Denník N

Extrémizmus v krajine s extrémistickou vládou

Logickým dôsledkom prirovnávania stalinizmu s fašizmom je všeobecné zavedenie konceptu „extrémizmu“ a protiextrémistického boja v postfašistických (dnes aj poststalinistických) krajinách.

Tento koncept je len rozšírením teórie totalitarizmu a militantného liberalizmu, ktorý stavia všetko okrem liberálnej demokracie na rovnako totalitnú a antidemokratickú úroveň. Spolu s dnes už všeobecne akceptovanou liberálnou ústavnou diktatúrou, teda nezmeniteľnými liberálnymi princípmi a ich nadradenosťou nad demokraciou to je v skutočnosti antidemokratický a antikomunistický koncept.

Postoj tajných služieb a polície ku komunizmu bol ešte dávno pred vznikom fašizmu univerálne nepriateľský. Polícia slúžila ako ozbrojená jednotka, ktorá potlačovala štrajky, protesty a akékoľvek formy politického konania pracujúcej triedy. Tento stav sa podarilo napraviť len úspechom odborového hnutia, ktoré si svoje práva, okrem iného dnes oslavované liberálne práva ako slobodu prejavu, právo štrajku a odborov a volebné právo vybojovalo. Ak je niekto strojcom dnešnej liberálnej demokracie, tak to je paradoxne odborové a sociálnodemokratické hnutie. Fašizmus predstavuje „len“ brutálnejší a otvorený návrat do tohto klasického liberalizmu, spolu s úplným suspendovaním aj tých obmedzených práv z roku 1789.

Boj proti „extrémizmu“ možno časovo zaradiť do vzniku FBI a jej hlavnej náplne práce, boja s organizovanou krajnou ľavicou a odborovým hnutím (dodnes v USA neexistuje právo na odbory). Vtedy boli extrémisti jednoducho komunisti, čo znamenali všetci, ktorí bojovali za práva pracujúcich, teda proti „Amerike“, najslobodnejšej krajine na svete. Fašisti neboli terčom FBI až do 60. rokov, rovnako v ostatných liberálnych krajinách sa nemuseli obávať žiadnej štátnej represie. Po nástupe fašizmu v Európe, eufemisticky nazývaného národný socializmus v Nemecku, podporovaný veľkoburžoáziou a maloburžoáziou, sa ukázala reakčná stránka „liberálnej spoločnosti“ v čase ohrozenia práva na majetok a ukazovala sa periodicky vo viacerých krajinách až dodnes.

Postfašistické liberálne krajiny spájali spoločné črty: osobná a štrukturálna kontinuita v štátnych inštitúciách, ako aj vo vládnych stranách medzi fašizmom a novým režimom a vznik „boja proti extrémizmu“, ktorý zväčša znamenal intenzívny boj s komunistami a menej intenzívny, aby sa nepovedalo, s otvorenými fašistami a tými, ktorí nezostali v štáte. Táto kontinuita sa najjasnejšie ukazuje v Taliansku a v Španielsku, pričom v Taliansku sú známe prípady, v ktorých tajné služby spolupracovali s fašistickými organizáciami a podieľali sa s nimi na vraždách.

V Nemecku táto kontinuita podobne existovala a to v inštitúciách BfV (v podstate protiextrémistický úrad), BKA (kriminálny úrad) a BND (spravodajské služby). V Nemecku sa síce o prípadoch ako v Taliansku nevie, ale minimálne existujú indície o čudných činnostiach v týchto inštitúciách. Najväčší teroristický útok v Nemecku na Oktoberfeste v roku 1980 nebol dodnes vyšetrený a kľúčové dôkazy sa stratili, alebo boli zničené. V prípade NSU tiež dochádzalo vrámci vyšetrovania k systematickému ničeniu dôkazov a prítomnosti jedného agenta BfV pri vražde. A napokon BfV je známy tým, že v podstate financuje veľkú časť fašistickej scény prostredníctvom svojich „agentov“, rovnako ako bráni zákazu fašistickej strany NPD, ktorá podobne žije zo štátnej podpory.

Postfašistické strany ako AfD odmieta vôbec pozorovať a tieto strany majú užívajú, ako to tradične býva, nadproporcionálnu podporu v polícii (Napríklad v Rakúsku je podpora pre FPO v polícii až pri 50 percentách). Ak k tomu pripočítame podporu, ktorej sa fašisti tešia od buržoázie, či finančnej alebo prostredníctvom médií, môžeme ľahko spoznať skutočný „antiextrémistický“ charakter liberálneho štátu. Najmä v Rakúsku, kde extrémisti a fašisti v FPO o chvíľu ovládnu ministerstvo vnútra a tým pádom aj antiextrémistický úrad, možno hovoriť akurát tak o morbídnom humore.

„Extrémizmus“ je podobne ako iné buržoázne klamstvá, antikomunistický koncept a má len za účel poslať čo najviac síl proti protivníkom buržoázie a ľudí bojujúcich za práva pracujúcich. „Extrémisti“, čítaj komunisti, tak stoja v presile proti fašistom, štátu, médiám, ako aj odborom a antikomunizmu u pracujúcich a môžu len čakať na zázrak. Zázraky prichádzajú ale len pre zbožných.

Ako pravdepodobné je, že slon prejde cez ucho ihly, tak je pravdepodobný, že bohatý vstúpi do nebies. Podobne pravdepodobné je, že kapitalista vám dá zadarmo práva a nezoberie vám ich pri prvej príležitosti, pri ktorej prevýšia potenciálne následky výhody. Lepšie než o extrémizme a liberálnej demokracii by sme mali hovoriť o skrytej a otvorenej kapitalistickej diktatúre.

Teraz najčítanejšie