Denník N

Hudobné albumy roka 2017

Hudobné počiny roka, ktorým by ste mali venovať pozornosť.

Björk: Utopia

Táto islandská interpretka, ktorá sa okrem hudby venuje mnohým ďalším činnostiam (tvorbe nástrojov, herectvu, móde, školstvu) je celosvetovou raritou. Ide si vlastnou cestou, ktorú zakaždým sprevádza jej typický hlas a prazvláštne pohyby. Na najnovšom albume Utopia sa speváčka na rozdiel od predchádzajúceho albumu Vulnicura sústredí na pozitíva, ktoré jej priniesol rozchod s bývalým priateľom. Ako aj sama hovorí, Vulnicura bola o jej osobnom bôli, Utopia je o ľudstve ako takom, o spiritualite.  Samozrejme, opäť ide o album, ktorý si je potrebné poriadne napočúvať. Ak však budete trpezliví, Utopiu si zamilujete rovnako ako excelentnú Vulnicuru.

Fever Ray: Plunge

Severská interpretka Karin Dreijer vystupujúca pod menom Fever Ray niekoľko rokov figurovala v elektronickej kapele The Knife. Po jej rozpade sa rozhodla vydať vlastný debut, ktorý okamžite zaznamenal úspech medzi divákmi aj kritikmi. Dreijer sa tak preslávila melancholickými melódiami s minimalistickými prvkami elektroniky.

Tento štýl však na najnovšej nahrávke Plunge úplne poprela. Tematicky sa na albume komicky vyjadruje o spoločnosti, v ktorej žijeme. Plunge je tak vo výsledku sarkastickým albumom so sexuálne explicitným podtónom obaleným politickými prvkami. No Fever Ray sa na spoločnosť nesťažuje, nekritizuje ju. Naopak, vyjadruje pochopenie pre ľudí, ktorí v ťažkých časoch potrebujú čo najjednoduchšie riešenia poskytnuté jedinou autoritou. Album sa tak stáva mierne bizarným počinom, nabitý pulzujúcou elektronikou od začiatku až po koniec.

Vrcholom je pieseň „IDK about you“, textom vyniká „This country“, ktorá odvážne hlása: „Open the gearbox and she’s on it / Staying alive with a permit / No definition, feed our own needs / The perverts define my fuck history.“ (Poddaj sa, využije to / Je nažive, pod jednou podmienkou / Vzťahy nechce definovať, len naplniť svoje túžby / Spím len so zvrhlíkmi.)“

Zola Jesus: Okovi

Nika Danilovova vystupujúca pod pseudonymom Zola Jesus bola „outsiderkou“ už od detstva. Vyrastala v lesoch, odstrihnutá od civilizovaného sveta. Jej otec bol poľovníkom a Zola si živo spomína na kusy čerstvo zastrelených zvierat visiacich v rôznych kútoch domu. Toto červené mäso Zolu neskôr inšpirovalo aj v svojej tvorbe – vždy sa pokúšala dostať sa k jadru veci a prísť s niečím novým.

No posledným albumom Taiga sa Nika dostala pod tlak nahrávacej spoločnosti, ktorá presadzovala väčšiu publicitu. Aj preto sa pôvodne operná speváčka rozhodla obklopiť inými ľuďmi. Okovi sa tak stávajú Zoliným dosiaľ najlepším albumom. Danilovova sa na albume vyrovnáva primárne so svojím životom. Spieva o vlastnej osamelosti, kvôli ktorej sa musela presťahovať späť domov, do Wisconsinu. Boj samej so sebou je na albume prítomný neustále, od úvodných bítov po záverečné.

Najsrdervujúcejšou je balada „Witness“ pripomínajúca Björkinu skladbu „Stonemilker“, na ktorej Nika hovorí o kamarátovom pokuse o samovraždu. Spieva: „Second chance to pull you / From the wreckage of your mind / I’ll do anything I can / To rip you from the edge in time.“ (Mám druhú šancu/ Vzkriesiť ťa z trosiek vlastnej mysle / Vytrhnúť ťa z opojenia tvojej bolesti). Svoje utrpenie však zhŕňa v povzbudzujúcej piesni „Wiseblood“, pričom dodáva: „Ak život zvládli iní, prečo by som ja nemala?“.

Napriek pozitívnych reakcií od fanúšikov i kritikov si však Nika stále myslí, že jej je hudba úbohá a ľudia okolo nej radosť len predstierajú. Na druhej strane dodáva: „Je to jediné čo viem robiť, jediné, čo mám. Asi aj preto dúfam, že tento temný hlas v mojej mysli ma klame.“

Lorde: Melodrama

Po vypustením hitu „Royals“ pôsobila Lorde ako ďalšia teen-pop-star, ktorá nevie spievať. No dobre, možno mierne hipsterská teen-pop-star. Jednoducho nič moc. Nuž a keď hit odkúpili „mainstreamové“ rádiá a „Royals“ ste mohli počuť aj pri nákupe ovocia, viacerých išlo pretrhnúť. No s príchodom ďalšej skladby „Tennis court“ sa môj pohľad zmenil. Po prvom počutí mi bolo jasné, že táto hudba nie je nijako lacná. Opäť som mala predsudky voči popu a Lorde sa ospravedlnila riadnym napočúvaním jej prvého albumu Pure heroine.

Musela som uznať, že album je jedným z najlepších popových počinov posledných rokov. Lorde sa totiž nesnažila byť ako ostatní. Táto 16-ročná Novozélanďanka robila to isté, čo Grimes alebo svojho času Katy B. Bola sama sebou. Ktovie, či za jej inakosť môže práve synestézia, neurologická porucha, vďaka ktorej Lorde vníma hudbu ako zhluk farieb. Práve preto rada tvorí v súzvuku s výtvarným umením, ktoré jej poskytuje obrovskú inšpiráciu.

Novým albumom Melodrama speváčka svoj talent dovádza do dokonalosti. Posun je očividný, či už textovo (predsa len, Lorde o päť rokov podrástla) alebo vokálne. Piesne sú melodicky bohatšie, nebojácnejšie, rozoberajú témy bolesti (speváčka si prešla prvým rozchodom), ktoré nie sú cudzie ani starším.

Človek sa poneviera z baru do baru, z párty na párty, netuší prečo to robí, chová sa nezodpovedne, hlúpo, nevie si pomôcť. Pre druhých je len príťažou, nechcú s nim tráviť čas. Z nahrávky sa tak vytráca explicitný tínedžerský povlak, tak prítomný na úvodnom albume. Najsilnejšími skladbami sú práve „Liability“, „Sober“ a „Perfect places“. Práve „Perfect places“ album uzatvára explicitnou otázkou: „What the fuck are perfect places anyway?“ (Aké do riti sú to tie ideálne miesta?).  Na túto otázku však odpoveď Lorde nedáva. Možno si ju zodpoviete práve po vypočutí albumu.

Parlor walls: Opposites

Parlor walls je jedna z mnohých nedocenených kapiel pochádzajúcich z USA, ktorá vo svojej tvorbe excelentne spája prvky rocku za zvuku saxofónu. Ten bítom dodáva zaujímavý nádych avantgardy. Texty i melódie sú veľmi emotívne, frontmanka kapely sa častokrát namiesto spevu utieka ku kriku, čo albumu dodáva ešte citeľnejší emocionálny dosah.

Pozitívom ich doterajšej anonymity je fakt, že s frontmankou kapely sa dá o tvorbe Parlor walls pokecať aj na Fejsbúku. Aj týmto spôsobom sa dá presvedčiť, že títo ľudkovia nie sú len úžasnými hudobníkmi ale aj sympatickými ľuďmi.

EMA: Exile in the outer ring

EMA (známa tiež ako EMA band) je neveľmi známou interpretkou pochádzajúcou z americkej Južnej Dakoty, ktorá je v prestížnejších lokalitách USA považovaná, jednoducho povedané, za dieru. No práve detstvo a dospievanie v Dakote ovplyvnilo Eriku M. Anderson, vystupujúcu pod menom EMA (či EMA band) zásadným spôsobom – zoznámilo ju s hudobným štýlom s názvom noise, ktorý EMA v tvorbe využíva dodnes.

Erika si v živote prešla množstvom smutných i krutých udalostí, ktoré sa na nej v živote podpísali (stačí sa ponoriť do drsných textov piesní). Napriek tomu je EMA napohľad veľmi extrovertná a sebaistá, v tvorbe sa hneď na prvej nahrávke rozhovorila o témach utrpenia, sebapoškodzovania a drog. V tomto úsilí pokračovala i naďalej, jej druhý album sa stal rovnako kriticky uznávaný, no samotná Erika s ním spokojná nie je doteraz, tvorila ho totiž počas turné v uzavretom priestore počas náročného životného obdobia.

Napriek tomu o tri roky vydáva novú nahrávku, doposiaľ jej najdokonalejší počin s názvom Exile in the outer ring. EMA sa ňom znova navracia k rozoberaniu osobných tém, čím sa album stáva extrémne emotívnym a silným počinom. No táto nahrávka je okrem spomínaného obohatená aj o náboženské témy či spoločenskú situáciu, v ktorej sa USA práve nachádza. Práve silou textov a multižánrovosťou sa stáva Exile in the outer ring jedným z albumov roka, ktoré by sme nemali len počúvať, ale opakovane sa zamýšľať nad jeho výpovednou hodnotou. Túto príležitosť nám poskytne aj naživo, vo februári sa objaví v Brne i v košickej Tabačke.

Kendrick Lamar: DAMN.

Kendrick Lamar, raper, ktorý za posledné roky žne úspech kritikov i divákov je človek so zaujímavým osudom, ktorý svoje životné skúsenosti bez obalu dáva do slov. Spolu s rodičmi vyrastal v gangoch a na uliciach, kde obdivoval amatérske hip-hopové vystúpenia. Nikdy ho nenapadlo, že jedného dňa bude raperom on sám.

Počas dospievania obdivoval najmä Tupaca a Dr. Dre, neskôr sa rozhodol cestovať po svete, aby zistil čo je jeho poslaním. Postupne začal písať a dávať dokopy rôzne bíty, fascinoval ho džez, obdivoval najmä saxofón. Postupom času sa však jeho tvorba zatvrdzovala, čo vidíme aj na jeho najnovšej nahrávke DAMN.

Už podľa názvu je zrejmé, že Lamar sa na albume venuje primárne jeho komplikovaného vzťahu s Bohom. Kendrick hovorí o problémoch, ktoré mu priniesla sláva, ako to zmenilo ľudí v jeho okolí i jeho samého. Snaží sa byť tým istým človekom ako predtým, no nie je to preňho ľahké. Napriek osobným témam sa venuje aj spoločnosti, kritizuje najmä jej povrchnosť a nezdravé ideály. Nuž, DAMN. nie je ľahký odpočinkový album, no rozhodne sa ho oplatí vypočuť, patrí totiž medzi vrcholy súčasného rapu.

https://www.youtube.com/watch?v=Kma3HvMeoj8

Perfume Genius: No shape

Mike Hadreas vystupujúci pod menom Perfume Genius je americkým spevákom známym vďaka svojim indie nahrávkam s veľkou dávkou intimity. Mike bol už od detstva gejom, pričom k tejto orientácii sa ako jediný v škole otvorene priznával. Od spolužiakov preto čelil vyhrážkam smrti, doma násiliu. Nakoniec sa rozhodol zo školy utiecť, vo voľnom čase tvoril hudbu, ktorú uverejňoval na MySpace. Práve tu si ho všimli nahrávacie spoločnosti, s ktorými začal spolupracovať.

Na albumoch sa Genius sústredil najmä na rozprávanie o svojom živote a problémoch s drogami, alkoholom, sexuálnou orientáciou a nízkym sebavedomím. Dôraz piesní bol tak kladený na text, pričom na najnovšej nahrávke No shape sa tento postup rozhodol Mike úplne poprieť. Album sa tak stáva jadrom energických melódií navodzujúci stav katarzie. Piesne sú nebojácne a nepoľavujú, Genius experimentuje a skúša, čo unesú naše uši. Úspešne.

St. Vincent: Masseduction

St. Vincent, speváčka vyrastajúca v katolíckej rodine sa tvrdšej výchove rodičov podvoľovala len ťažko. Bola vždy veľkým introvertom, hrávala vo svojej izbe na gitare a s rovesníkmi chodila von len málo. Všetko sa zmenilo, keď nastúpila na vysokú školu, ako inak, na prestížnu Berklee. Tú sa rozhodla o niekoľko rokov opustiť a vydať sa do neznáma. Nemala peniaze, a tak robila predskokanku rôznym interpretom a orchestrom, napríklad aj Sufjanovi Stevensovi. Aj vďaka tejto skúsenosti sa dostala medzi správnych ľudí, s ktorými začala spolupracovať na svojej prvej nahrávke „Marry me“, ktorá zaznamenala obrovský úspech.

Postupne sa St. Vincent, vlastným menom Annie Clark, začala špecializovať najmä na elektronickú gitaru, okolo ktorej odvíjala všetky svoje piesne. (Najnovšie dokonca jednu vyrobila, a to v niekoľkých farbách!) Vznikali tak stále avantgardnejšie piesne s jemnou prímesou popu, ktoré postupom času Clark priniesli cenu Grammy, vrátane príležitosti zahrať si s členmi kapely Nirvana.

Na najnovšom albume Annie mení svoj štýl, piesne sa stávajú popovejšími, avantgardné tóny sú výraznejšie, texty i kostýmy explicitnejšie. Ako aj samotná St. Vincent povedala, jej cieľom bolo vytvoriť akúsi „femme fatale“, ktorá zvádza publikum, no robí to spôsobom nanajvýš vtipným spôsobom. (Keďže ako sama povedala „Jej postava má pôsobiť akoby ju práve vypustili z „blázinca.“).

Nuž, zdá sa, že St. Vincent si zo seba uťahuje ako obvykle. Heslo albumu je preto jasné, speváčka sa zo seba zase raz podujala urobiť hlupáka, navliecť sa do nepohodlných latexových kostýmov a pritom stále pôsobiť ako Annie Clark. Očividne St. Vincent verí, že ani v tejto dobe nemáme zúfať, čo dokazuje aj pestrofarebnosťou videí, outfitov a dizajnu celého albumu. Verí však, že kvalitnou hudbou sa môže široké publikum niečo priučiť. Aj preto prijíma pozvania do všemožných amerických relácií. Držíme jej palce a sme radi, že príde zavítať aj na Slovensko.

Sophia Kennedy: Sophia Kennedy

Debutová nahrávka americkej speváčky Sophie Kennedy, ktorá sa v detstve presťahovala do Hamburgu (kde žije dodnes) je jednou z najmenej docenených počinov tohto roka. Napriek tomu si album, žánrovo ležiaci kdesi medzi popom a elektronikou, zaslúži uznanie.

Piesne nahrávky sú textovo i melodicky atypické, mnohé verše pôsobia (a niekedy naozaj sú) slovnými hračkami, jednotlivé bíty prichádzajú nečakane, vrstvia sa na seba a tvoria zaujímavý celok. Ten si je potrebné vypočuť ideálne v úplnom tichu, Sophiu totiž na albume inšpirovala aj filmová a divadelná hudba.

Feist: Pleasure

Feist, kanadská folková speváčka, preslávená skladbou “Feel it all” či výborným videom k piesni “1234” sa po dlhšom období depresie pustila opäť do nahrávania nového albumu. No s tvorbou Feist to nie je také predvídateľné, s každým albumom totiž prichádza s niečím novým.

Širšie publikum oslovila až s druhým, čisto folkovým albumom Let it die, neskôr nasledovala nahrávka Reminder, ktorá do folkového štýlu Feist priniesla nečakané množstvo popu. O niekoľko rokov nastal opäť nečakaný skok, tento raz s dielom Metals, doposiaľ najmelancholickejším dielom Feist.

Nuž a prekvapenie nám interpretka priniesla aj tento rok. Na novom albume Pleasure prekvapuje silným vplyvom lo-fi štýlu, ktorému sa podľa jej slov poddala najmä v dôsledku doby, v ktorej momentálne žijeme. Popové skladby znejúce z rádií sú „ikskrát“ upravované, neprirodzené a umelé. Práve preto sa speváčka rozhodla nahrávanie bez odstraňovania akýchkoľvek nedostatkov. Nahrala tak album, na ktorom počuť všetko. Doslova.

Ibeyi: Ash

Ibeyi (v preklade dvojičky) sú kubánskym duom žijúcim vo Francúzsku, silne ovplyvneným kultúrou a náboženstvom krajiny, v ktorej vyrastali. Tento náboženský motív je na najnovšom albume Ash obohatený aj o feministický rozmer.

Ibeyi sa rozhodli spolupracovať s Michelle Obama, ktorej reč o právach žien ich veľmi zasiahla. Vznikla tak skladba „No man is big enough for my arms“ s opakujúcim sa refrénom bývalej prvej dámy: „The measure of any society is how it treats its women and girls“. (Vyspelosť spoločnosti závisí od toho ako sa v ľudia, ktorí do nej patria, chovajú ku ženám a dievčatám.)“ Rovnako výbornou je pieseň „Deathless“ ozvláštnená saxofónom excelentného džezového hudobníka Kamasiho Washingtona.

Ibeyi tak postupným dozrievaním a nabaľovaním „inokultúrnych“ nástrojov na jemné elektronické prvky tvoria jeden z albumov tohto roka. Albumov, ktorý by mali počuť všetci ľudia s predsudkami voči feminizmu.

Chelsea Wolfe: Hiss spun

Chelsea Wolfe bola vždy melancholickou uzavretou dievčinou ovplyvnenou metalom a gotickou kultúrou. Napriek tomu boli jej prvé nahrávky poznačené indie rockom a až postupom jednotlivých rokov prechádzali do tvrdších melódií. Tento nový temný rozmer sa pozdával aj kritikom a predposledný album Wolfe s názvom Abyss sa stal jej doposiaľ najuznávanejším počinom. O dva roky neskôr interpretka vydáva nahrávku Hiss Spun, na ktorej temný rock s gotickými prvkami spája s občasným metalom (najmä výborná skladba „Vex“). Tento nečakaný posun robí album náročným, no najkvalitnejším počinom Chelsea Wolfe.

The xx: I see you

Kapela The xx sa stretla po dlhšej dobe temna a nahrala dosiaľ najfarebnejšiu nahrávku žánrovo úplne vybočujúcu od ich doterajšej tvorby. Na albume I see you sa objavujú nečakané prvky popu a elektroniky, retro dizajn nahrádza doterajší čierno-biely štýl. Videá The xx tak žiaria mladými ľuďmi nabitými energiou a životom. Isté témy bolesti však na nahrávke prítomné zostali – texty a spev sú rovnako melancholickými ako predtým. (Viac o tvorbe albumu I see you nájdete tu.)

Arca: Arca

Venezuelský hudobník a DJ Alejandro Ghersi, vystupujúci pod menom Arca, sa spočiatku preslávil najmä vďaka jeho remixom, po ktorých nasledovali elektronické, emočne silne nabité albumy.

Rovnaký je aj jeho najnovší album Arca, ktorý sa od predošlých líši vo viacerých smeroch. Alejandro sa rozhodol pre angličtinu vymeniť sa rodný portugalský jazyk, nahrávku ozvláštnil pomalším tempom a jemnejším zvukom. Na albume tak nenájdeme len typicky drsné bíty, ale aj bolestivý spev za zvuku ambientných melódií. Práve táto zmena dodáva albumu svoje čaro a robí ho jedným z najlepších nahrávok roka.

Za pozornosť stoja aj /Honorable mention/:

This Is The Kit: Moonshine Freeze

Laurel Halo: Dust

The National: Sleep well beast

Yaeji: EP2

Kaitlyn Aurelia Smith: The did

Thundercat: Drunk

Julie Byrne: Not even happiness

Foto: arca1000000.com, musikexpress.de, parlorwalls.bandcamp.com, flickr.com, feelectronica.de, grafika – Klára Kusá (archív)

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.