Lenivý deň
„Čo tu stváraš?“ „Hrám sa,“ odpovie…
Marcela sa nevie rozhýbať, včera bola plná elánu, samé veľké plány. Prišiel víkend a všetko je odrazu inak, nie a nie sa rozhýbať. Od zobudenia sa jej len ústa otvárajú, ani z postele sa nevedela vytrepať. O počasí hovoriť nechce, Rasťo to nemá rád, vraj výhovorky. Dobre, možno niekedy áno, ale dnes určite nie, za oknom je hnusne sychravo.
Posadí sa k stolu, oboma rukami chytí hrnček, poriadne horúci, príjemne ju zohrieva. Občas sa zohne a privoniava, vôňa levandule sa vytrvalo šíri po kuchyni. Vybrala si ju zámerne, mohla by jej spraviť dobre. Niekoľkokrát ju premieša, vyberie lyžičku a skúša, len tak perami. Sŕka len po troche, popáliť sa nechce, cíti, ako jej teplo vošlo dovnútra, nádherný pocit, presne takto to má rada.
Čaj dopila, aj do chladničky nazrela, ale chuť na jedlo sa nedostavila. Nevadí, raňajky budú musieť počkať, pohľadom obdivuje manželov apetít. V sobotu si potrpí na niečo výdatné, pripravila mu smažené vajíčka. S týmto výberom sa veľmi nestotožňuje, ale raz za čas sa to dá akceptovať. Upútala ju kniha položená na poličke, kúpila si ju uprostred týždňa, jej obľúbenú beletriu vystriedala kuchárska kniha, nádherné fotografie ju zlákali okamžite. Výber padol na tvarohový koláč, jednoduchý, ale netradičný. Ani nezbadala ako sa rozhýbala, robota jej ide od ruky, ani váhu nepotrebuje, hrnčekové recepty sú super. Vajcia krásne vyšľahané, ešte tvaroh, nadľahčiť snehom z vajec a je to.
„Čo tu stváraš?“ „Hrám sa,“ odpovie, otvorí rúru a vloží do nej formu naplnenú cestom. Rasťo jej zvedavo nakúka ponad plece, jej aktivity sa mu celkom zapáčili. Nezmenil sa, je presne taký ako kedysi, sladkosti mu vždy chutili. Čas sa priblížil, časovač sa hlási o slovo hlasným tónom. Umlčí ho, skúška pečenia nedopadla dobre, cesto vo vnútri je ešte surové. Zavrie dvierka rúry a netrpezlivo nazerá dovnútra, nevyzerá to dobre, povrch je už pripečený, ale obsah surový. Rasťo prichádza ako na zavolanie, niekoľkými poznámkami ju dostane do varu. „Nezabávaj sa, nič z toho nebude, je to surové.“ „A to si hovoríš gazdinka?“ neodpustí si ďalšiu poznámku, čím ju podráždi ešte viac. Schytí kuchárku do ruky a strčí mu ju pod nos: „Poďakuj sa tejto knihe, jej autorka toho ešte asi veľa nenapiekla.“ Viac nepovie, nemôže, nechce sa hádať a už vôbec nie o takých zbytočnostiach. Možno si dnes mala spraviť lenivý deň a do ničoho sa nepúšťať.