Toto sú knihy, ktoré v roku 2017 stáli za to

Ako každý rok, aj tento som čítal veľa a niekedy zbytočne. Nie všetky z týchto kníh sú aktuálne, niektoré nie sú po slovensky (a nikdy ani nebudú), ale Kindle máme a aj po anglicky vieme.

Ak teda dáte na mňa (nemali by ste), tu je zoznam najlepších kníh, ktoré som v roku 2017 prečítal

Beletria: málo, ale dobre

Dozrievam. Beletrie som čítal málo, aj z toho mála máločo stálo za to, ale tri tipy mám.

1. Sympatizant je debutovým dielom vietnamského autora (a profesora) Viet Thang Nguyena, no a ak hneď prvá kniha získa Pulitzera a výlučne pozitívne ohlasy, viete, že ide o výnimočné dielo od niekoho, kto je pravdepodobne omnoho šikovnejší ako vy.

Sympatizant je príbehom vojny vo Vietname a človeka, ktorý bojuje za jeho slobodu. Ale na ktorej strane? A za akú slobodu? A je to naozaj tak? Istým spôsobom. Hneď úvodný opis evakuácie Saigonu si zapamätáte.

Kniha nedávno vyšla vo vydavateľstve Absynt, ktoré bude mať v tomto článku samostatnú sekciu, ale uvádzam ju tu, lebo som ju čítal ešte pred skvelým slovenským prekladom Petra Tkačenka. (Upozornenie: som v konflikte záujmov, s autorom prekladu som bol v Kyjeve na futbale a podobne.)

2. Každý rok trávim cez Vianoce pomerne veľa času tým, že si prezerám ročné súhrny najlepších kníh. Tak som narazil aj na román (asi?) Private Citizens od autora s ťažko zapamätateľným menom Tony Tulathimutte.

Private Citizens sedí na moju generáciu a ešte viac zrejme na tú po nej. Je to totiž kniha o dnešných životoch, dnešných strachoch a dnešných zlyhaniach mladých, unavených a úspešných (ale za akú cenu) ľudí. Štyria spolužiaci z univerzity sa po roku stretávajú a čo zistia?

Konkrétne príbehy nie sú o nás, na Slovensku žijeme inak, ale všetky ich spája to, že bez ohľadu na detaily práve takto – akosi zvláštne – môže vyzerať svet ľudí okolo tridsiatky v roku 2017. Aj na Slovensku.

3. Ak by ste si z beletrie určite mali prečítať aspoň jednu knihu, je to Vojde kôň do baru od Davida Grossmana, víťaz Man Booker Prize za rok 2017. Výborný slovenský preklad má na svedomí Artforum, ja si pomôžem tým, čo som o nej napísal do výberu kníh pre Denník N:

Čo to vlastne je? Stand up prepísaný do knihy? Priama reč na dvesto strán? Áno, aj. Celý čas čítate vystúpenie komika, ktorý bol kedysi mladý a vtipný, teraz už je len starý a akýmsi zvláštnym spôsobom zatrpknutý. Nenávistný, dalo by sa povedať. Koho môže, toho urazí, ale namiesto vtipu ostane len urážka.

Spolu s ním sa potácate na hranici trápna, cítite, keď ľudia odchádzajú a viete prečo. Je to zlé. Vystúpenie, nie kniha.Trápite sa spolu s ním, až nakoniec ostanete takmer sami, ale ostanete, lebo tušíte, že nejaká pointa musí prísť. Vlastne ju aj cítite.

A keď príde, zamrazí. Mám veľkú slabosť na veľké pointy a táto kniha ju má. Komik vypitval pred publikom sám seba. Ešteže skoro všetci odišli.

To najlepšie z Absyntu

Tretí rok po sebe (ak sa nemýlim) v tomto článku píšem, že to, čo robí Absynt, sotva možno doceniť. Vybrať z množstva výborných kníh tri nie je jednoduché, ale niekto to urobiť musí, preto budú štyri. Skúsim krátko.

1. Pol Potov úsmev od Petra Idlinga je správou o tom, ako vyzerala Kambodža počas vlády Červených Khmérov. Zároveň je aj historickým pátraním a štúdiou o tom, ako (a či) si po rokoch dokážeme priznať chyby. Celú recenziu si môžete prečítať tu.

2. Americká novinárka Joanna Connors bola v 80. rokoch znásilnená. Po tridsiatich rokoch píše nielen o tom, ako sa to stalo, ale pátra po páchateľovi, aj aby dostala odpoveď na otázku prečo? Nachádza rodinu rozvrátenú minimálne do štvrtého pokolenia a namiesto odpovedí iba ďalšie otázky. Nájdem si ťa prečítate za niekoľko hodín.

3. Planéta Kaukaz od Wojciecha Góreckého je konečne klasická reportáž z oblasti, o ktorej vieme nič alebo len málo. Národy, národnosti, štáty, štátiky a náboženstvá sú na severnom Kaukaze poprepletané tak, že nepomôže ani mapa, a Wojciech Górecki sa do toho snaží vniesť systém. Ak máte pocit, že Balkán je zložitý, prečítajte si túto knihu, v ktorej sa mágia mieša s realitou, legendy s pravdou a celé nám to nedáva veľký zmysel. Tu je dlhšia recenzia.

4. Mal som tú česť moderovať besedu s Jacekom Hugo-Baderom, takže vám môžem z prvej ruky povedať, že je to veľmi vtipný človek a mimoriadne príjemný spoločník. Ako reportér videl svet, hovoria o ňom, že je enfant terrible poľskej reportáže. Sedí. Na besedu prišiel v plátenej košeli, akoby sa práve vrátil z jednej zo svojich ciest.

Jedného dňa sa napríklad stopom vydal po jedinej poriadnej ceste, ktorá vedie cez Kolymu, územie väčšie ako si vieme predstaviť. Prešiel z Magadanu do Jakutska a to, čo videl, opísal v knihe Kolymské denníky. Výsledkom je naozaj skvelá kniha.

Dvakrát slovenská literatúra

1. Ruzká klazika patrí hádam skôr do ruskej ako slovenskej literatúry. Dano Majling si zobral ruských klasikov a ich šablóny a postupy aplikoval na absurdné príbehy. Výsledkom sú  literárne topánky Adidas so štyrmi pásikmi a toto je kompliment, krátke poviedky sú totiž vo svojej absurdnosti neuveriteľne vtipné. Celú knihu hráte hru s jasnými pravidlami, niet nad priznanú paródiu. A predsa je to výborné čítanie.

2. Ak sa vám nechce čítať Private Citizens, Bene napísal to isté, len na mnoho menej strán a lepším štýlom. Korporácio je útla kniha o open spaceoch, z ktorých chceme a zároveň nechceme, najmä však nevieme, či dokážeme uniknúť. Urbánna poézia v próze, dalo by sa povedať, neviem, nevyznám sa, navyše ilustrovaná Erikom Šillem. Opäť sa patrí dodať, že som v konflikte záujmov, s Benem hrávam Fifu.

Zaujímavo o múdrych veciach: literatúra faktu a podobné

Čím som starší… a tak ďalej, no proste, čoraz menej ma tá beletria baví, ale aspoň mám tri tipy na literatúru faktu alebo niečo podobné.

1. Aj Dark Money od Jane Mayer, novinárky z New York Times, som našiel počas minulých Vianoc a je to užitočné čítanie na pochopenie časti toho, čo sa deje v Spojených štátoch.

Predstavte si, že existuje skupina miliardárov, ktorí sú vospolok libertariáni. Svet si predstavujú ako bojisko, na ktorom víťazí silnejší, zdravotné aj akékoľvek poistenie za fašizmus a ochranu prírody za zbytočnú brzdu vlastného bohatsva.

Jane Mayer opisuje desaťročia ich snahy, počas ktorých minuli stovky miliónov dolárov na to, aby svoj marginálny svetonázor pretlačili do politického mainstreamu – a ako sa im to podarilo.

2. Yuval Noah Harari najprv napísal históriu ľudstva a nazval ju Sapiens a teraz sa zamyslel nad jeho budúcnosťou. Homo Deus, teraz už aj v českom preklade, je zamyslenie nad tým, kam by ľudstvo mohlo v nadchádzajúcom storočí dospieť.

Skôr ako o predpoveď ide o esej, ktorá si nenárokuje na presnosť. Zlou správou je, že má takmer päťsto husto popísaných strán, ale dobrou, že sa číta rýchlo. Harari píše ľahko, dokáže byť vtipný. K čomu dospel, to vám nepoviem, ale ak to naozaj chcete vedieť, tu som obsah zhrnul (spoiler alert).

3. Najlepšou knihou, ktorú som za rok 2017 prečítal, je The Fifties od Davida Halberstama. Vyšla v roku 1993, čo len dokazuje, že tento zoznam je mimoriadne obskúrny. Viem, že si ju nekúpite, ale naozaj, mali by ste.

Nájdete v nej totiž všetko od vodíkovej bomby po začiatok vesmírnych pretekov a od kórejskej vojny po kultúrnu. Pred očami vám vznikne konzumná spoločnosť a vyrastú predmestia plné rodinných domov so zaparkovanými autami, prebehne a skončí sa McCarthyho hon na komunistov, začne sa sexuálna revolúcia a istá Rosa Parks si v autobuse odmietne presadnúť.

Päťdesiate roky si zväčša predstavujeme ako desaťročie stability a rastu, počas ktorého sa Amerika stala svetovou veľmocou. Je to pravda. Pravda je však aj to, že v rovnakom čase sa v tej istej krajine odohrávali obrovské spoločenské boje, no a keď sa päťdesiate roky skončili, Amerika bola úplne iná ako na ich začiatku.

Vážne, túto knihu by ste si mali prečítať, je to fascinujúce čítanie. Kladiem vám to na srdce.

To je všetko. Ak ste to dočítali až sem, v podstate sa vám čudujem. Verím, že celkom zbytočné to nebolo a niečo ste v článku našli. Ak nie pod stromček, tak aspoň pre seba. Pokojné Vianoce.

Radi ma môžete mať tu.