Denník N

O smútku

Zdroj: „Wheatfield with Crows“, Vincent Van Gogh, 1890, (wikipedia.org).
Zdroj: „Wheatfield with Crows“, Vincent Van Gogh, 1890, (wikipedia.org).

Ako písať o smútku, keď si uprostred neho? Ako písať o mori, keď nevieš, kedy sa dostaneš na breh? Ako písať o vetre, keď si v oku hurikánu?

Nikto ho nikdy nevidel.

Je ako tajomný duch, ktorý prichádza a odchádza.

Je ako hmla, ktorá ťa obklopí a nevieš kedy sa rozplynie.

Je ako zima, ktorá sa ti dostala pod kožu a chladí ťa pri srdci.

Nemá farbu, chuť, ani vôňu.

Niekto spieva, že je modrý. Pre niekoho je sivý. Pre ďalšieho čierny ako noc.

Každý z nás ho už ochutnal. Nikto však nevie povedať ako presne chutí.

Má silu liečiť a pomáhať. Vie však aj zabíjať.
***
Smútok je taký, akí sme my. Je náš. Vytvorený z nás a pre nás.

Môžeme sa mu brániť, koľko chceme, no nikdy pred ním neujdeme.

Je ako náš tieň. Ide spolu s nami.
***
Čo s ním spravíme je naša voľba.

Nevyriešia to za nás naši partneri, rodičia, terapeuti, priatelia…

Len my sami sa musíme rozhodnúť, ako s ním naložíme.

Môže byť náš učiteľ alebo aj mučiteľ.

Môže nás zachrániť alebo potopiť.

Môže nám ukázať cestu alebo s ním môžeme zablúdiť.
***
Keď sa mu prestaneme brániť a začneme sa s ním rozprávať, možno zistíme, čo nám chce povedať.

Ako sen, ktorý sa nám sníva znovu a znovu. Opakuje sa a snaží sa nám niečo ukázať. Kľudne aj celé roky.

Má čas. Je mimo času.
***
Smútok je záhadou a tajomstvom.

Z toho mála, čo o ňom môžeme povedať je, že nie je dobrý ani zlý.

Iba je.

Keď s ním prejdeme cestu, na ktorú nás volá, možno sa mu raz poďakujeme.

Ako zvláštnemu priateľovi, ktorý k nám prišiel priamo zo stredu nášho srdca.

Teraz najčítanejšie