O smútku
Ako písať o smútku, keď si uprostred neho? Ako písať o mori, keď nevieš, kedy sa dostaneš na breh? Ako písať o vetre, keď si v oku hurikánu?
Nikto ho nikdy nevidel.
Je ako tajomný duch, ktorý prichádza a odchádza.
Je ako hmla, ktorá ťa obklopí a nevieš kedy sa rozplynie.
Je ako zima, ktorá sa ti dostala pod kožu a chladí ťa pri srdci.
Nemá farbu, chuť, ani vôňu.
Niekto spieva, že je modrý. Pre niekoho je sivý. Pre ďalšieho čierny ako noc.
Každý z nás ho už ochutnal. Nikto však nevie povedať ako presne chutí.
Má silu liečiť a pomáhať. Vie však aj zabíjať.
***
Smútok je taký, akí sme my. Je náš. Vytvorený z nás a pre nás.
Môžeme sa mu brániť, koľko chceme, no nikdy pred ním neujdeme.
Je ako náš tieň. Ide spolu s nami.
***
Čo s ním spravíme je naša voľba.
Nevyriešia to za nás naši partneri, rodičia, terapeuti, priatelia…
Len my sami sa musíme rozhodnúť, ako s ním naložíme.
Môže byť náš učiteľ alebo aj mučiteľ.
Môže nás zachrániť alebo potopiť.
Môže nám ukázať cestu alebo s ním môžeme zablúdiť.
***
Keď sa mu prestaneme brániť a začneme sa s ním rozprávať, možno zistíme, čo nám chce povedať.
Ako sen, ktorý sa nám sníva znovu a znovu. Opakuje sa a snaží sa nám niečo ukázať. Kľudne aj celé roky.
Má čas. Je mimo času.
***
Smútok je záhadou a tajomstvom.
Z toho mála, čo o ňom môžeme povedať je, že nie je dobrý ani zlý.
Iba je.
Keď s ním prejdeme cestu, na ktorú nás volá, možno sa mu raz poďakujeme.
Ako zvláštnemu priateľovi, ktorý k nám prišiel priamo zo stredu nášho srdca.