Denník N

Strach – náhrada Boha

­

Pri presvedčení človeka, že je hriešny dochádza k tomu, že vám bude zobať z dlane samozrejme za podmienok, že mu hriechy odpustíte.
Pred istým časom som mala potrebu upokojiť svoju myseľ, tak moje kroky viedli do kostola v malej obci. Pri pokuse otvorenia dverí chrámu som s počudovaním zistila, že je zatorené. Skúsila som navštíviť iný Boží dom, vo väčšom meste, ktorého brána bola taktiež zamknutá na zopár zámkov. Brána, na ktorej nebol žiaden oznam o dôvode nesprítupnenia. Pri postávaní a hľadení na jeho vrchol ku mne podišiel človek, ktorý sa mi prihovoril. Opýtala som sa otázku, prečo je chrám zatvorený.
Jeho odpoveď znela: „Kostoly zatvárame preto, pretože sa farníci obávajú ich vykrandutia.“
Vynorila sa mi otázka: „Prečo sú v kostoloch veci materiálne a cenné, ktoré lákajú zlodejov? To snáď Ježiš kázal v Bohatých chrámoch? Nepredniesol svoju Kázeň na vrchu ako ústavu Božieho kráľovstva?“ Zrealizoval to obklopený prírodou, nie obklopený majestátnom.
Vychádza mi z toho, že kňazi protirečia Ježišovi a nahovárajú ľudom, že Boh je len v chráme a dokonca si vyhradili právo určovať, kedy je dovolené k nemu vstúpiť. Mnohokrát neurčujú len exaktnú hodinu stretnutia ale aj to, kto k nemu môže podísť, kto je ho vôbec hoden.
Boha zatvorili do akejsi ,,zlatej klietky” a snažia sa ho ponúkať. Stáva sa akýmsi marketingovým ťahom cirkvi. Zaujímala by ma jeho marketingová hodnota.
Nastáva vo mne otázka, kto sú? Kto im dal právo súdiť? Odrádzajú ľudí od návštevy Boha a na miesto neho dávajú na piedestál matériu. Mnoho z nich prestalo navštevovať to ,,jediné miesto“, kde sa môžu stretnúť s Bohom a už nie sú ani nedeľnými ,,omšovými kresťanmi“. Vybrali sa svojou vlastnou cestou hľadania, bez uvedomenia si, že Boha máme všetci v sebe. Netreba ho hľadať, ale nachádzať. Na mojích potulkách cestou vo Viedni som sa rozhodla navštíviť Dóm svätého Štefana, ktorý podľa slov miestnych, ukrýva hrdosť rakúskeho národa. Vsúpila som do úchvatnej katedrály zahalenej rúškom tajomstva histórie a vôňou modernizácie jeho zovňajšku. Pohľad mi padol na mreže pred lavicami. Na mrežiach stálo: Zákaz vstupu tu nezamestnaným.
Nad touto vetou som sa úsmevne zamyslela. Vari niesme všetci služobníci boží?
Mreže v kostoloch, kamery vôkol nás, strach je to, čo s nami hýbe.
Uvedomením je, že strach pohýňa aj cirkev – bojí sa o svoje majetky.
Strach a dishármonia je nielen v ovzduší, ale aj v nás. Sme ovplyvňovaní len vtedy, ak je v nás strach. Tí druhí sa obávajú, čo by bolo, ak by sme strach nemali. Circulus vitiosus, čo znamená, že sme v blúdnom kruhu. Lenže aj bludisko má svoj východ. Stači to svetlo nachádzať aj na východe, západe, strede, aj juhu, je všade, kam sa pozrieme s otvoreným srdcom. Pokiaľ ho prestaneme hľadať a začneme ho nachádzať, tak sa nám dostane.
Ak žačneme dávať viac ako brať, vtedy aj Boh bude pri nás stáť.
Strachu nás zbaví len dobrý život, spočívajúci v delení sa, dávani a nie braní.
Boha máme v sebe každý deň, 24 hodín denne. Je jedno ako sa volá, alebo ktorému náboženstvu prislúcha, je pre nás len jeden a náš.
Tak môžeme tráviť aj radostné sviatky s narodením Ježiša, ktorý sa narodil 25. Decembra.
Milí moji priatelia, kresťania, právoslávni, vyznávači judaizmu, budhuzmu, Islamu a mnohých iných náboženstiev. Prajem Vám prežitie príjemných sviatkov s tým Vaším Bohom v srdciach a odkazom Vianoc.
Majte sa v moci, bez strachu v nachádzani, nie len Boha, ale aj seba samého.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie