Domáci stále odolávali.

Samudri sa rozhodol teda dohodnúť, vyslal posla, ale márne. Gama chcel totálnu poslušnosť. Medzitým Samudri prichystal tajný útok. Desiatky malých lodí chceli prepadnúť Portugalcov. Na to však boli prislabí. Gama sa chystal už na odchod, vyrazil naspať vo februári 1503. Samudrimu však sľuboval pomstu. „Ó naničhodný muž. Keď sa vrátim, za všetko zaplatíš. Ale nebude to v peniazoch.“

Keď sa vracal do Portugalska, zanechal za sebou dva krehké oporné body – Koči a Kannur. Portugalci zaviedli prvé poplatky a dane za tamojší obchod. Dá sa povedať, že tento ťah zrušil voľný obchod na Malabarskom pobreží. Gama sa ešte do Indie vráti. Krátko však po svojom príchode do Koči na Vianoce v roku 1524 ochorie na maláriu a zomrie.

Portugalci zaujali svet

Portugalské výpravy si začal všímať svet. Okrem Benátčanov, ktorí dumali, čo s novou konkurenciou, si ich všimli aj v Egypte. „Odvaha Frankov nepozná hraníc,“ písal tamojší učenec Ibn Iyas.

Na konci roku 1503 prichádza do Indie aj muž, ktorý tam zanechá veľkú stopu. Afonso de Albuquerque mal vtedy niečo vyše 40 rokov a skúsenosti z bojov proti Turkom v Taliansku, Arabom v Maroku a Kastílčanom v Španielsku. „Muž s démonickou energiou,“ ako ho opisuje Crowley. Jeho čas však ešte len príde.

Portugalci vybudovali v Koči svoju pevnosť. Medzitým zavládol medzi kráľom Kalikatu a nimi krehký mier. Ten však dlho nevydržal a Samudri dával dokopy veľkú armádu, ktorá by neisté dŕžavy Portugalcov rozprášila. V Koči zanechala výprava Albuquerqueho iba neveľkú posádku. Tá vedela do čoho ide, až za osem mesiacov dorazia posily z Portugalska. Samudri to dobre vedel a preto naplánoval útok.  Vládca Koči, faktický spojenec Európanov, iba neveriacky krútil hlavou, keď videl, akú ochranu mu tam zanechali Portugalci.

Veliteľ Duarte Pacheco Pereira mal iba 150 mužov a päť lodí. Vládca Koči mohol zhromaždiť maximálne osem tisíc bojovníkov. Zaujímavé, že Samudri za štyri mesiace zaútočil sedemkrát, ale ani raz sa mu obranu prelomiť nepodarilo. K dispozícii mal pritom 50 tisíc mužov, tristo slonov. Na jeseň 1504 prišlo vyslobodenia v podobe 14 lodí, vrátane piatich nových.

Víťazstvo Portugalcov sa ozývalo pozdĺž malabarského pobrežia až na arabský polostrov. „Neúprosný odpor Portugalcov, zúrivosť ich akcií, pohyblivosť flotíl, nadvláda zbraní, a ich odhodlanie bojovať, vyzerali ako nezdolateľná sila,“ píše Crowley.

Z 5 500 mužov, od prvej plavby de Gamu v roku 1497 do roku 1504, sa nevrátilo 1 800, teda 35 percent. Veľká väčšina zomrela pri stroskotaní. Aj tak sa to však kráľovskej korune v Lisabone vyplatilo. Po odrátaní nákladov kráľ zarobil ročne milión cruzados, teda súčasnej mene. Mnohí, ktorí sa pridávali k námorníkom, nemali čo stratiť. Portugalsko bolo chudobné na nerastné suroviny, na okraji ekonomického a politického života. Francúzsky kráľ František I. si uťahoval z Manuela, že je kráľ s potravinami (Grocer King). Portugalci boli však na oceánoch a v Indii slovami Crowleyho „kráľovskí obchodnícki kapitalisti užívajúci si monopolné postavenie“.

Budovateľ impéria Almeida

Na začiatku roku 1505 sa Manuel rozhodol zveriť novú výpravu Franciscovi de Almeidovi. Almeida bol z vyššej kasty. Asi 55-ročný, čestný muž, ktorého nelákalo bohatstvo. „Perfektný administrátor, nepodplatiteľný strážca kráľovho impéria v Indii.“

Na výpravu vyplával aj jeho syn Lourenco. Almeida dostal titul miestokráľ. Jedným z veliteľov 21 lodí bol aj Fernão de Magalhães, ktorý neskôr obopláva svet. V posádka rátajúcej 1 500 mužov sa vyskytla pestrá mozaika charakterov. Brali aj stavebný materiál a rôzny náklad. Chceli tam založiť tento raz naozaj trvalú kolóniu.

Almeida mal dva hlavné ciele – naložiť koreniny v Koči a vybudovať tam pevnosť.  Naplniť lode a v malých eskadrách v zime odplávať na späť. Keď prešli Mys dobrej nádeje, šplhali sa ďalej pobrežím Afriky na sever, vyplienili mesto Mombasa v Keni. Dvadsiateho siedmeho augusta zbadal brehy Indie. Prvého novembra dorazil do Koči. Jediný stabilný oporný bod a spojenec v Indii. Almeidovi sa celkom darilo, čím sa aj kráľovi v listoch chválil.

Presne rok po odchode Almeidu vyslal Manuel 15 lodí (9 pod vedením Luísa da Cunhu a 6 pod vedením Afonsa de Albuquerqueho), aby Almeidu nahradil. Albuquerque mal strážiť vstup do Červeného mora a zajímať moslimských obchodníkov. Tam si vyslúžil prezývku „hrozný“. Albuquerque zaútočil na Hormúz v súčasnom Iráne. Pri jeho obliehaní sa vzbúrili jeho podriadení a odišli, nechali ho iba s dvomi loďami. Da Cunha išiel so svojou posádkou do Indie pomôcť obkľúčenému Kanuru.

Moslimovia reagujú

Medzitým Egypťania nezaháľali. Nechceli sa pozerať na to, ako im Európania kolonizujú teritórium. Vypravili preto proti portugalským votrelcom flotilu. Vojnové lode mamelúkov sa blížili do Indického oceánu. A hneď boli úspešné, keď porazili armádu Lourenca, Almeidovho syna, pri indickom meste Chaul južne od Bombaja. Bola to prvá porážka Portugalcov v Indickom oceáne.

Po smrti syna sa Almeida rozhodol, že ho pomstí. Vypravil flotilu a plavil sa na sever pozdĺž indického pobrežia bez ohľadu na to, aké budú následky jeho činov. V decembri 1908 sa ocitol v Dabule s najväčšou flotilou, aká tu bola od čias Číňanov. Vyplienil ho a obyvateľov zmasakroval. Poodsekávali im ruky, priviazali ku kanónom a vystrelili, spálili zaživa či pripútali reťazami k potápajúcim sa lodiam. Bol to podobný čin ako Gamovo zničenie lode Miri. Obyvatelia Indie mali od čias tejto masakry nové porekadlo: „nech hnev Frankov dopadne na teba“.

Almeida napísal Egypťanom, vrahom svojho syna, list: „S pomocou najvyššieho Boha prichádzam, aby som sa pomstil mužom, ktorí zabili môjho syna. Ak ich nenájdem, vaše mestá mi neujdú. Všetko mi zaplatíte za to, čo ste spravili v Chaule. Píšem vám, aby ste o tom vedeli, keď dorazím.“ Almeida sa však musel vrátiť domov. V marci 1510 oboplával Mys dobrej nádeje, no pri nešťastnom strete s domorodcami z kmeňa Khoikhoi v juhozápadnej Afrike zahynul.

Afonso de Albuquerque, archetyp portugalského dobyvateľa

Do víru dejín sa však dostáva Afonso de Albuquerque. Ten sa poľahky zmocnil indického mesta Goa, ktoré mu do konca života nedá spávať. Do mesta vošiel na strieborne ozdobenom koni za sprievodu kresťanského kríža vyzdobeného drahokamami.

V Goe ho však postihla katastrofa. Obkľúčil ho arabskí panovníci Ismail Shah z Perzie a Hwata Ata z Hormúzu. Jeho tvrdohlavosť a česť mu nedovolili opustiť Gou. Azda nič necharakterizuje povahu Albuqurqueho viac ako uväznenie pri Goi. Namiesto toho, aby odtiaľ utiekol s posádkou pred presilou, zostal. Podľa hesla „čo Portugalci dobijú, nevracajú späť,“ sa svojej koristi rozhodne nemohli vzdať.

Posádka sa proti kapitánovi búrila, chceli odísť. Keď stále otáľali, uväznil ich tam monzún. Od júna do augusta 1510 si tam prežili peklo. Na rieke Mandovi boli uväznení 77 dní. Trpeli pod neustálym dažďom, hladom a bombardovaním. Nakoniec odtiaľ spolu s decimovanou posádkou unikli. Albuequerque tak ako pri Hormuze sľuboval návrat a odplatu. Rýchlosť, s akou to dokázal, bola ohromujúca.

Šestnásteho októbra už písal Manuelovi list, v ktorom obhajuje útoku na Gou. „Aj keď stratíte celú Indiu, Goa je miesto, odkiaľ ju naspäť získate,“ tvrdil Albuquerque. Koncom októbra bol už s 19 loďami a 1 600 mužmi naspäť v Goi. Plienenie opisoval kráľovi: „Nahnali sme moslimov do mešít a podpálili sme ich,“ písal bez štipky ľútosti. Florentínsky kupec Piero Strozzi, ktorý sa zúčastnil jatiek, si zapísal: „Nikoho nešetrili. Ženy, deti, bábätká. Rieka bola celá od krvi, mŕtve telá sa povaľovali na brehoch.“

„Nenechal som stáť jediný náhrobný kameň či moslimskú budovu,“ chválil sa Albuquerque. Už v roku 1510 sa Portugalci tak rýchlo učili, že výprava Vasca de Gamu z roku 1499 sa zdala ako legenda. Malý európsky štátik si rýchlo osvojil kultúrne a námorno-navigačné umenie.

Oko slnka – Melaka

Pán Indie Albuquerque si vytýčil nový cieľ Melaku v Malajzii. Podľa legiend sa tam rozprávalo až 84 jazykmi, dokonca vraj aj papagáje hovorili niekoľkými jazykmi. Prezývali ju Oko Slnka, pretože bola centrom a spojivom medzi indickým a ázijským oceánom a nervové centrum obchodu v indickom oceánu.

Podľa vtedajších názorov „kto ovládal Melaku, držal pod krkom Benátky“. Útok bol zničujúci. 120-tisícovú Melaku dobylo doslova pár stoviek Portugalcov. Albuquerqueho vlajková loď Frol de la Mar, na ktorej zažil už veľa, mala už 9 rokov, keď sa plavil do Melaky. Cestou naspäť sa potopila s obrovským pokladom. Nikto na nej nechcel plávať, bola doslova pascou na mori. Iba odhodlanie kapitána utešovalo posádku.

Z výpravy sa vracal tiež Fernão de Magalhães. Zobral si ako pomocníka otroka zo Sumatry, ktorého pokrstil Henrique. Vybavený s bohatstvom a portugalskými mapami o korenistých ostrovoch sa o pár rokov, po hádke s kráľom Emanuelom, vloží do služieb Španielov a obopláva svet. Henrique mu poslúži ako nenahraditeľný tlmočník medzi domácimi. Zaujímavé, že už predtým kráľ Ján II. odmietol Krištofa Kolumbusa, ktorý objavil Ameriku.

Albuquerque sa vrátil z Melaky do indického Koči „iba v šedej veste a krátkymi nohavicami“. Tamojší Portugalčania sa na neho sťažovali kráľovi. Guvernér však na vrchole svojej slávy, ako bolo u neho zvykom, nezaháľal a zrak upieral iba na budovanie impéria. Portugalcov bolo vždy málo, stovky či tisícky mužov budovali koloniálnu ríšu na rozľahlom území. Toto napísal kráľovi, ktorému vyčítal, že sa zameral na Maroko a zanevrel na Indiu. „Netuší jeho Výsosť v akej núdzi sa nachádzam? Dvakrát som dobyl Melaku, dvakrát Gou, dvakrát Hormuz, po oceáne sa plavím na plťke, aby som splnil vaše žiadosti a moje povinnosti.“

Albuquerque bol prvý veliteľ, ktorý sa usadil v Ázii po Alexandrovi Veľkom. A tak mohol poslať svojmu kráľovi exotické zvieratá ako napríklad slony, ktoré oko Európana na začiatku 16. storočia nemalo kde vidieť. Rovnako sa v Lisabone objavil aj biely nosorožec, podľa Crowleyho sa takéto zviera ocitlo na starom kontinente prvýkrát od čias Rímskej ríše. Bieleho slona ako dar od kráľa Koči poslali pápežovi, ten ho pokrstil Hanno po Hannibalovi. Zvieratá zomreli krátko po príchode – slon do dvoch rokoch kvôli nevhodnej potrave a nosorožec sa utopil v reťaziach, keď sa jeho dovážajúca loď potopila.

„S jeho dlhou bielou bradou a odstrašujúcimi spôsobmi, na neho nazerali v Indickom oceáne s poverčivým uznaním,“ píše Crowley o Albuquerquem. Bengálčania ho pokrstili Veľký pes Indie. Malabarčania po ňom pomenovali tiež jeden druh ryby, ktorú používali na kúzla.

Červené more

Po dobytí Melaky v Malajzii zostával už iba posledný cieľ v civilizačnej misii Portugalcov. India prestávala dominovať výbojným Portugalcom. Stala sa z nej už len základňa, z ktorej mohli moreplavci učiniť posledný krok – zničiť vládnucu dynastiu Mamelukov v Káhire a znovu oslobodiť Jeruzalem. Podrobením si Mekky a Mediny by zavŕšili poslanie vytvoriť na zemi kresťanské kráľovstvo nebeské.

Chceli tam nájsť kňaza Jána a zničiť tú „Babylonskú štetku“. Jej dobytie malo znamenať, (opäť) chvastavými slovami Albuquerqueho, že „všetko bohatstvo sveta,“ sa ocitne v rukách kráľa Manuela, pretože bájny kňaz Ján mal toľko zlata, až sa to Albuquerque bál vysloviť.

Na konci roku 1513 bolo teda prvým cieľom mesto Aden nachádzajúce sa v dnešnom Jemene. Ešte predtým sa zmocnili Hormúzu. Nepodarilo sa im ho dobyť. Portugalci ho zobrali priamym útokom, ale na vysoké hradby nestačili ich krátke rebríky, ktoré popraskali pod náporom útočníkov. Chaotický postup vyústil v ponižujúcu porážku. Obrancovia vysmiali Albuquerqueho družinu tak, že poodsekávali hlavy padlým vojakom a vystavili ich na kopije.

Albuquerque neopúšťal svoje praktiky ani v Červenom mori. Lode moslimov, ktoré stretli, prepadli, vyplienili, posádke odrezali nosy, uši a ruky. Následne lode spálili. Portugalský dobyvateľ sa do Hormúzu znovu vrátil o dva roky. Miestneho kráľa ľsťou vylákali a zabili. Hormúz sa mu teda nakoniec podarilo dobyť a spraviť z neho na vyše storočie portugalskú kolóniu. Albuquerque však pred 60-tkou už nevládal a chcel zomrieť v jeho srdcovej destinácii, Goi. Onedlho po príchode skonal.

Čo by bolo keby

Po jeho smrti už nemal kráľ Manuel schopných veliteľov. Navyše utŕžil prehru aj na druhej fronte križiackej výpravy proti islamu, v Maroku. Portugalci prakticky odomkli uzavretý priestor Indického oceánu svetu a pripravili cestu ďalším európskym nasledovateľom, Holanďanom a neskôr Angličanom. Ktovie akoby vyzeral svet, keby Portugalci nepustili kormidlo zo svojich rúk. A ktovie, akoby vyzeral svet, keby zámorské výpravy do Indie nezanechali Číňania.