Lebo sa chystáme na Nangá Parbat

O našom predsedovi vlády si našinec myslí naozaj len to najlepšie.
A oprávnene!
O našich poslancoch platí presne to isté.
Lebo kým naši zvolení zástupcovia ľudu, bez najmenšieho zaváhania, cez novelu veterinárneho zákona zmenia financovanie predškolských zariadení a cez novelu o výbere mýta rafinovane upravia zákon o horolezcoch.
Náš milovaný premiér takéto právne veľdielo srdečne odporučí nielen Veľkému mongolskému ľudovému churalu ale aj občanom Slovenskej republiky.
Preto sa ani trochu nečudujem, keď ťažko ochkajúc, namáhavo krivkám po zebre na zelenú, že presne v tej istej chvíli sa z bočnej ulice vyrúti obrnený transportér galantského horolezeckého zväzu.
„Zastav tupec! Álj meg te huje! Zastav tupec!!“ s uši trhajúcim ujúkaním výstražnej sirény vyvreskujú moji ľúti prenasledovatelia.
Aj keď sa mi ani trochu nepáči, že pandúri galantského horolezeckého zväzu neoprávnene zverejňujú moje osobné údaje, radšej zbabelo počúvnem.
Z obrneného transportéra vyskočí zdatný junák. Obuté má baganče-vibramky a namiesto moľami prežranej policajnej uniformy má oblečené elegantné pumpky a červenú horolezeckú uniformu.
„Ako to chodíš debil? Čo nepoznáš zákon o horolezcoch?“
„Nie prosím, nepoznám,“ kajúcne sa priznám a zahanbene skloním hlavu.
„Neznalosť zákonov nikoho neospravedlňuje,“ poučí ma horolezec číslo dva a aby dodal svojim slovám patričnú váhu, zopárkrát zlostne švihne lanom.
„Spomíname to len preto, aby si pochopil prečo ti zabavujeme vodičák,“ doplní ho horolezec-prvolezec. „Ale pozor! Už dopredu ťa upozorňujeme, že kvôli spáchanému priestupku neprídeš len o vodičák, ale ak okamžite nevycáluješ stovku, tak dostaneš preventívne po hube a hneď potom ti zrekvírujeme predné sedadlá.“
„Aký vodičák?“ spýtam sa chvejúcim hlasom ťažko skúšaného penzistu.
„Tvoj, ty odporný cestný delikvent!“
„A aké predné sedadlá?“ vážne som sa preľakol, že ma idú obrať o poslednú kuchynskú stoličku.
„Tvoje, dutá hlava!“
„Prepáčte prosím, ale ja už dávno nemám vodičský preukaz. A predné sedadlá som naposledy videl pred desiatimi rokmi, keď som podľahol veľkopanským manierom mojej drahej pani manželky a dal som sa nahovoriť na návštevu kolosálneho filmového predstavenia.“
„Tým sa chceš dobrovoľne priznať, že cez prechody pre chodcov chodíš na zelenú a bez platného vodičáku?!“ rozhorčene zaburáca horolezec-druholezec.
„Áno, prosím. Dobrovoľne a bez akéhokoľvek neprimeraného nátlaku sa priznávam, že cez vyhradené prechody pre chodcov zásadne chodím vždy na zelenú, hoci už dávno nemám platný vodičský preukaz.“
„Čoooooo? Ty naozaj nemáš vodičský preukaz???“
„Nie, prosím. Keďže som hluchý ako peň, vidím len na jedno oko a mám 96 rokov, vodičský preukaz mi už dávno zabavila naša obozretná polícia.“
„Potom ti musíme pokutu exemplárne zvýšiť na 300 €!“
„Prečo?“ spýtal som sa s bolesťou v hlase a v duchu som sa rozlúčil s vysnívanou predstavou exkluzívneho pohrebného obradu na rozptylovej lúke.
„Lebo sa chystáme na Nangá Parbat!!“