Denník N

O rozdávaní pracovných zmlúv bez výberových konaní za peniaze daňových poplatníkov

V piatok sa v Bratislave uskutočnila konferencia o možnostiach návratu slovenských vedcov zo zahraničia na slovenské vedecké inštitúcie. Na nej predseda Slovenskej akadémie vied (ďalej len SAV) Pavol Šajgalík prezentoval názor, že SAV úspešne bojuje proti odlivu „mozgov“ do zahraničia, s čím ale rozhodne nemôžem súhlasiť. Preto prinášam širokej verejnosti môj pohľad na túto problematiku, ktorá je v médiách spracovávaná väčšinou veľmi povrchne.

Problematikou výberových konaní a postdoktorských miest na slovenských vedeckých a univerzitných pracoviskách som sa začal zaoberať už v rokoch mojich štúdií na Slovensku. Ešte v januári 2015 navštívil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave vtedajší minister školstva Juraj Draxler, aby sa stretol aj s doktorandmi tejto fakulty a diskutoval s nimi o aktuálnych problémoch vedy a vysokého školstva na Slovensku. Už v rámci tejto pomerne dávnej diskusie som vystúpil s tým, že dodnes nie je na Slovensku zavedený štatút postdoktorských miest, ktoré sú v zahraničí základným nástrojom na vytváranie podmienok pre kontinuálnu vedeckú kariéru mladých adeptov vedy (po získaní doktorátu). Do dnešného dňa sa v tomto smere nič nezmenilo, hoci – ako sa uvádza v tlačovej správe – „Minister Draxler konštatoval, že cieľom tohto a ďalších stretnutí je získať podnety priamo od študentov a zamestnancov fakulty, ktoré by mu umožnili pripraviť a aspoň čiastočne v priebehu najbližšieho roka prijať systematické opatrenia na zlepšenie fungovania vysokých škôl.“ [1] Na druhej strane treba Draxlerovi uznať aspoň sympatickú snahu vôbec diskutovať o týchto problémoch s osobami priamo z praxe.

V októbri 2015 som napísal predsedovi vlády SR otvorený list o netransparentných praktikách v SAV, ktorý som zaslal aj ďalším kompetentným inštitúciám v oblasti vedy, školstva a vednej politiky. Práve v tomto liste som poukázal na viaceré skutočnosti vo veci personálnej politiky v SAV, konkrétne s dôrazom na Historický ústav SAV, keďže ako historik sa zaujímam – prirodzene – o pracoviská v oblasti historického výskumu, čo však neznamená, že obdobné pomery nepanujú aj v iných ústavoch. Zdôraznil som, že je v súčasnosti prinajmenšom neštandardné, aby na štátom financovanú vedeckú inštitúciu, akou je Historický ústav SAV, boli do pracovného pomeru prijímaní vedeckí pracovníci bez riadneho výberového konania na základe osobného rozhodnutia riaditeľa ústavu Slavomíra Micháleka. V ostatných rokoch boli pracovné miesta vedeckých pracovníkov obsadzované bez toho, aby bol na ne riadne vypísaný a zverejnený konkurz, čo znemožňuje získať miesto najmä uchádzačom, ktorí predtým nepôsobili na ústave. Uvedené praktiky pôsobia diskriminačne i voči vlastným doktorandom ústavu, keďže zatiaľ čo niektorým vysokokvalifikovaným doktorandom ústavu bolo odkázané, že pre nedostatok finančných prostriedkov nemôžu získať miesto na ústave, napríklad v roku 2013 prijal riaditeľ ústavu Slavomír Michálek do pracovného pomeru pracovníčku, ktorá v tom čase nemala ani len obhájenú dizertačnú prácu (mená takto prijatých zamestnancov tu nebudem zverejňovať, keďže tento stav nepokladám za ich chybu, ale za chybu vedenia ústavu – napokon tieto mená sú zverejňované vo výročných správach Historického ústavu SAV) [2].

Rovnako som v uvedenom liste z októbra 2015 poukázal i na vtedajšiu vydavateľskú prax Historického ústavu SAV, ktorý realizoval vydanie nezanedbateľného počtu publikácií prostredníctvom súkromnej firmy Prodama, s. r. o. Firma Prodama podľa výpisu z obchodného registra sídlila na Borodáčovej 17 v Bratislave a na svojej internetovej stránke www.prodama.sk nemala uvedené nič okrem vlastnej adresy. Jej konateľom boli Marek a Dana Bystrickí [3]. Podľa listu vlastníctva bol vlastníkom bytu, v ktorom sídlila firma Prodama, bývalý riaditeľ Historického ústavu SAV, ale vtedy ešte pracovník Valerián Bystrický [4]. Teda firma Prodama, prostredníctvom ktorej Historický ústav SAV vydával časť svojich publikácií, sídlila v byte bývalého riaditeľa ústavu a neskôr (už počas riaditeľovania Slavomíra Micháleka) viacročného predsedu vedeckej rady ústavu V. Bystrického. Pri pohľade na dokumenty zverejňované Historickým ústavom SAV sa ukázalo, že v tejto firme si Historický ústav SAV každoročne objednával tlač publikácií v priemere na jedno vydanie v hodnote 3 500 € až 7 300 € (spravidla v náklade 300 kusov a lepenej väzbe) [5].

Na moju otázku, akým spôsobom riešili informácie uvedené v otvorenom liste, zareagovalo vtedy predsedníctvo SAV vyhlásením, že „Preverovali sme ich u riaditeľa ústavu PhDr. Slavomíra Micháleka, DrSc., ktorý ich nepotvrdil a svoje kroky obhájil“ [6]. Po zverejnení listu však Historický ústav SAV prestal vydávať knihy vo firme Prodama a väčšinu svojich titulov vydáva vo vydavateľstve Veda, ktoré je vlastným vydavateľstvom akadémie vied. Ak teda podľa predsedníctva SAV bolo všetko v poriadku, nechápem, prečo spolupráca Historického ústavu s firmou Prodama nepokračuje i naďalej. Z Úradu vlády SR odpoveď na spomínaný list dodnes neprišla.

 

Čoho sa boja v SAV?

Situácia s vyhlasovaním výberových konaní na SAV sa od roku 2015 zásadne nezmenila, na Historickom ústave SAV panujú v tomto smere také isté pomery ako vtedy. Zatiaľ čo, napríklad, Ústav etnológie SAV, ktorý sídli v rovnakej budove na Klemensovej 19 v Bratislave, začal obsadzovať prakticky všetky miesta na základe výberových konaní zverejňovaných na stránke ústavu [7]. Súčasný stav je teda taký, že na niektorých ústavoch SAV sa vyhlasujú výberové konania a na niektorých nie, teda pracovné zmluvy získavajú ľudia bez toho, aby museli čeliť akejkoľvek konkurencii a porovnávaniu sa s inými uchádzačmi. Pri pohľade na zákon č. 133/2002 Z. z. o SAV môžeme nájsť len veľmi stručný odsek o zamestnancoch organizácií akadémie s vedeckou kvalifikáciou – §19 ods. 2: „Pracovný pomer so zamestnancami, ktorí majú vedecký kvalifikačný stupeň I, sa uzatvára na neurčitý čas, ak sa nedohodne inak.“ [8] O výberových konaniach sa teda v tomto zákone veľa nehovorí, hoci v médiách v súvislosti s ním v roku 2002 vychádzali bombastické titulky: „Nový zákon o SAV vyčistí vzťahy v akademickej obci“ [9]. Pritom treba zdôrazniť, že pri porovnaní so západnou Európou sú zmluvy na dobu neurčitú a „bezkonkurenčné“ podmienky obrovským luxusom, keďže drvivá väčšina vedcov je na „západe“ závislá od časovo obmedzených kontraktov, príp. projektového financovania, z ktorého sa hradí i veľká časť mzdových prostriedkov.

SAV v posledných rokoch intenzívne mediálna prezentovala program SASPRO, ktorý mal vďaka mierne nadštandardnému ohodnoteniu prilákať vedcov pôsobiacich v zahraničí k práci na ústavoch SAV na dobu určitú. Práve pôsobenie v zahraničí bolo základnou podmienkou prijatia do programu a podľa informácie z novembra 2017 bolo doteraz prijatých cez tento program 22 zahraničných a 16 pôvodom slovenských vedcov [10]. Ako informoval médiá v roku 2016 sám predseda SAV, pripadlo na 10 voľných pozícií v programe SASPRO až 450 záujemcov [11]. Aj na piatkovej konferencii vyhlásil predseda SAV: „Slovenská akadémia vied úspešne bojuje proti odlivu mozgov do zahraničia programom SASPRO.“ [12] Keďže počet prijatých vedcov prostredníctvom tohto programu je len zlomkom celkového počtu zamestnancov SAV, nepokladám ho za systémový nástroj vytvárania postdoktorských miest. Navyše, ak je taký záujem o prácu v SAV, prečo doteraz nebola plošne zavedená povinnosť vyhlasovať výberové konania na miesta vedeckých pracovníkov na všetkých ústavoch SAV? Kto a čoho sa bojí?

V roku 2017 sa po dlhých prípravách podarilo schváliť nový zákon o verejných výskumných inštitúciách, podľa ktorého sa práve ústavy SAV majú v roku 2018 transformovať na v zákone definované verejné výskumné inštitúcie (známe pod skratkou VVI) [13]. Zákon v §22 podrobne definuje podmienky výberových konaní na miesto riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, avšak o výberových konaniach na miesta vedeckých pracovníkov sa v ňom nenachádza ani zmienka – okrem §21a ods. 4 pís. b, podľa ktorého pri transformácii na verejnú výskumnú inštitúciu „prechádzajú práva a povinnosti zaväzujúce príslušnú organizáciu z pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov zamestnancov k 30. júnu 2018“ ďalej aj na VVI. Z tohto hľadiska pokladám nový zákon o VVI za rovnako bezzubý ako ten o SAV z roku 2002. Je zaujímavé, ako boli v procese schvaľovania zákona o VVI postupne niektoré články o pracovnoprávnych vzťahoch vypustené. Napríklad, podľa návrhu zákona o VVI z 26. mája 2017 mal byť §12 zákona č. 133/2002 Z. z. o SAV doplnený aj o odsek 17, ktorým by sa zaviedol titul „emeritný vedecký pracovník“. Tento titul by umožnil zapojenie bývalých vedeckých pracovníkov SAV do výskumu a iných činností aj po odchode do starobného dôchodku [14]. V schválenej verzii zákona č. 243/2017 Z. z. o VVI sa toto ustanovenie už nenachádza, pričom vysoký vekový priemer vedeckých pracovníkov na niektorých ústavoch SAV sa ešte stále nepodarilo vyriešiť. Je veľkou škodou, že v procese schvaľovania tohto zákona na uvedené problémy nepoukázal žiaden poslanec Národnej rady SR a ani žiaden novinár.

 

Zbytočná akreditácia?

Uvedené problémy v oblasti personálnej politiky a celkového smerovania vedeckých pracovísk by mali korigovať vedecké rady jednotlivých ústavov a v neposlednom rade i akreditácia vedeckých pracovísk vykonávaná v pravidelných intervaloch. Vedecké rady však v zmysle zákona č. 133/2002 Z. z. tvoria najmä vlastní zamestnanci ústavov, pričom externí členovia rady musia tvoriť tretinu až štvrtinu celkového počtu členov vedeckej rady (§18), čiže sú rozhodne v menšine. Členov vedeckej rady volí aj tak akademická obec ústavu (teda vlastní zamestnanci a doktorandi) – je logické, že samotní zamestnanci nebudú od seba dobrovoľne vyžadovať sprísnenie určitých kritérií a pracovných podmienok. V tomto smere je existencia tak koncipovaných vedeckých rád málo efektívna, pričom tieto by mali byť koncipované ako v prípade západoeurópskych vedeckých rád, kde väčšinu tvoria spravidla externí členovia – významné osobnosti v daných vedných odboroch z iných univerzitných a vedeckých pracovísk.

Posledná akreditácia SAV bola v rokoch 2016 až 2017 realizovaná prvýkrát zahraničnými odborníkmi za bombastickej medializácie v rôznych celoštátnych médiách a mala priniesť zásadné hodnotenie vedeckých ústavov SAV na základe ich výkonov v rokoch 2012 až 2015. Jej výsledky prezentovalo predsedníctvo SAV vo februári 2017 a jeden z ústavov SAV zverejnil i rebríček hodnotených ústavov, ktorý zostavili zahraniční experti. Celkom boli ústavy akadémie rozdelené do piatich kategórií: 1. kategória: Výskum patrí k medzinárodnej špičke v európskom kontexte – organizácia preukázala významné príspevky v danej oblasti a dosiahla medzinárodné uznanie v Európe; 2. kategória: Výskum je viditeľný na európskej úrovni – organizácia dosiahla hodnotné príspevky v danej oblasti v rámci Európy, organizácia patrí do skupiny pracovísk SAV s vynikajúcimi výsledkami v tejto kategórií; 3. kategória: Výskum je viditeľný na európskej úrovni – organizácia dosiahla hodnotné príspevky v danej oblasti v rámci Európy; 4. kategória: Výskum má pevné základy a prispel k poznaniu v danej oblasti na európskej úrovni – organizácia je viditeľná na národnej úrovni; 5. kategória: Výskum nemá pevné základy alebo stagnuje, prípadne má nedostatky z vedeckého alebo technického hľadiska. Ústavy SAV dostali lehotu na odvolanie sa voči výsledkom akreditácie zahraničnými odborníkmi. Neskôr, v auguste 2017, bol zverejnený druhý – definitívny rebríček ústavov na základe realizovanej akreditácie. Zatiaľ čo v prvej kategórii sa umiestnili len dva ústavy SAV a jeden z nich je aj vyššie pozitívne zmieňovaný Ústav etnológie SAV, na ktorom sa vyhlasujú výberové konania, Historický ústav SAV v prvotnom hodnotení skončil v 3. kategórii (výskum je viditeľný na európskej úrovni), no predbehli ho i personálne podstatne menšie pracoviská [15]. Vo vzťahu k spomínanému problému výberových konaní a obsadzovaniu nepriniesla akreditácia nič nové – na príklade Historického ústavu SAV možno spomenúť, že jeho riaditeľ – spomínaný Slavomír Michálek prezentoval akreditačnej komisii tvrdenie, že za vedeckých pracovníkov sú prijímaní len tí najlepší z radov doktorandov [16]. Toto tvrdenie prezentoval aj v rozhovore pre Správy SAV z roku 2016: „Vyberáme si najlepších. V mnohom nám pomáha Fond Štefana Schwarza. Vyberáme, ako som povedal, z našich doktorandov, ale aj z tých, ktorí vyštudovali v zahraničí a už sú do istej miery etablovaní. Som za generačné vyváženie ústavu a citlivú obmenu vedcov.“ [17]

S týmto Michalekovým tvrdením rozhodne nesúhlasím s ohľadom na netransparentné rozdávanie pracovných zmlúv na jeho ústave osobám, ktoré neprešli výberovým konaním, teda riadnou konkurenčnou súťažou a porovnaním s inými rovnako kvalifikovanými odborníkmi. Ak sa bude niekto zo SAV týmto cítiť dotknutý, nemám problém si svoj názor obhajovať i v občiansko-právnom konaní. Voči súčasnému vedeniu Historického ústavu SAV však nemám výhrady len v oblasti personálnej politiky, ale aj k celkovému – podľa môjho názoru – nekompetentnému a najmä nekoncepčnému riadeniu tohto ústavu. Moje výhrady k odbornému smerovaniu pracoviska by som zhrnul do niekoľkých bodov:

  • Nekoncepčnosť výskumu: Ústav dodnes nemá zverejnenú koncepciu svojho vedeckého zamerania a plán rozvoja organizácie, ktoré sú štandardnou súčasťou prezentácie iných porovnateľných pracovísk v zahraničí. To platí aj pre jednotlivé oddelenia ústavu, z ktorých viaceré sú zamerané jednostranne, nereflektujú aktuálne trendy vo svetovej historiografii, čo vyplýva i zo zastaranej organizačnej štruktúry tohto ústavu. Jednotlivé oddelenia by takisto mali prezentovať svoje „Forschungsschwerpunkte“, teda ťažiskové zameranie výskumu a vlastný vedecký profil.
  • „Vydávanie“ periodík, ktoré reálne nevychádzajú: Historický ústav SAV si vykazuje formou nepravidelnej ročenky kedysi medzinárodne známe periodikum „Z dejín vied a techniky“, avšak z tohto periodika nevyšiel už takmer dve desaťročia žiaden zväzok. Rovnako dávno zanikla i edícia „Veda a technika v dejinách“.
  • S predchádzajúcimi dvoma bodmi súvisí i faktický zánik výskumu v oblasti dejín vied a techniky pred rokom 1918, hoci na ústave existuje samostatné oddelenie, ktoré by malo tento vedný odbor rozvíjať v celoslovenskom meradle ako jediné takto špecializované pracovisko na území Slovenska. Oddelenie bolo však obsadené osobami, ktoré sa venujú hospodárskym a sociálnym dejinám, ba dokonca niektorí i najnovším politickým dejinám. Dejiny vied a techniky v období pred r. 1918 nie sú vôbec výskumne pokryté.
  • Zanedbanie dlhodobých edičných projektov: Historický ústav SAV prestal s vydávaním dlhodobých pramenných edícií, ako diplomatár a regestár, ktoré začali na pôde tohto ústavu vychádzať ešte pred rokom 1989. Je absolútne trápne, že práve dlhodobo spracúvané edície prameňov, ktoré vychádzajú i v čase digitalizácie, sú výkladnou skriňou podobných mimouniverzitných pracovísk v Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, či iných krajinách. Na Slovensku akadémia vied rezignovala na takéto edičné projekty.
  • Neschopnosť dokončiť novú syntézu dejín Slovenska: Po roku 1989 mala byť spracovaná nová – ideologicky nezaťažená viaczväzková vedecká syntéza dejín Slovenska. Nateraz vyšlo niekoľko zväzkov z edície „Slovensko v 20. storočí“, ktoré ale nie sú kompletné, hoci prvý zväzok vyšiel už v roku 2004. K starším dejinám ústav doteraz nevydal žiadnu novú syntézu. Porovnateľné viaczväzkové projekty v Rakúsku a Česku boli pritom realizované v podstatne kratšom časovom horizonte. Navyše, doteraz vydané zväzky k dejinám 20. storočia vyšli bez kritického poznámkového aparátu, čím strácajú základný atribút vedeckej publikácie.
  • Príliš lokálne zameraný výskum – málo výstupov v cudzích jazykoch: Tento bod, ktorý konštatovala aj akreditačná komisia, však úzko súvisí s nekoncepčným riadením ústavu, ako aj s personálnou politikou, keďže niektorí zamestnanci nedokážu písať vo svetových jazykoch a musia si objednávať finančne náročné preklady.

Uvedené problémy by za ideálnych podmienok mala korigovať vedecká rada, prípadne poverená akreditačná komisia, čo sa ale doteraz nestalo.

 

Zmení niečo transformácia SAV?

Predseda SAV Pavol Šajgalík nedávno prezentoval v jednom zo svojich početných mediálnych výstupov názor, aká by mala byť akadémia vied: „Chceme byť prospešní obyvateľom Slovenska. A chceme byť na úrovni vedy vo svete. Obe úlohy nie sú ľahké, ale stanovili sme si ešte jednu ťažšiu. Chceme zmeniť názor mladých na SAV – chceme byť miestom návratu študentov študujúcich v zahraničí.“ [18] S ohľadom na vyššie uvedené i na to, akým spôsobom sa k otázke transparentnej personálnej politiky postavilo vedenie SAV po mojom liste z roku 2015, som veľmi skeptický voči Šajgalíkom prezentovaným zámerom. Obávam sa, že i pripravená transformácia SAV bude len premárnenou príležitosťou na zásadné zmeny v tomto smere, hoci riešenia sú skutočne jednoduché a dávno známe:

  • Zavedenie výberových konaní na všetky miesta vedeckých pracovníkov na všetkých ústavoch SAV bez výnimiek. V rámci výberových konaní by mal byť uchádzač povinný predložiť výberovým komisiám projektový zámer pre ďalšiu vedecko-výskumnú činnosť. Ku zákonom stanovenému dňu transformácie SAV by mali zaniknúť všetky pracovnoprávne vzťahy a mali byť uzatvárané nové pracovné zmluvy – nový zákon o VVI uvádza presný opak, a to spomínané zachovanie všetkých pracovných zmlúv.
  • Obmedzenie zmlúv na dobu neurčitú: Vedeckí pracovníci by mali na základe konkurzu získať pracovnú zmluvu na obdobie maximálne 5 rokov (ako napr. odborní asistenti na univerzitách), pričom v rámci tohto obdobia by napĺňali vlastný projektový zámer a v ňom naplánované výstupy (s ohľadom na získané dodatočné finančné zdroje na takto plánový výskum z grantových agentúr). Zmluvy na dobu neurčitú (platné ale len do dovŕšenia veku odchodu do starobného dôchodku) by mohli byť uzatvárané len s pracovníkmi, ktorí dovŕšili najvyšší kvalifikačný stupeň (profesor alebo DrSc.). Po dovŕšení veku odchodu do penzie by vedeckí pracovníci mohli ostať asociovanými – čestnými členmi vedeckého ústavu a podieľať sa na riešení vedeckých projektov (pracovný úväzok umožniť len v prípade projektového, teda neinštitucionálneho financovania).
  • Transparentné zostavovanie výberových komisií a jednoznačné kritériá výberových konaní: Členmi komisií pri výberových konaniach by mali byť pre obmedzenie klientelistických vzťahov aj zamestnanci iných vedeckých pracovísk z oblasti príbuzných vedných disciplín. Po uplynutí obdobia uzatvorenej pracovnej zmluvy by vedecký pracovník mal prejsť buď opätovne výberovým konaním, alebo dôslednou evaluáciou svojich dovtedajších vedecko-výskumných aktivít na základe v konkurze predloženého projektového zámeru. V prípade nenaplnenia schváleného zámeru by zmluva danému pracovníkovi nemohla byť predĺžená (s výnimkou závažných dôvodov).
  • Stransparentniť (teda zmeniť) a zjednodušiť výberové konania na funkcie riaditeľov ústavov SAV a vedúcich ich organizačných zložiek tak, aby sa do nich mohli v čo najširšej miere zapájať i uchádzači z prostredia mimo SAV, ktorí „nepresedeli“ celú kariéru len na jednom vedeckom pracovisku. Obmedziť váhu hlasovania akademickej obce organizácie pri takomto výberovom konaní a preniesť jeho ťažisko na odporúčania výberovej komisie. Takisto dôsledne vyžadovať pri výberových konaniach na vedúce funkcie predkladanie koncepcií rozvoja pracoviska.
  • Zmeniť obsadzovanie vedeckých rád a zvýšiť počet externých členov, ktorí by optimálne pôsobili na renomovaných zahraničných vedeckých a univerzitných pracoviskách.
  • Vytvárať vo zvýšenej miere aj pracovné úväzky financované z vedeckých projektov, ktoré by umožnili zamestnávať vedcov ako projektových spolupracovníkov.

Samozrejme, návrhov na stransparentnenie personálnej politiky na slovenských vedeckých pracoviskách by bolo možné prezentovať i viac, ale otázka je, do akej miery sa budú takéto návrhy vôbec na Slovensku niekedy implementovať v praxi. Nesmieme podceňovať ani veľmi silnú a vplyvnú skupinu zamestnancov týchto inštitúcií, ktorí tam získali miesta práve na základe svojich osobných a klientelistických vzťahov, zatiaľ čo iní – schopnejší, no bez osobných klientelistických sietí si museli hľadať uplatnenie na zahraničných vedeckých inštitúciách. V tejto súvislosti si stačí pripomenúť i nedávne zamietnutie novelizácie zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ktorá mala zaviesť povinnosť výberových konaní na miesta pedagogických a odborných zamestnancov [19]. Aj nedávny prieskum medzi slovenskými doktorandmi potvrdil, že väčšina z nich nevidí na slovenských pracoviskách žiadne perspektívy [20]. Vzletné mediálne vyhlásenia reprezentantov štátnych inštitúcií o úspešnom „boji“ proti odlivu kvalifikovanej pracovnej sily v produktívnom veku tak na každodennej realite a praxi doteraz nič nezmenili a pochybujem, či niekedy na Slovensku vôbec zmenia.

 

Odkazy a zdroje:

[1] https://tlacovespravy.sme.sk/c/20592106/minister-skolstva-na-fif-uk-v-bratislave.html

[2] Historický ústav SAV – Správa o činnosti organizácie SAV za rok 2013. Bratislava : Historický ústav SAV, 2014, s. 3.

[3] Informatívny výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 34886/B. Dostupné na internete (stav v septembri 2015).

[4] Informatívny výpis z katastra nehnuteľností z 3. 9. 2015. Okres: Bratislava II, obec: Bratislava – miestna časť Ružinov, katastrálne územie: Ružinov. List vlastníctva č. 4113.

[5] Dostupné na internete (stav v septembri 2015):

http://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=ins-org-ins&institute_no=18&action=contracts

[6] Vyjadrenie vedúceho referátu pre komunikáciu a médiá z 10. decembra 2015 zaslané autorovi tohto textu.

[7] http://www.uet.sav.sk/?q=sk/kariera alebo

http://www.svusav.sk/index.php?id=aktuality&post=pracovna-prileitos

[8] http://www.epi.sk/zz/2002-133

[9] https://www.sme.sk/c/258527/novy-zakon-o-sav-vycisti-vztahy-v-akademickej-obci.html

[10] https://www.noviny.sk/slovensko/278569-sav-laka-na-slovensko-vedcov-dokonca-prisli-aj-zahranicni-odbornici

[11] https://www.stuba.sk/sk/diani-na-stu/mozgy-sa-zo-zahranicia-nehrnu.-prisli-iba-styria-sme.sk.html?page_id=10515

[12] http://www.sav.sk/index.php?doc=services-news&source_no=20&news_no=7356

[13] Zákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[14] https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=6422

[15] V definitívnym rebríčku bolo poradie ústavov pozmenené:

http://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=7060

[16] Presentation of Institutes – Institute of History: „Only the best of them may be accepted for postdoctoral researchers among the Institute’s staff.“ (s. 16):

http://www.sav.sk/?lang=sk&doc=activity-evaluation

[17] „Nie sme historici pre historikov“. In Správy SAV, 2016, roč. 52, č. 5 – 6, s. 7.

[18] https://komentare.hnonline.sk/komentare/965286-naco-mame-sav

[19] https://domov.sme.sk/c/20717880/parlament-zamietol-povinne-vyberove-konania-na-miesta-pedagogov.html

[20] https://dennikn.sk/blog/slovenski-doktorandi-nevidia-svoju-buducnost-na-vysokych-skolach/

 

 

Teraz najčítanejšie

Miroslav Lacko

Základným pracovným nástrojom skutočného vedca je kritické myslenie.