Hrdinovia našich detí – časť I. Pedagógovia
Ako malý chlapec som dostal svoj prvý futbalový dres Michaela Owena keď hrával za Liverpool. Začal som chodiť na futbal a tohto hráča som v tom čase pozorne sledoval. Ešte doteraz keby si mám vybrať favorita tak je to on a FC Liverpool.
Myslím, že každý malý futbalista či iný športovec má svoj vzor niekoho slávneho zo svojej oblasti. Je to akási automatika. Nemusíme mať vzory len v oblasti športu. Často som počúval deti (vďaka tomu vznikla aj moja knižná prvotina Naivná pedagogika z praxe) – rozprávajú sa o mnohých ľuďoch v živote, áno, aktuálne ich zaujímajú viac youtuberi ako niekto z ich okolia. Hovoria o dospelých vzoroch veľa a podľa nich si aj často vyberajú čím by chceli v dospelosti byť. Premýšľal som nad tým, čo museli títo ľudia spraviť pre to, aby sa takto dostali do povedomia verejnosti. Napríklad každý slávny športovec musel obetovať hodiny a hodiny tréningu kondície, techniky, štúdiu stratégie a vylepšovaniu seba na svetovú triedu. Umelci koľko kreslili, či hrali na hudobný nástroj kým vycibrili svoj talent tak, aby prerazili?
A tak som pozrel na seba a svoje povolanie (ktoré ja nazývam skôr poslaním). Učiteľ na základnej škole. Ako o nás rozprávajú deti? Koľko kritiky je počuť na učiteľov v autobusoch, vlakoch, koľko posmeškov a pre nás vtipných príbehov si o učiteľoch vieme povedať. Prečo je tomu tak? Tu by sme mohli viesť siahodlhé debaty o tom prečo? Ani ja neviem správnu odpoveď na túto otázku a neviem, či ju niekedy budem poznať.
Viem len na základe vlastnej skúsenosti povedať, že napriek tomu, že sa pedagóg snaží, nikdy ho všetci nebudú mať radi. Niektorým môže moja prísnosť vyhovovať, iným prekážať. Čo však robím preto, aby som si u detí získal ich rešpekt a mal pri nich autoritu? Niekto by povedal, že im dovolím všetko, a že som príliš tolerantný. V tom to však nie je. Vo veľkej väčšine prípadov som nemal problém, že by prišiel za mnou rodič a vyvršoval sa na mne, čo som zle voči jeho dieťaťu urobil. O svojom prístupe som spísal pár textov, ktoré časom vypracovali koncept a knihu Naivná pedagogika z praxe. A to som pred pár mesiacmi bol ešte tradičným učiteľom vyžadujúcim si rešpekt a autoritu od detí ako to, čo má byť bežné a má fungovať.
Teraz si autoritu a rešpekt nevyžadujem. Alebo skôr pracujem na tom, aby ma deti rešpektovali nie za to, že som učiteľ ale aký som učiteľ. Aby som nebol učiteľ, ktorý ich nič nenaučí preto, že je prísny a vytvoria si odpor ku každému môjmu slovu alebo ich nenaučí nič preto, lebo od nich nič nevyžaduje a vždy spraví tak ako chcú. Od deti očakávam veľmi veľa, najmä po stránke výchovy. Mohol by som to však žiadať, keby som to nerobil sám? Samozrejme, že nie. Koncept Naivnej pedagogiky vychádza práve z mojej osobnosti učiteľa. Pokiaľ ja žiadam od deti, aby mali pekné vzťahy v triede, tak sa ja snažím byť ten, ktorý vytvára pekné vzťahy s deťmi. A nielen s nimi ale aj s kolegami, s rodičmi, s priateľmi, či náhodne okoloidúcim ľuďom. Ak chcem, aby deti na sebe pracovali a hľadali v sebe vnútornú motiváciu, tak musím na sebe pracovať a hľadať vnútornú motiváciu ako prvý ja. Ak chcem aby deti mali zmysel pre humor, musím ho mať aj ja. Chcem, aby boli deti veselé v škole, musím byť veselý v škole aj ja.
Nepoznám všeobecný návod na to, čo musím spraviť krok po kroku, aby som bol perfektným pedagógom. Poznám však mnohých pedagógov, o ktorých deti hovoria v superlatívoch a práve od tých sa chcem učiť ja. Nechcem visieť na plagáte v izbe dieťaťa zo školy ako slávni futbalisti, ktorých stretnú pri najväčšom šťastí párkrát za život. Chcem byť človek v teréne, ktorý má čo odovzdať tým, s ktorými pracujem. S ktorými pracujem? Skôr by som to nazval pre ktorých pracujem. Preto deťom načúvam, pýtam sa ich kto je ich vzor a prečo.
Milí pedagógovia, kolegovia. Naša práca nie je obyčajnou prácou, je poslaním. U nás na Slovensku náročným poslaním, bo ako vraví kamarát: „za to, že si deťom vzorom, si nekúpiš nákup“. Ale skúsme sa zamyslieť, keby sme jeden mesiac všetci pracovali na sebe, chodili do práce s radosťou, veselosťou, využili naše skúsenosti a kreativitu, ktorú máme, ako by naše deti hovorili o svojich vzoroch, ktoré môžu každý deň stretnúť v škole. Je to síce utópia ale som si istý, že táto vlna by sa prevalila k rodičom (rodičia, ktorí zasahujú do každej zložky nášho života rôznorodosťou povolaní). Keď sú deti v škole spokojné, je spokojný aj rodič, keď je spokojný rodič, dá učiteľovi voľnú ruku a dôveru a je spokojný aj učiteľ. Ak je spokojný učiteľ, sú spokojné aj deti v škole. Keď sú deti v škole spokojné. Počkať počkať, veď tu sa nám kolobeh uzatvára.
VÝZVA PRE PEDAGÓGOV: Zabudol som na ministerstvá a moc? Nechodia aj ich deti do školy? Opäť sme sa ostali v utópií, no prečo ju neskúsiť? Vyzývam učiteľov na dva týždne do Vianoc podať najvyššie výkony pre našu ďalšiu generáciu. Alebo čo keby sme to predĺžili na celý školský rok?
VÝZVA PRE RODIČOV: Podporte svojich pedagógov milými slovami a záujmom na spoločnej výchove vašich detí. Skúste to teraz do Vianoc. Alebo čo keby sme to skúsili na celý školský rok?
