Mýty o „liberálnej demokracii“

1. Jeden z týchto mýtov je, že vznikla v dnešnej podobe po osvietenských revolúciách v 18. a 19. storočí, súčasne s jej najdôležitejšími vlastnosťami: všeobecné volebné právo, tajné a rovné hlasovanie, sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania, sloboda tlače a prejavu a ľudské práva, z toho podstatné právo na život, majetok a dôstojnosť. Tieto práva podľa ľudovej predstavy prišli sami od seba alebo v boji proti „zlu“ (čo ale predtým?). V skratke, obsah pojmov „liberálna“ a „demokracia“.

2. Druhý mýtus je predstava, že „liberálna demokracia“ v zmysle liberálneho ústavného poriadku vznikla mierumilovne a liberálna spoločnosť je mierumilovná a tolerantná voči svojim „nepriateľom“.

3. Tretí mýtus napokon definuje liberálnodemokratickú ústavu prostredníctvom populárnej suverenity. Teda jeho ústava je vyjadrením vôľe ľudu a preto môže byť kedykoľvek zmenená.

4. Liberálna spoločnosť sa napokon chápe ako ideálna spoločnosť rovných a slobodných ľudí, kde neexistujú triedne a iné nerovnosti a ktoré netreba zohľadniť v základných liberálnych princípov.

1. Dejiny liberálnej demokracie ukazujú opak. Zo začiatku neplatili občianske práva pre všetkých obyvateľov týchto krajín a najdôležitejšie občianske práva neplatili pre väčšinu občanov, ako volebné právo. Toto zostávalo privilégium vlastníkov kapitálu. Ani sloboda prejavu nebola skutočne platná až do prelomu 19. a 20. storočia, podobne sloboda zhromažďovania, koalície a štrajku. Ľudské práva neplatili napríklad pre otrokov. Tento stav a emancipácie väčšiny obyvateľstva sa dosiahla až v priebehu 19. a 20. storočia a to najmä tlakom ľudových hnutí, najmä odborového hnutia.

2. Liberálna spoločnosť vznikla ako každá spoločnosť pred ňou organizovaným násilím a to ešte aj veľmi brutálnym. Jej pôrodnými bolesťami bol kolonializmus, hladomory, genocídy, vojny a zotročenie sveta. V krajinách, kde nedošlo k republikánskym revolúciám, došlo ako všade k násiliu proti vznikajúcemu hnutiu pracujúcich.

3. Vo väčšine dnešného sveta sú liberálnodemokratické ústavy – jej tzv. základné princípy chránené klauzulou večnosti alebo nemeniteľnosti – tj. nemožno ich meniť ani ľudovým hlasovaním. Podobne nemožno legálne alebo reálne meniť ústavné zákony pomocou ľudového hlasovania a nedochádza k obnovovaniu ústav v generačných odstupoch. Tieto princípy sa napokon v spojení so štátnym násilím, ktoré ich ochraňuje, odhaľujú v Španielsku a v iných krajinách, ktoré porušujú (podobne ako stalinistický zväz) právo na sebaurčenie národov a právo ľudu si vybrať ústavu.

4. Liberálna spoločnosť nikdy nebola a ani nemohla byť spoločnosťou rovných a slobodných, pretože nevznikla z ničoho, ale z reálneho feudalizmu. Výsledkom toho je nerovnosť, ktorú nemožno odmyslieť od verejných a súkromných vzťahov a nemožno ju napraviť len jednoduchou rovnosťou pred zákonom. Dnešná liberálna spoločnosť je ešte stále definovaná v prvom rade triednymi vzťahmi a preto je liberálna len po mene. Skutočná liberálna spoločnosť by musela byť spoločnosť rovných a slobodných jednotlivcov, teda bez triednych vzťahov.