Denník N

Hľadanie Boha v nemocnici

ilustračné foto: TASR
ilustračné foto: TASR

Na onkologickej klinike, do ktorej chodím, je na prízemí synagóga, na obrovskom trávniku na dvore  často vidím moslimských mužov kľačať na modlitebných koberčekoch a poznám poľského katolíckeho kňaza, čo chodí za chorými z rôznych kresťanských kongregácií, ak ho o to požiadajú. Na onkológii sa o Bohu, aj k Bohu hovorí často. A nemusí to byť len na vyhradených miestach alebo s na to vyškolenými či povolanými osobami.

Náboženské presvedčenie je vec hlboko intímna, jedna z najcitlivejších, najosobnejších častí každého stvorenia. Tak ako choroba zasiahne mnohé podstatné aj nepodstatné úrovne života, ovplyvní aj vieru v Boha. Na onkológii som videla pobožných ľudí, ktorý svojho Boha vinili, preklínali, prosili, urážali. Zažila som ako zhadzovali a zase si obliekali či vešali na krk  symboly svojej viery. Videla som aj to ako sa monoteisti uchyľujú k amuletom z pohanských čias, aj to ako zarytí ateisti v rukách žmolili lístočky s modlitbami. Jeden sa mi priznal, že modlitbu mu napísala mama. On už ju zabudol, hoci sa ju modlil celé detstvo.

Hovorí sa, že ľudia, ktorí majú vieru v Boha, chorobu znášajú lepšie. Že nie sú takí opustení, stratení, majú sa na koho obrátiť a v poslednom štádiu sa toľko neboja umierania. Neviem, nerada generalizujem a ani nemám celkom zadefinované, čo to vlastne viera je. Pre niekoho to môže byť bezhraničná hlboká dôvera, pre iného večné trýznivé pochybnosti.

Nemyslím si tiež, že ľudia ktorí sa nehlásia k nejakému náboženstvu, musia byť rovno ateisti. Napokon viera v neexistenciu Boha je tiež istým druhom viery, takže kto je vlastne neveriaci? A naozaj platí, že ten, kto čaká na posmrtný život sa bojí umierania menej ako ten, čo vie, že už nebude nič? Nie sme závislí na svojich pozemských životoch, nemáme hrôzu z toho, že o ne prichádzame, všetci rovnako?

V nemocnici ľudia často hovoria o Bohu aj k Bohu. Hľadajú ho v priestoroch na to vyhradených. Hľadajú ho aj v iných ľuďoch. Vidia ho v dobrých aj zlých správach, víťazstvách a prehrách. Pomáha im prekonať nepochopiteľnosť toho, čo sa s nimi alebo okolo nich deje. Je to barlička? Zrejme hej. Podopiera však objekt, ktorý ledva drží pokope. Preto je taká mocná.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jana Shemesh

Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. Pracovala v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu, neskôr v denníku SME, odkiaľ prešla do Denníka N. Od roku 2006 žije v Izraeli, odkiaľ písala nielen o Blízkom východe. Momentálne sa stále viac venuje textom o feminizme, rodových otázkach, rodine a spoločenských fenoménoch. Roky blogovala, je autorkou štyroch kníh. Viackrát bola nominovaná na Novinársku cenu, v roku 2008 ju aj získala na sériu stĺpčekov o živote v Izraeli.