Urobí si to sám. Prečo potom mnohí zdraví čakajú, že my, zrakáči, vozičkári a inak hendikepovani niečo zvládame, necháme to niekoho robiť za seba?

Mám kamarátku Lenku. Takmer nevidí a nakupovať chodí so sesternicou Danou ktorá je na vozíku. V ich meste som bola na nejakom 3-4 dni trvajúcom kurze. Stravu okrem obedov sme si riešili sami a tak sme sa dopredu dohodli, že nemusím nosiť „pol kufra“ jedla, ale baby pôjdu so mnou nakúpiť.

Potešila som sa, lebo veď našinec v cudzom meste má trošku problém … Prednáška nám skončila okolo šiestej, šli sme do miestneho supermarketu ktorý večer ponúkal ovocie/zeleninu za lepšie ceny, takže tam bolo na tú dobu nezvyčajne veľa ľudí. Už pri vstupe poskytovala naša skupinka to, čomu sa hovorí „pohľad pre bohov“ – jedna na invalidnom vozíku, ktorý tlači ďalšia s „divnými“ očami a spoločnosť im robí ďalšia s bielou palicou. Priznávam, samy sme sa na tom, (vlastne na sebe) bavili.  

Do košíka šlo to i ono, veď keď už sme tu tak si spravia nákup aj baby. „Zober mi prosím ťa tam tú ryžu.“ požiadala ma Dana, tak som chytila do rúk postupne asi tri balíčky, až so smiechom hovorí „Bože, vy zrakáči ste hrozná banda, nestačí že vám človek robí doprovod, ešte aj nakúpiť si sám musí. Podaj mi ruku!“ podala som jej ruku, ona vstala a druhou rukou si vzala ryžu, ktorú potrebovala. Podala mi ju a so slovami „Túto som chcela“ dosadla späť do vozíka. Ja som si balíček dala tesne pred tvár, aby som si ho pozrela.

Niečo podobné sa opakovalo aj pri syroch a šampónoch, pri vreckovkách ma už presne navigovala – „Toto už by som nedala.“ vysvetľovala cestou k pokladni asi skôr mne, keďže Lenka tieto veci s ňou zažíva takmer denne. A tak si čakáme v rade pri pokladni, keď k nám príde pán z SBS aj so starou dámou ktorá náhliac sa k nám doslova „škriekala“ že to sú ony, pán príslušník, to sú ony!!! Aj sme sa chvíľu bavili na tom príslušníkovi, lebo veď toto si pamätáme z iných čias, no keď mladý muž pristúpil k nám, že údajne nás videli ako kradneme, úsmevy nám zamrzli. Mali sme na sebe ľahké tričká a sukne, každá na pleci kabelku v ktorej evidentne bola len peňaženka a pár drobností, tak sme celkom nechápali …  

„Tie dve nemajú nič. To tá akože na vozíku má všetko za chrbtom!“ škrieka stará pani ďalej a to už sa okolo nás urobil kruh zvedavcov vetriacich senzáciu. Pán z SBS sa zháčil, evidentne mu to bolo trápne, no pani pokračovala, že videla ako mi stojac podáva ryžu, syr a nejakú kozmetiku.

Tak sme vysvetlili, ako sa veci majú a Dana aby ukázala že za tým chrbtom nič nemá požiadala dvoch chlapov aby jej pomohli vstať a s neskutočnou námahou prejsť dva-tri kroky. To už ale stará pani zmizla ako smrad z gatí. Bez slovíčka ospravedlnenia.

Zato pán z SBS sa evidentne cítil veľmi trápne a my, priznám sa, tiež. Po dobrej nálade nebolo ani stopy a keby pán za pokladňou už neblokoval náš nákup asi odídeme s prázdnymi rukami.

Často sa stretávam s pre mňa absurdným javom – na jednej strane zdravá verejnosť tvrdí, ako potrebujeme byť samostatnejší a ako treba podporovať aktivity k tomu vedúce, no na druhej strane, keď niečo zvládame sami, bez pomoci, tak sme simulanti, v extrémnom pripade zlodeji.  

Použijem možno trošku nevhodné porovnanie. Každý človek pociťuje potrebu posúvať sa ďalej. Nie „nech okolie vidí“, nie „pozrite sa, ako to zvládam“. Skrátka sám kvôli sebe. My nie sme výnimkou, len vďaka hendikepu ktorý máme je tých výziev o niečo viac. Už aj preto, že keď toto zvládnem nepotrebujem s tým pomoc.

Môže toto niekomu prekážať? Alebo im prekáža ten pocit že kým dotyčný nezvládol nejakú sebaobslužnú činnosť bol závislý na ich pomoci, bol teda manipulovateľnejší? To ale dúfam nie, lebo veď ovládať život druhého človeka mi príde mierne choré.