Denník N

Každý deň bližšie k apokalypse

Jedni hovoria „Koniec sa blíži!“, Bohom privolaný, druhí „Všetko bude dobre“, Bohom zariadené. Čo si má človek vybrať?

Hystéria zo senzacionistickej smrti pri teroristickom útoku je dnes premiešaná s chladným a ľahostajným pocitom k zúriacim vojnám a prichádzajúcej ekologickej katastrofe. Nebuďte hysterickí, hovoria vám, radšej buďte hysterickí kvôli utečenencom a moslimom, to sú naši noví nepriatelia Európy.

Znakom dnešnej doby je cynizmus, výsmech sprevádzaný s neobyčajným nezáujmom a pohŕdaním nad utrpením druhých ľudí. V nemeckom priestore nato existuje aj výraz „Opfer“, každý, kto sa sťažuje a prejavuje slabosti, je tak prislabý pre prežitie a nezaslúži si miesto v spoločnosti, na druhej strane je paternalizovaný. Solidarita sa úplne vytráca zo spoločnosti a nahrádza ju len výsmech.

Utopení ľudia v stredomorí? Koho to zaujíma? Vojna a demonštrácie? Nesťažuj sa, slaboch. Prichádzajúca ekologická kríza, ktorá nás všetkých postihne? Ehm.

Ale vianočné trhy pokračujú ďalej, ulice sú plné a obchod je jediný, kto rastie. Ježiško nám nesie darčeky pod stromček, ale keby dnes na našich dverách klopal, zavolali by sme hneď políciu a poslali toho mohamedána do prdele.

Aj politický vývoj nám neprezrádza nič dobré. Na všetkých svetových stranách vyhrávajú fašisti a rôzne iné cynické a masochistické živly voľby a získavajú podporu v spoločnosti. Tzv. „liberálnodemokratické“ krajiny čoraz viac opúšťajú svoje vlastné princípy, najmä v krajinách trietieho sveta sa začínajú opäť udomácňovať metódy zo Studenej vojny, metódy latentného fašizmu – zabíjania, masívnej politickej represie, vyraďovania oponentov (v Brazílii a v Argentíne súdmi). Aj v západných krajinách sa liberálne práva, najmä zhromažďovania a súkromia, čoraz viac okliešťujú, spoločnosti sa militarizujú pod zámienkou teroristickej hrozby.

Ak sa niečo v rozpočtoch zvyšuje, sú to výdavky na armádu a políciu. Všeobecné sledovanie v štýle Orwella sa stáva akceptovanou skutočnosťou, niečím ďalším, nad čím len pokrčíme plecia.

Sociálnodemokratické strany na druhej strane zažívajú svoj historický úpadok, ich miesta zaberajú nové buržoázne strany. Odborové hnutie sa rozpadá do bezvýznamnosti a vznikajú nové priemysly cielene postavené proti odborovej organizácii.

Namiesto snáh o demokratizáciu spoločnosti a hospodárstva a boj proti nerovnosti štáty idú opačným smerom. Ich úmyslom je ešte väčšia centralizácia a byrokratizácia štátu a rozdeľovanie bohatstva pre bohatých, subvencie a darčeky k vianočnému stromčeku. Jednoznačným príkladom pre túto megalomanskú a bezohľadnú centralizáciu bez demokracie je súčasná snaha, kým je čas a príležitosť, vytvoriť európsku federáciu.

Zatiaľ čo v „ľudskej“ oblasti k nám prichádzajú všekty démony minulosti, v tej oblasti, ktorú sme dodnes považovali ako samozrejmú, „prírodu“ prichádza úplne nová krízová situácia. Aj toto u nikoho nevyvoláva znepokojenie, alebo sa obmedzuje na minimálne zmenené spotrebiteľské návyky, nakupovanie zeleniny a statusy na facebooku.

Fosílne monopoly ďalej ovládajú trhy a štáty a za svojou vidinou zisku mienia uvaliť celý svet do ohňa. Ani ostatné časti buržoázie, až na nejakú menšinu, nie je veľmi znepokojená z tohto stavu. Čo ju naopak znepokojuje, sú demonštrácie a ľavicové strany, o čo sa boja, sú ich vlastné majetky.

Zo studenej vojny, do súčasnej studenej vojny prežívajú len zbrane schopné ničiť svety. Pribúdajú len krajiny, ktoré nimi disponujú, rovnako ako príležitosti, ich vypáliť. Človek má tak k dispozícii celý výber ciest, ako pošle sám seba do pekla.

Uprostred tohto sa ako jediné riešenie ponúka náboženstvo. Buď tvrdí, že Boh všetkých zachráni, alebo zošle na nás spravodlivý trest. Zostáva nám tak len sa modliť a čakať na svoj osud. V lepšom prípade máme apokalypse aj dopomôcť. Či bude v Jeruzaleme, v Indii, v Severnej Kórei, alebo inde, záleží na Bohu, ktorý vyznávate, máte na výber.

Sekulárne náboženstvá nám hovoria, že iný Boh nás zachráni: kapitalizmus a hospodárstvo, alebo veda. Buď nemusíme nič robiť, alebo aj tak sa nezachránime. Ľudia sa pýtajú: Kedy to už príde? „Aj tak všetci zomrieme!“ a púšťajú sa do ďalšieho nakupovania a svojho chai latte.

Iní vedci-kňazi nám ponúkajú posledné riešenie: útek na inú planétu. Vraj ju nájdeme v ďalšej slnečnej sústave. Je to riešenie takmer pre všetko a taktiež si môžeme vybrať z miliárd vhodných hviezd a planét všetkých príchutí a farieb spektra. Potom budeme novú planétu môcť odznova vykorisťovať, vytvárať z nej zisky a kapitál, spaľovať ropu, uhlie a ľudí a keď sa nám zachce, zničiť ju aj atómovými zbraňami. Aj problém preľudnenia sa vyrieši sám od seba, lebo ako kolonizátorov budeme môcť zobrať len malú hŕstku. Boh nám pomôže, ako archu nás prepraví na želanú destináciu.

Alebo môžeme iné planéty premeniť na obývateľné, ako teraz Zem samopohonom – globálnym otepľovaním. Planét je vo vesmíre nadbytok a času máme len určité množstvo, tak načo čakáme? Tak v podstate len efektívne využijeme Božie dary.

Len jediný problém by sme našli na týchto planétach: asi by už boli obývané, možno aj niečím podobné ľuďom, možno primitívnou spoločnosťou. Tak by sme ale našli vhodných otrokov! Náš malý počet kolonizátorov by mohol prežiť a ďalej širiť civilizáciu po vesmíre. Od jednej k druhej, v harmonickom triednom vzťahu, povozili by sa aj domorodci, oslobodzujeme sa od apokalypsy. Niet konca, niet niečoho, kde narazíme na hranicu vykorisťovania. Môžeme zničiť toľko svetov, koľko si zmyslíme!

A potom sa pýtame, ako je možné, že v tak veľkom vesmíre, s tak „častým“ výskytom života sme ešte na žiadnych spolucestujúcich nenarazili. Možno je toto len sen, niet apokalypsy a vesmír už je kolonizovaný. My sme jednou z tých kolónií a ďalší na rade.

Boh nás odmení v raji – tj. v matrixe alebo po smrti, čiže nikdy. Aj tak všetci zomrieme, tak môžeme zomrieť aspoň s ohňostrojom.

Nech žije apokalypsa!

Teraz najčítanejšie