Nimródi od Rykynčíc

Neďaleko za obcou Dolné Rykynčice je po ľavej strane odbočka vedúca k spomínanému arborétu. Nakoľko je na odbočke po približne 20 metroch dopravná značka označujúca zákaz vjazdu všetkých vozidiel, odstavili sme auto na začiatku odbočky tak, aby sme neblokovali prípadný vjazd iným vozidlám a vybrali sme sa ďalej peši. Úzka, pôvodne asfaltová cesta viedla lesom a väčšinou do kopca. S pribúdajúcou výškou sa postupne začal objavovať aj sneh, ktorý dolu chýbal. Okrem dravých vtákov a párika vysokej pri krmidle, sme nestretli ani živú dušu. Už na kopci neďaleko cieľa, kúsok za miestom kde sa pripája ďalšia lesná cesta, sa zákazová značka zopakovala.

V cieli po pravej strane sú dve schátrané neobývané budovy a po ľavej arborétum, ktoré skutočne nie je v najlepšom stave. Najkrajším stromom je v ňom zrejme urastený platan so širokou korunou. Na tabuľke však vidieť, že zub času tu má dávno nikým nerušené hody. Podobne je na tom očividne aj plot a tabuľa bývalej bažantnice.

Prilákaní krákaním a krúžením krkavcov sme sa vydali ďalej popri rozpadávajúcej sa drevenici a opustenej murovanej stavbe zasneženou cestou so stopami pneumatík. Dá sa pochopiť, že zo zákazu vjazdu existujú výnimky, menej už to čo sme vzápätí objavili na dvoch miestach na kraji cesty. Množstvo krvi, vyvrhnuté črevá, žalúdky, kúsky kože. Očividne pozostatky po ulovenej zveri.

Cesta nás  priviedla na okraj veľkej lúky s početnými balmi sena. Po jej okrajoch boli poľovnícke posedy. Na vzdialenejšom konci lúky sa páslo veľké stádo vysokej zveri a pár muflónov. Keď nás zbadali, dali sa na útek do lesa. Pokúsil som sa ich odfotografovať, ale nakoľko to bolo proti nízko stojacemu slnku, nie veľmi sa mi to podarilo.

Z okraja lúky viedla podobným smerom ako sme prišli ešte jedna cesta. Už na jej začiatku bola krv a lepšie to nebolo ani ďalej. Zopakovalo sa to isté, čo sme zažili pred chvíľou. Opäť krv, črevá, žalúdok a odlietajúce krkavce. Uvažovali sme či sa takto správajú poľovníci, alebo je to dielo pytliakov?

V rozpakoch sme zamierili krížom cez arborétum k prístupovej ceste. Začuli sme zvuk blížiaceho sa auta. Počuli sme ako auto zastalo, mužský hovor, buchnutie dverí. Keď sme prišli k autu, tí ktorých sme počuli, už pri ňom neboli. Naše podozrenie sa stupňovalo.

Terénne auto nemalo ŠPZ, čo naše obavy, že ide o šarapatenie pytliakov iba znásobilo. Premýšľali sme čo robiť a nerozhodne sme sa vydali na spiatočnú cestu. Po určitom váhaní sme telefonicky kontaktovali patričné miesta. Stratili sme kopu času čakaním, aby sme nakoniec po návrate na miesto zistili, že neoznačené terénne auto tam už nie je a dozvedeli sa, že v danej lokalite bola deň predtým (9.12) oficiálna poľovačka a že všetko je údajne v úplnom poriadku. Teda aspoň podľa hospodára príslušného poľovného združenia, ktorý sa mal do telefónu vyjadriť, že všetko je OK a on sa tam nemieni dostaviť. Nie som poľovník a nepoznám predpisy, ktorými sa poľovníci riadia pri zaobchádzaní s ulovenou zverou. Napriek tomu mi však vŕtajú v hlave pochybnosti. Je to, čo sme našli popri lesných cestách naozaj v poriadku a je v poriadku, ak na miestach kde je zákaz vjazdu motorových vozidiel, jazdí terénne auto bez poznávacích značiek? Možno sa odpoveď dozvieme po uverejnení tohoto blogu. Som naozaj úprimne zvedavý.