Denník N

Participatívny rozpočet nielen pre KVP

„Verejné záležitosti patria do verejnosti.

Čo sa všetkých týka rovnakou mierou,

mali by všetci riešiť, alebo prinajmenšom o tom vedieť.“

Ján Amos KOMENSKÝ

Územná samospráva pri financovaní svojich potrieb disponuje autonómiou. V súčasnosti začína rezonovať vplyv záujmových komunít na financovanie lokálnych rozvojových projektov z rozpočtov miest a obcí. V poslednom období sa do popredia dostávajú inovatívne formy zapájania verejnosti do finančných procesov na fakultatívnej úrovni, prostredníctvom ktorých sa rozhoduje o použití finančných prostriedkov (na úrovni samosprávy) a ktoré nie sú považované za nielen ekonomicky, ale ani právne zložité schémy aktivizácie zainteresovaných osôb. Hovorím o tzv. participatívnom rozpočte, ktorého zmyslom by mal byť permanentný dialóg o štrukturálnej forme základného ekonomického zákona samosprávy (rozpočtu) medzi aktívnymi obyvateľmi a ich volenými predstaviteľmi. Ide teda o proces demokratického rozhodovania občanov, ktorí rozhodujú o alokácii časti verejného rozpočtu konsenzuálnym spôsobom (zvyčajne formou osobných stretnutí). Participatívne rozpočtovanie je preto potrebné chápať ako spôsob názornej výchovy obyvateľov k aktívnemu rozhodovaniu o záležitostiach lokálneho (miestneho) charakteru. Súhlasíme s hovorcom ZMOSu Kaliňákom, ktorý je toho názoru, že „možno práve toto poznanie uľahčí zrozumiteľné vnímanie ekonomických možností samosprávy, ktoré majú svoje hranice minimálne na báze reálnych príjmov a užitočných výdavkov. Teda v priestore, kde nie je ľahké nájsť mieru medzi reálnymi možnosťami a očakávaniami.“

Portugalský teoretik Allegretti definuje participatívne rozpočtovanie ako formu, alebo koncept „presunujúcej sa zodpovednosti rozhodovania o rozpočte na občanov týmto rozpočtom ovplyvnených“ a dodáva, že „pod vplyvom participatívneho rozpočtu vznikajú nové „arény“, v ktorých môžu občania diskutovať, určovať výdajové priority mesta a rozhodovať o nových investíciách, ktoré sú financované z vymedzenej časti mestského rozpočtu.“ Z uvedeného vyplýva, že participatívne rozpočtovanie nenahrádza súčasnú reprezentatívnu (zastupiteľskú) demokraciu, ale vhodne ju dopĺňa o nástroj participatívnej demokracie. Ide o transformáciu súčasného rigidného systému na modernú demokratickú a decentralizovanú samosprávu.

V súčasnosti neexistuje všeobecne platná šablóna, alebo model participatívneho rozpočtovania, pretože každý jeden program má špecifické odlišnosti, ale aj spoločné prvky. Každý program (týkajúci sa participatívneho rozpočtu) je svojím spôsobom špecifický nielen z hľadiska zamerania, ale aj úrovne aplikácie a miery participácie (zapojenia) občanov. Práve dynamika a definičná otvorenosť sú predpokladom ďalšieho napredovania tohto mechanizmu. Prostredníctvom zavádzania participatívnych prístupov tak môže samospráva lepšie zastupovať záujmy verejnosti, poskytovať jej kvalitnejšie služby a tým aj zvyšovať dôveru vo verejnosti a transparentnosť rozhodovania.

Rozhodovací proces participatívneho rozpočtu sa vyznačuje nasledujúcimi charakteristickými znakmi:

  • proces sa týka verejného rozpočtu, resp. jeho časti a s ním spojenú diskusiu o rozpočtových otázkach (vrátane riešenia problému obmedzených finančných zdrojov),
  • proces je zameraný na decentralizovanú oblasť (zväčša mestskú a obecnú úroveň) s volenými orgánmi a administratívnymi právomocami,
  • občania rozhodujú o pravidlách, ktorými sa celý proces riadi, občianska participácia má na rozpočet priamy vplyv,
  • proces obsahuje prvky deliberácie (verejného zvažovania), teda prvok určitej formy verejnej debaty,
  • v procese je obsiahnutá redistributívna logika (špecifická podpora znevýhodneným častiam mesta, alebo skupinám obyvateľstva),
  • proces je navrhnutý tak, aby verejnosť mohla kontrolovať verejné výdavky,
  • proces sa pravidelne opakuje, je teda zaistená kontinuálnosť.

Úspešný proces participatívneho rozpočtu by nemal vynechať ani jednu zo štyroch základných fáz, o ktorých píše aj Daubner: prípravná fáza, fáza formulácie a aprobácie, fáza implementácie a fáza monitoringu a evaluácie.

Je potrebné mať na pamäti, že aj napriek pozitívnym výstupom a ohlasom, nedokázali participatívne rozpočty v súčasnej situácii prekonať niektoré nedostatky. Székely napr. spomína

  • ťažkosti v spoločnej komunikácii s orgánmi mesta pri realizácii projektov, resp. absenciu hlbšieho záujmu primátorov, starostov a poslancov zastupiteľstiev o proces participatívneho rozpočtu,
  • neprijatie štatútu participatívneho rozpočtu a tým pádom odmietnutie „základných pravidiel hry“,
  • nedostatočnú propagáciu projektov, ich čiastočnú realizáciu, resp. prípadnú nerealizáciu,
  • zníženie objemu financií z mestského rozpočtu pre participatívny rozpočet,
  • nezáujem zo strany médií a pod.

Stotožňujem sa s názorom, že na úrovni samosprávy ešte stále „existuje nevôľa politických elít prenechať zodpovednosť za rozhodovanie občanom, nepochopenie procesu rozpočtu, podozrievavosť až nedôvera voči mechanizmu, prípadne obava miestnych politikov a úradníkov zo straty svojho mocenského postavenia.“

Je potrebné a žiaduce vnímať (aj zo strany občanov) ekonomické možnosti samosprávy, ktoré majú svoje hranice minimálne na báze reálnych príjmov a užitočných výdavkov, teda v „priestore”, v ktorej nie je ľahké nájsť hranicu medzi reálnymi možnosťami a očakávaniami.

Zavedenie prvkov participatívneho rozpočtu s dôrazom na potrebnú osvetu a vzdelávanie si vyžaduje mnoho práce, ktorej výsledkom môže byť transparentnejšia verejná správa a efektívnejší rozpočet s omnoho spravodlivejšie vynaloženými verejnými výdavkami. Je veľmi žiaduce, aby občan získal presvedčenie o váhe svojho hlasu a kompetencii rozhodovať o záležitostiach, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, resp. majú značný dopad na jeho život. V neposlednom rade tak dôjde nielen k vytvoreniu silnejších komunitných sietí, ale aj k objaveniu nových občianskych lídrov.

Teraz najčítanejšie

Marian Horensky

"Vo väzení väzni žijú, čakajú na amnestiu a ja čakám na slobode, kedy bude slušnosť v móde čakám ako na deň súdny kedy budú ľudia ľuďmi."