Denník N

Šmakózne metalové dezerty

„Metal je najlepší,“ povedal raz Magneto a išiel si zaheadbangovať na koncert. Istotne by uznal, že v metale sa dajú neustále objavovať mnohé skvelé chute. Keď práve organizmujete nad geniálnou pizzou, neznamená to, že na ďalší deň nebudete slastne vzdychať pri nápore vydarenej kapustnice na vaše centrá v mozgu.

Zdroj: Heavy Metal Cakes / Pinterest

Napriek tomu, že som sa veľmi snažil a priniesol vám fakt kvalitný výber metalových albumov pre roky 2016 a 2017, stále sa zopár albumom podarilo prešmyknúť sa popod môj naozaj citlivý metalový radar.

Ak vám teda po minulajšku nestačil seknutý krk od metania hlavou na majstrovské melódie a ťažkotonážne riffy, pridám vám pár závaží na činku, a bude sa vám to páčiť :)

 

Najprv si dáme jedno poriadne oneskorené odporúčanie :)

 

Stormlord – Hesperia (2013)

Album Mare Nostrum bol nádherný výtvor, na ktorý mám z čias VŠ príjemné spomienky. Jeden z tých albumov, kvôli ktorým si radšej predĺžite pešiu cestu, aby ste ich mohli vypočuť celé.

Nejako som zaspal vývoj okolo nich a len nedávno som zistil, že vypustili CD v roku 2013, haha.

Ide o akúsi prirodzenú evolúciu, avšak žiadne dramatické zmeny sa oproti Mare Nostrum nedejú.

Akurát štipku ubrali z tvrdosti a pridali viac symfo a klávesových pasáží a prvkov. Epika samozrejme stále drží a pokiaľ vám už Mare Nostrum lezie všetkými telesnými otvormi von, neváhajte a vymeňte ho v playliste za Hesperiu :)

 

Teraz už fakt poďme na to \m/

 

Evergrey – The Storm Within (2016)

Evergrey ma kedysi dávno obchádzal pomerne úspešne. Vtedy som ešte študoval na VŠ a do Nitry chodievalo pomerne dosť kvalitných metalových kapiel. Jedného dňa som si povedal, že sa vyberiem na Evergrey. Po masívnom čakaní sa mi dostalo headbangových orgií, po ktorých som týždeň nevedel poriadne pohnúť krkom. Práve tam na mňa zapôsobili brutálnym spôsobom a odvtedy som ich tvorbu sledoval aktívne.

Po jemne komerčnejšom Monday Morning Apocalypse sa hneď na ďalšom (Torn, kde si zahral aj skvelý Jari Kainulainen, kedysi známy z kapely Stratovarius) vrátili do pôvodnej kvalitatívnej formy.

Pretočíme na obdobie spred roka a puf, Storm Within je vonku.

Prináša všetky ingrediencie, ktoré som sa za tie roky naučil zbožňovať – temný, ťaživý, ale prekvapivo chytľavý power metal s progovým vyznením a všadeprítomnou melanchóliou. V porovnaní s podobne temnými Nevermore netlačia tak na pílu po inštrumentálnej stránke, zvuk a celková atmosféra vás však nechajú brodiť sa v jemne depresívnych náladách a smútku.

Nie je to síce taká in-your-face pecka ako In Search For Truth, Recreation Day alebo Inner Circle (a ultra-depresívne kúsky ako Touch of a Blessing alebo When the Walls Go Down), ale aj napriek tienistej atmosfére sa počúva naozaj príjemne, čomu napomáha aj skvelé podporné obsadenie v podobe Floor Jansen a Cariny Englund :)

 

Overkill – The Grinding Wheel (2017)

Priznám sa, že staré Overkill-y nemám vôbec napočúvané. Začal som na nich fičať vtedy, keď mi niekoľko ľudí nezávisle od seba odporučilo album Ironbound.

Čokoľvek odvtedy vypustili, bolo thrashmetalové zlato. Takto nejako si predstavujem poriadne našľapaný thrash vo svižnom tempe, ktorý sa zúrivo a nemilosrdne rúti vpred, ale nevolá sa Kreator (na nich sa pri porovnaní posledných pár albumov zatiaľ nechytajú).

Ak ste si ešte neodkrútili hlavu pri headbangovaní na najnovší Kreator, tak to spoľahlivo dorazíte pri tomto CD :)

Sorry, Metallica, na toto v súčasnej forme nemáte ani omylom \m/

 

Lords of Black – II (2016)

Byť nabratý na rohy býka určite nie je žiadna sranda. Zo Španielska ale pochádza aj power metalový býk, od ktorého sa radi necháte vyhodiť do vzduchu a spraviť zopár kotrmelcov, než spadnete naspäť na zem, celí dolámaní, ale s paroháčmi hrdo vztýčenými.

Volajú sa Lords of Black, a už ich rovnomenný debut priniesol príjemný mix valivého power metalu s jemnou prímesou progu, so štipkou Dio sem aj tam, a brilantného spevu, ktorý mne osobne trocha pripomenul Outworld, ale viac pri zemi. Ronniemu Romerovi jeho výkony vyniesli aj miesto vo vzkriesenej hard rock/metalovej legende Rainbow.

V úspešnom recepte pokračujú aj na druhom albume, pridali však na tvrdosti, celok lepšie vyčistili a jednotlivé kúsky pôsobia o niečo rôznorodejšie. Rozhodne vás počas počúvania neprepadne pocit nudy alebo nutkania preskočiť skladbu.

Fakt výborný a moderný power na úrovni, kedy sa nechystáte si vytrhať všetky dlho pestované vlasy, lebo počujete tisíci hlasový klon Michaela Kiskeho alebo nespočetne rázy použité harmónie. Zožeňte si oba albumy týchto výborných Španielov – ak totiž budú naďalej pokračovať v kvalitatívnom trende, aký si nastolili, majú všetky predpoklady stať sa budúcou legendou, tak ako fínski Excalion :)

 

Thunderstone – Apocalypse Again (2016)

Thunderstone poznám už dlhšie, avšak ich albumy ma nikdy príliš neuchvacovali. Možno svoj postoj k nim budem musieť prehodnotiť. Apocalypse Again síce nedobýja prvé priečky, ale i tak ide o setsakramentsky fajnový album. Spevák tu netrhá žiadne výškové rekordy, namiesto toho dodáva prejav nabitý silou a razanciou, má to gule.

Takisto nevyzvú povedzme DragonForce a podobné zoskupenia v rýchlosti, väčšina songov je v príjemnom strednom tempe. Nemusíte sa báť doomového tempa, ich riffy odsýpajú slušne a stihnete si aj poriadne zaheadbangovať.

Nemusím asi príliš opakovať, že ide o poctivý kus power metalu (s prog prvkami). Inštrumentálne si každý nájde niečo, ale je fakt, že najviac, aspoň pre mňa, popri drtivých riffoch vynikol spevák. Žiaden Kiske, to áno, ale svoju kvalitu má \m/

 

Communic – Where Echoes Gather (2017)

Z kapely (podľa mňa) neprávom označovanej ako klon Nevermore (už na prvých dvoch albumoch boli napriek zopár podobnostiam úplne v pohode odlíšiteľní) sa postupom času vykľulo plne sebestačné teleso.

Narozdiel od spomínaných Američanov však vždy viac ako na divoké sóla a pomerne svižné tempo stavali na stredný rýchlostný stupeň, občasné sóla a najmä architektonicky presne vystavané sekvencie skvelých riffov, ktoré spolu vytvárajú vysoko atmosférické tiahle kompozície.

Na albume Bottom Deep si chlapci trošku zaexperimentovali a Where Echoes Gather v podstate odkazuje niečo v zmysle „no dobre, už sme sa vyšantili, tieto a tieto veci vyšli, tak sa trocha vráťme v čase a nové prvky, čo fungovali, pichneme do nášho klasického soundu, ktorý fanúšikovia milujú“.

Z ich songov, či už starších alebo na novej placke, vždy cítiť istú melanchóliu a podobné temné emócie, čo na jednej strane sťažuje posluch, na druhej však neskutočne teší metalovú dušu vo mne, ktorá sa teší z krásne vystavaných kompozícií.

Nikdy nebudú dobývať rebríčky popularity, ale bola by fakt brutálna škoda, keby sa na nich nejakým spôsobom zabudlo. Pusťte si ich, fakt, teraz, hneď, okamžite :D

 

Beast in Black – Berserker (2017)

No ku… Ďalšie zistenie môjho občas zaspatého ja – z Battle Beast po albume Unholy Savior vykopli a vraj nie práve pekným spôsobom jednu z ich kľúčových postáv, Antona Kabanena.

Ten plný hnevu a zášte im ešte po ceste ukázal riadne veľkého fakáča, a ako veľký chlapec si založil novú kapelu.

Logo je z väčšej časti čmajznuté zo starších Battle Beast, spev takisto plne v línii jeho pôvodnej kapely, a keby si nepozriem zostavu, tak ani neviem, že tam škrieka muž a nie žena.

Zvuk je takisto v jadre klasický Battle Beast, akurát obsahuje ešte viac klávesových kudrliniek a pompy. Tam, kde sa Kabanenova bývalá kapela aspoň trochu držala na uzde pri over-the-top aranžoch, on si povedal fakjú a všetky čudlíky vypeckoval na maximum.

„Bojová príšerka“ patrí najmä do sféry metalových guilty pleasures so svojím svojráznym mixom štýlov z AC/DC, Accept a Sabatonu, kde určité aspekty vyháňa do extrému a pridáva prímes 80s popu.

„Príšerka v čiernom“ sa v tomto rochní ešte viac, a v asi najúdernejšom vypaľováku Blind and Frozen ukazujú, ako by asi znel George Michael (alebo Wham), ak by sa rozhodli do divokého 80s metalu pridať svoj spev. Fakt nehorázne chytľavá a skoro až popová bomba by mala upadnúť do zatratenia, ale potom sa zbadáte, že dávate opakovať už asi piaty raz po sebe, hmkáte si text a smútite pre svoje vlastné zlomené srdce. Pretože práve o tom Blind and Frozen je – krajne cukrový, ale úprimne smutný text o láske, ktorá sa už nevráti, spievaná s razanciou, ktorá trhá hrudníky a žily. Myslím, že týmto budú otvárať svoje koncerty, aby strhli a napumpovali publikum vzrušením z poctivého metalu \m/

Battle Beast zbožňujem, aj keď v originalite nikdy nevyhrali jackpot, avšak nedá sa im uprieť, že je parádna zábava ich počúvať, číra kovová radosť so zatiaľ 4 albumami na konte.

Beast in Black, aj keď vyrástli ako kvázi konkurencia, považujem akoby sa ďalšiu, samostatnú bunku pôvodnej kapely a ich album ako akési neoficiálne piate CD Battle Beast. Skrátka ďalšia porcia nezdravého a mastného pokrmu, ktorý ale chutí skvele.

Len si rozpustite vlasy a zahrajte si frisby s vlastným krkom a hlavou, tá sa vám raz hádam vráti :D \m/

 

Tak, a je to. Nemohol som vás skrátka ukrátiť o týchto zopár peciek, kým ešte trvá „starý“ rok 2017. Zároveň sa opravujem – 2016 a 2017 neboli zas o toľko slabšie ako 2015, akurát ich pecky boli lepšie skryté a viac roztrúsené, ako aj viac nenápadné.

Metal má stále toho veľa čo ponúknuť. Vždy dokáže buď priniesť svieže nové pokrmy, ale občas staví aj na osvedčené tradičné klasiky. Namlsáte sa tak či tak.

Pripravte si teda kráľovskú tubu gélu alebo masti na seknutý krk a pustite PLAY a nezastavte sa, až kým vytvoríte okolo seba tornádo a odletíte do metalového vesmíru \m/

 

Teraz najčítanejšie