Čop. Je 8:40 kyjevského času. Miestni majú na hodinkách 7:40. Na rýchlikovú železničnú stanicu prichádza medzinárodný osobný vlak z Čiernej nad Tisou do Čopu. Vystupujú z neho asi traja ľudia.

Vlak jazdí dvakrát za deň. Asi desaťkilometrovú trasu urobí za hodinu. Nie preto, že by mal zastávky. Žiadne nemá. Zdržuje ho colná a hraničná kontrola. Je to jediné osobné železničné spojenie medzi Slovenskom a Ukrajinou, a vôbec jedno z mála železničných spojení medzi Západom a Východom. Cesta tam stojí dve eurá. Naspäť tri. Pomerne vysoká cena pre obyvateľov jedného z najchudobnejších regiónov Európy.

Pri dverách vedúcich z colnice do staničnej budovy postávajú taxikári a zmenári. Je ich o dosť viac ako vlakov, ktoré miestna colnica odbaví. Je ich dokonca o dosť viac ako priemerný počet cestujúcich vo vlaku.

Pravdepodobne bez licencie a bez dokladu vás odvezú kam chcete. Cena závisí od jazyka, ktorým sa prihovoríte. Oni hovoria všetkými. Maďarsky, slovensky, ukrajinsky, či rusky. V časoch analógového vysielania sa dali bez problémov chytiť slovenské a maďarské stanice. To je aj jeden z dôvodov, prečo miestni používajú „slovenský“ alebo „maďarský“ čas, hoci oficiálny kyjevský má o hodinu viac. Opýtať sa miestnych na čas odchodu autobusu môže byť zradné.

Na tejto pohraničnej idylke nie je v zásade nič zvláštne. Možno iba to, že najstarší obyvatelia pamätajú časy, keď cesta z Čiernej do mestečka Čop nebola ničím výnimočná. Žiadna hranica, ani administratíva, žiadne kontroly. Žiadne pašovanie alkoholu či cigariet.

Aj Čierna, aj mestečko Čop patrili do rovnakého okresu – Kráľovský Chlmec. A Čop bol vtedy integrálnou súčasťou Slovenska, teda Slovenskej krajiny v rámci Československa. Viedla tadiaľ aj významná československá štátna cesta. Tá tam stojí dodnes, akurát, že je na mieste, kde pretína hranicu, prekopaná.

Hranica ako ju nepoznáme

Slovensko-ukrajinská hranica má zaujímavú históriu, jej vývoj podrobne zachycuje kniha profesora Švorca.

Po prvej svetovej vojne sa Podkarpatská Rus, jeden z najmenej rozvinutých regiónov rakúsko-uhorskej monarchie, nečakane stala súčasťou Československa. Československo bolo unitárnym štátom a vnútorné hranice nemalo a nepotrebovalo, no Podkarpatská Rus mala trochu špecifické postavenie.

Podmienkou pripojenia tohto regiónu k Československu bolo garantovanie autonómie pre podkarpatských Rusínov. V záujme všetkých tak bolo, aby sa vnútorná hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou určila. Muselo byť jasné a nesporné, na akom teritóriu bude autonómia platiť.

Prvotne stanovená vnútorná administratívna hranica šla korytom rieky Uh tak, že sa celý Užhorod ponechal na Podkarpatskej Rusi a ďalej hranica tiahla na juh. Výhodne od obce Ašváň ústila do rieky Tisa.

Rusínske podkarpatské politické elity neboli spokojné s určením hranice a dožadovali sa jej posunu na západ, predovšetkým v jej severnej časti. Argumentom boli Rusíni žijúci na severovýchode Slovenska.

Československo tejto požiadavke podkarpatských politikov čiastočne vyhovelo a chotáre niektorých rusínskych obcí na severovýchode Slovenska priradilo do okresov ležiacich na Podkarpatí. Tým sa na severovýchode hranica posunula smerom na západ.

Pre československé úrady bola otázka vnútornej administratívnej hranice týmto uzavretá. Je nutné pripomenúť, že hranica existovala len na papieri. Sľúbená autonómia sa v Československu nerealizovala a tak hranica mala len minimálny, resp. takmer žiadny, dosah na životy miestnych.

Strata Podkarpatskej Rusi

Tesne pred druhou svetovou vojnou Podkarpatskú Rus obsadili maďarské vojská a vtelili ju do územia Maďarska. Následne maďarská armáda posunula slovensko-podkarpatskú, resp. maďarskú, hranicu ďalej na západ. Maďari to odôvodňovali tým, že chránia záujmy Rusínov.

Počas vojny sa československé politické elity dohodli, že sa Československo obnoví vo svojich pôvodných hraniciach. Súhlasili s tým aj Sovieti, avšak tí už mali prichystaný plán na pripojenie Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu.

Po oslobodení Československa a skončení vojny na území Podkarpatskej Rusi Červená armáda ostala a československým úradom znemožňovala spravovať a kontrolovať toto územie. Medzitým sa už v Moskve rokovalo o odstúpení Podkarpatska Sovietskému zväzu.

Československé politické elity si pragmaticky uvedomovali, že diplomatický alebo vojenský boj o Podkarpatskú Rus by bol so Sovietskym zväzom márny. Sovieti na Podkarpati dávali miestnym podpisovať petície a memorandá, že chcú do Sovietskeho zväzu. Mnohí to museli podpísať pod nátlakom.

Na medzinárodnom poli by Československo diplomaticky boj asi nevyhralo. Pred vojnou bolo Československo Spoločnosťou národov silne kritizované za nerealizáciu garantovanej autonómie. Okrem toho, Sovieti boli víťazom vojny a zámer začleniť toto územie do Ukrajinského štátu v rámci Sovietského zväzu obhajovali potrebou zjednotiť ukrajinský národ. Zámerne sa už prestalo používať označenie Rusín a Podkarpatskú Rus už nazývali Zarakpatskou Ukrajinou. I keď de jure bolo územie stále inegrálnou súčasťou Československa.

Ako železnica zmenila ľuďom životy

V prvej polovici dvadsiateho storočia bola železnica veľký fenomén. Železničné spojenie určovalo dôležitosť mesta; mala tiež nepochybne vojensko-strategický význam. Jedna taká železnica viedla aj z Čopu do Užhorodu. Čop bol vtedy, rovnako ako dnes, železničnou križovatkou a Užhorod bol na ňu odkázaný v prípade spojenia so zvyškom Podkarpatska.

Sovieti si strategický význam tejto železnice uvedomili a sovietski vojaci ju už po vojne nepustili, hoci jej značná časť ležala na slovenskom území.

Z archívnych materiálov českého ministerstva vnútra vyplýva, že si sovietski diplomati pri rokovaniach o odstúpení Podkarpatska vyjednali, že sa nová štátna hranica pri železnici určí tak, aby železnica ostala neprerušene v Sovietskom zväze. Československá diplomacia urobila pomerne veľký ústupok a súhlasila s odstúpením šiestich obcí popri železnici.

Otázne je, ako veľmi mohli v dobových pomeroch československí diplomati odporovať sovietskym požiadavkám. Išlo o mestečko Čop a dedinky Ašváň, Tégľaš, Surty, Malé Rátovce a Veľké Rátovce.

Obyvatelia týchto obcí vlastne nič netušili. Železnica im zmenila štát, v ktorom mali žiť.

Odstúpiť inému štátu šesť obcí bez akejkoľvek kompenzácie bolo aj na tú dobu veľké sústo. Pre porovnanie môžeme zmieniť, že Československo si v obdobnom čase uplatňovalo požiadavku voči Maďarsku na päť obcí: Jarovce, Rusovce, Čuňovo, Rajka a Bezenye. Československo to odôvodňovalo potrebou územia pre rozširovanie Bratislavy. Vtedajším mocnostiam sa táto požiadavka zdala neprimeraná, a to aj napriek tomu, že Československo bol víťazný štát a Maďarsko porazený. Odklepli nakoniec len tri. V Maďarsku to samozrejme vyvolávalo veľké kontroverzie.

Problematická mierka

Dňa 29. júna 1945 v Moskve podpisujú za Československo predseda vlády Fierlinger a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Clementis s Molotovom zmluvu o Zakarpatskej Ukrajine.

Súčasťou zmluvy bola mapa, podľa ktorej sa mala vytýčiť nová hranica. Mapa mala rešpektovať pôvodnú krajinskú hranicu a dohodu o šiestich obciach kvôli železnici.

Hranicu v teréne vytýčila zmiešaná rozhraničovacia komisia. Vytyčovala sa pomerne rýchlo a na vtedajšiu dobu aj pomerne viditeľne. Nebolo zvykom, že sa kvôli hranici vyrúbavali lesné pásy či pomerne husto stavali pevné hraničné stĺpy a kamene. Mala to byť moderná hranica, ale to už naznačovalo, že bude prísna a nepriechodná.

V severnej časti sa hranica vytyčovala podľa krajinskej hranice. Miestami však kvôli terénu a technickým možnostiam nie úplne presne. Nepresnosti boli väčšinou v neprospech Československa. Každopádne však rešpektovala umiestnenie obcí na jednej alebo druhej strane pôvodnej krajinskej hranice.

Problém ale nastal v južnej časti. Z mapy s mierkou 1:500 000, ktorá bola súčasťou zmluvy, nebolo jednoduché preniesť hranicu do terénu. Už len samotná hrúbka čiary v mape s takou mierkou vytvárala v teréne veľký manévrovací priestor.

Sovieti si tento priestor maximalizovali vo svoj prospech. Československá strana v rozhraničovacej komisii žiadala vytýčovacie práce v tomto úseku pozastaviť a počkať si na presnejšiu mapu. Sovieti odmietli.

A tak sa nič netušiaci obyvatelia ďalších siedmych slovenských obcí ocitli v Sovietskom zväze. Išlo o obce Šalamúnová, Palov, Malé Slemence, Palaď, Komárovce, Galoč a Batva.

Hranica stredom obce

Asi najsmutnejší príbeh novej hranice stelesňuje obec Slemence. Administratívne šlo o dve obce, Malé a Veľké Slemence, ktoré ležali na slovenskom území. Prakticky však šlo o jednu obec.

Po vytýčení novej českoslovenko-sovietskej hranice ostal chotár Malých Slemeniec na sovietskej strane. Prísne strážená hranica rozdelila rodiny a priateľstvá v podstate navždy.

Podľa výpovedí ľudí v dokumentárnom filme Hranica, sa v najhorších časoch ľudia nesmeli cez hranicu ani rozprávať. Komunikovali spevom pri práci na poliach alebo si posielali správy pomocou sliepok. Až na Vianoce v roku 2005 v obci otvorili hraničný priechod.

Obec so šťastným koncom

Obec Lekárt, dnes Lekárovce, tvorili prevažne Slováci. Ležala na slovenskom území, avšak ešte pred druhou svetovou vojnou, pravdepodobne z praktických dôvodov, sa dostala do Užhorodského okresu, a tým pádom na teritórium Podkarpatskej Rusi.

Kým hranica medzi Slovenskou krajinou a Podkarpatskou Rusou existovala len na papieri, ľuďom mohlo byť jedno, kde sú administratívne pričlenení. Po vojne však do obce prišli sovietski vojaci a nad obcou prevzali správu.

Neskôr sa jej obyvatelia dozvedeli, že Podkarpatská Rus spolu s jej obcou pripadne Sovietskemu zväzu. Rozhraničovacia komisia už aj vytýčila hranicu.

Obyvatelia Lekártu ale voči pripojeniu k Sovietskemu zväzu protestovali. Sovietski vojaci ich ale nepočúvali a rozhraničovacia komisia si robila len svoju prácu. Obrátili sa tak petíciou na československú vládu.

V petícii deklarovali, že ak ich obec neostane v Československu, tak všetci obyvatelia budú optovať na československé občianstvo a presťahujú sa na československé územie. V petícii je tiež zmienka o tom, že nemohli priložiť obecnú pečať, lebo ju majú sovietski vojaci.

Československá vláda sa s požiadavkou obyvateľov Lekártu obrátila na Sovietski zväz, ktorý nakoniec Lekárt Československu odstúpil.

Dodnes sa však v rôznych zdrojoch mylne objavuje informácia, že Lekárt bol Československu odstúpený recipročne za odstúpené územia okolo železnice. Faktom však je, že Sovietsky zväz s odstúpením obce vôbec nepočítal. Zásluhu na pripojení Lekártu k Československu mali predovšetkým jej obyvatelia a vtedajší rezort diplomacie pod vedením Jána Masaryka. Bol to v tej dobe jeden z mála diplomatických úspechov Československa vo vzťahu k Sovietskemu zväzu.

V správe národnej bezpečnosti ministerstvu vnútra sa uvádza, že sovietska pohraničná stráž opustila Lekárt 3. apríla 1946. V správe sa ďalej uvádza, že pohraničníci z obce vyviezli všetkých zakarpatských Ukrajincov, dve mláťačky s traktormi a 20 ton pšenice a raži.

Maďari boli všetkým ukradnutí

Sovietsky zväz sa Podkarpatska domáhal argumentujúc prianím podkarpatských Rusínov a Ukrajincov integrovať sa do Ukrajiny. Paradoxom celej situácie ale je, že na územiach, ktoré Sovietsky zväz získal posunom hranice smerom na západ, nežili takmer žiadni Rusíni ani Ukrajinci.

Išlo o obce s maďarským obyvateľstvom. Maďari, rovnako ako Nemci, neboli v Československu po vojne veľmi obľúbení. Možno aj to bol dôvod, prečo sa československá diplomacia o dotknuté územie viac nezasadila.

Legislatíva dala obyvateľom Podkarpatska možnosť optovať na československé občianstvo. Táto možnosť bola ale daná len Slovákom a Čechom. Maďarom, Ukrajincom a Rusínom ostával len nelegálny útek. Mnohým sa to ale nepodarilo. Tí, ktorým sa to podarilo, však prišli o všetok svoj majetok.

Slovensko stratilo posunom hranice 13 obcí, 14 106 hektárov územia a 10 369 obyvateľov. Podľa informácií, ktorými disponujem, si Československo a ani Slovensko toto územie nikdy nenárokovalo späť.

Dnes toto územie patrí k najmenej rozvinutým regiónom Európy.