Denník N

Vraj keď Trump, tak aj Kiska. Naozaj? A naozaj čo?

V kľúčových okamihoch boja za to, aby sa Slovensko stalo právnym štátom, sa často vyskytujú právne názory, ktoré vytvárajú zmätok v mysliach ľudí. Potvrdzujú našu všeobecne zaostalú úroveň právneho vzdelania, myslenia a intelektu. Vytvárajú priestor pre uspokojenie sa elít s tým, že právneho štátu u nás niet.

Je na zváženie, či do tejto kategórie tiež nepatrí článok v SME od autora Juraja Šeligu, pojednávajúci o povinnosti prezidenta Kisku podriadiť sa zjavne protiprávnemu a protispoločenskému nálezu.
Článok kolegu Šeligu má nesprávne závery z použitej kľúčovej citácie, nevhodné príklady a nepravdivé premisy. A to navzdory deklarácii autora, že s predmetným nálezom Ústavného súdu nesúhlasí.

Pokiaľ ide o autorom uvedený citát sudcu amerického Najvyššieho súdu Roberta Jacksona, tento povedal:
Nie sme konečnou inštanciou preto, že sme neomylní, ale sme neomylní len preto, že sme konečnou inštanciou. (We are not final because we are infallible, but we are infallible only because we are final.).

Význam tejto sentencie bol a stále je ten, že ak by existovala ešte vyššia súdna inštancia ako (americký) Najvyšší súd (ktorý, pripomínam, má postavenie skôr podobné nášmu ústavnému súdu), je nepochybné, že konečné rozhodnutia tohto najvyššieho súdu by boli neraz zmenené.
Je to vyjadrenie pokory a akceptácie toho, že v zložitých veciach, ktoré americký najvyšší súd rieši, aj pri najlepšej vôli niet záruky, že také rozhodnutie je správne. A že toto je „správne“ len preto, že už niet inštancie, ktorá by ho mohla zmeniť, je teda konečné.

V rozpore s tým, čo uvádza kolega Šeliga, významom uvedeného citátu teda nie je to, že sa nemá hľadať cesta, ktorá vedie k náprave v situácii (a teraz pozor), kedy z dôvodov všetkým dobre známych v predmetnej veci rozhodla príslušná pobočka tej istej organizácie, ktorá nám tu tvrdou rukou bezprávia vládne po dlhé roky. Citát je povzdychnutím si nad nedokonalosťami právneho štátu. Nie je odporúčaním za každú cenu vyhovieť rozhodnutiam štátu neprávneho.

Obdobne je to aj s autorom uvádzaným príkladom v tom zmysle, že prezident Trump musel rešpektovať pozastavenie (nie zrušenie) jeho dekrétu federálnymi súdmi v jednotlivých štátoch, kde to tieto štáty žalovali. Odhliadnuc od skutočnosti, že americký najvyšší súd medzitým rozhodol o zrušení takých pozastavení (vyrieknutých federálnymi súdmi) až dokiaľ nebudú tieto veci na takých súdoch finálne rozhodnuté, treba uviesť, že v rozpore s tým, čo z toho vyvodzuje kolega Šeliga,
– v daných prípadoch súdy len (po)zastavili vykonávanie výkonného rozhodnutia prezidenta pre pochybnosť o jeho súlade s ústavou – to je zásadný rozdiel, ktorý činí použitie takého príkladu nevhodným, a tiež
– žiaden súd nemôže prikázať americkému prezidentovi, aby vymenoval niekoho za sudcu, koho vymenovať nechce; naopak, (podobne ako v Čechách) americký prezident kandidátov na sudcov navrhuje, senát ich schvaľuje a prezident, ak sú takto schválení, ich vymenuje – predpokladám, že každému je jasné, že toto je z hľadiska fungovania právneho štátu dramaticky funkčnejší systém, ako to, čo máme my podľa našej mečiarovskej ústavy.

Keď ale sme už u prezidenta Trumpa, o jeho trampotách (pun not intended) s vyšetrovaním ruského ovplyvňovania prezidentských volieb je vhodné uviesť inú paralelu.
V súvislosti so špekuláciami o tom, že prezident Trump možno uvažuje o udeľovaní prezidentských milostí osobám, ktorých stíhanie by mohlo mať neblahé dôsledky preňho samotného, právni komentátori uvádzajú, že také milosti, navzdory ich formálnej perfektnosti, by súdy asi neuznali, pokiaľ by sa preukázalo, že dôvodom ich udelenia bola snaha o ochranu toho, kto ich udelil, teda samotného prezidenta Trumpa.

Doktrínu o tom, že sa má sledovať skutočný zámer právnych aktov štátnej moci a nie len ich formálny text, poznáme aj na Slovensku. Opakovane v jej zmysle judikoval aj náš Ústavný súd.

Preto, keď prezident Kiska bude zvažovať či a ako vykoná rozhodnutie predmetného nálezu nášho Ústavného súdu, mal by skúmať zámer tých, ktorí týchto kandidátov zvolili. Celkom určite takým zámerom nie je zabezpečovať riadny chod Ústavného súdu, tohto pre nás tak extrémne dôležitého orgánu. Skôr to vyzerá na pokus o to, aby takí kandidáti ako sudcovia ústavného súdu chránili stav právneho štátu, aký ho dnes máme.

Ak je to ale tak, je aj za takých okolností prijateľné sa podriadiť takto sformulovanému príkazu? Neverím. Najmä ak prihliadneme k tomu, že v našej ústave sú prezidentovi stanovené povinnosti, ktoré s podriadením sa takému príkazu sú v rozpore.

No a na záver ešte uvádzam celkom neprijateľné premisy, z ktorých kolega Šeliga vychádza, teda že
– Slovensko má úroveň právneho štátu, pri ktorej je vhodné uvádzať porovnania s legendárnou vyspelou demokraciou založenou skupinou extrémne učených, nadaných a pre vytvorenie právneho štátu zanietených demokratov, a že
– Slovensko, s jeho nelegitímnymi (komunistami, milicionármi a psychopatmi z veľkej časti obsadenými) vysokými súdmi, vykazujúcimi výsledky na úrovni Zimbabwe, má usilovať o to, aby sa stalo „vyspelou demokraciou“ práve tak, že ostatné orgány štátu, ktorých legitimita je závratne vyššia, by sa mali za všetkých okolností podriadiť rozhodnutiam takýchto súdov.

Teraz najčítanejšie