Výlety môžu spestriť život psychicky chorých

K narodeninám som tohto roku dostala od dcéry a zaťa ako darček výlet pre dvoch do Luxemburgu. Mladí tam dočasne pracovali i žili. Za darček som sa poďakovala a pravdupovediac prijala som ho s dosť veľkými obavami. Ešte som totiž lietadlom necestovala a neletel ani môj syn, s ktorým som sa rozhodla cestovať. Pred letom nám dcéra vysvetlila, čo môžeme a čo nemôžeme brať do lietadla a ako na letisku pri odbavovaní postupovať. Znova som si povedala to svoje: „Však ťa to nezabije, nejako to prežiješ,“ a deň pred odletom som nás so synom pobalila. Vlakom sme vyrazili do Bratislavy, kde sme prespali. Ráno sme sa mestskou dopravou presunuli na letisko, odkiaľ sme leteli nakoniec nie priamo do Luxemburgu, ale do Bruselu. V Bruseli na letisku nás už čakali zať s dcérou.

Všetko to znie veľmi jednoducho, avšak u mňa to cestovanie bolo spojené s rôznymi úzkostnými stavmi. Na to, aby ma sprevádzali úzkosti mi totiž stačí obyčajná cesta MHD s jedným-dvoma prestupmi v Bratislave alebo aj cesta vlakom, autobusom, ba dokonca i autom. Neustále ma znepokojujú myšlienky na to, či spoj nezmeškám, či si stihneme kúpiť lístok, či sme kúpili správny cestovný lístok, kde dáme ten veľký kufor v autobuse a podobne. Keď cestujem sama tak týmito obavami trápim len seba, avšak ak cestujem s blízkymi, neraz ich znepokojujem alebo len znervózňujem tým, že všetko chcem mať naplánované a pod kontrolou. Som tak trochu ako Monk :). Ani si neviem predstaviť, že by som šla pred odletom lietadla na kávu. Nedokázala by som si ju v pokoji vychutnať, pretože by som z kaviarne nemala nič pod kontrolou (napr. otvorenie gatu). Moji blízki sa musia obrniť trpezlivosťou aj preto, že všade chcem byť načas, čo znamená nie na poslednú chvíľu, ale o hodne skôr. Cestu tam so mnou a mojimi fóbiami môj syn zvládol celkom fajn, horšie to bolo na ceste späť. Náš let domov mal posunutý odlet, náš gate otvárali neskôr a ja som nedokázala v pokoji obsedieť na stoličke. Neustále som chodila pozerať na monitor, či sa niečo nezmenilo. Môjmu synovi už zo mňa tiekli nervy. Cestu MHD na vlakovú stanicu a prestup na vlak, syn so mnou a mojím stresovaním prežíval tak, že sa už celý triasol, keď sme desať minút pred odchodom vlaku doňho nastúpili. Bol psychicky vyčerpaný nielen z celodenného cestovania, ale hlavne zo mňa a môjho uháňania. Nie vždy mu jeho nervy na mňa stačia.

Výlet v Bruseli a Luxemburgu sme si užili. V Bruseli sme boli nakoniec dva dni a prezreli si celé centrum Bruselu i Atómium. Keďže z Luxemburgu nie je ďaleko ani do Francúzska, pozreli sme si aj francúzske mestečko Metz. Denne sme sa veľa nachodili, a tak som každý večer pomerne skoro zaspávala bez toho, aby som potrebovala nejaký liek na spanie. Domov som došla plná zážitkov a akoby vymenená, s dobitými baterkami a upraveným spánkom.

To však netrvalo dlho. Prišli prvé letné horúčavy a nielen, že som prišla o energiu, ale aj spánok sa mi zas rozhodil. Už som znova mala pocit, že nežijem, len zo dňa na deň s ťažkosťami prežívam. Z letargie ma vytrhol manželov nápad odísť na pár dní už začiatkom júla niekam do hôr. Výber miesta a ubytovania nechal na mňa. Každoročne v lete takto chodievame autom na pár dní niekam na turistiku. Tentoraz som sa rozhodla pre Horehronie. Chcela som totiž vystúpiť na Kráľovú hoľu. Preto som nám na tri noci rezervovala ubytovanie v Šumiaci. Na jeden deň manžel navrhol výlet autom do Dediniek, ktoré sú odtiaľ len čosi vyše 30 km. Tam som teda naplánovala túru Zejmarskou roklinou na Geravy a z Geráv cez sedlo Čertova hlava späť do Dediniek.

Predpoveď počasia nebola práve najpriaznivejšia. To, že nám popŕchalo prvý deň, ktorý sme pricestovali, nám až tak nevadilo. Horšie bolo, že i na druhý deň bola Kráľova hoľa zatiahnutá oblakmi a hlásili tam na ten deň búrky a v Dedinkách prehánky. Vyrazili sme teda do Dediniek. Hoci ma v poslednom čase vďaka 15 kg, ktoré som od hospitalizácie pribrala, pobolievajú kolená, Zejmarskú roklinu, rebríky a stupačky v nej, som dobre zvládla. Na Geravách nás zastihol dážď. Polhodinku sme vyčkali a potom pokračovali na Predný a Zadný Hýľ a cez Čertovu hlavu sme pokojne došli späť do Dediniek. Od Geráv až do Dediniek nám už nepršalo a po ceste sme nestretli ani človiečika. V Dedinkách sme si umyli nohy od blata, navečerali sa a vrátili sa do Šumiaca, kde medzitým napadlo 25 mm vody. Kráľova hoľa bola stále zahalená v oblakoch.

Na druhý deň hlásili síce zas prehánky, no nám sa akosi vyhli. Podarilo sa nám za slnečného počasia vystúpiť na Kráľovú hoľu a užiť si krásne výhľady nielen na južnú, ale i na severnú stranu. Pohľad na Vysoké Tatry bol nádherný. Zostup bol hádam o niečo náročnejší ako výstup. Kolená dostali riadne zabrať. Sme len rekreační turisti, a tak po dvoch dňoch sme boli celkom radi, že sa vraciame domov na Dolniaky.

Jediné negatívum nášho turistického výletu bolo, že som sa tam v noci napriek únave po celodennej turistike nedokázala dobre vyspať. Ani lieky dvakrát nepomáhali. Netuším, či to bolo mojou chorobou, matracom, splnom či nejakou geopatogénnou zónou pod nami. Kedysi mi moja psychiatrička povedala, že by som mala spávať len doma vo svojej posteli. Avšak aj prvú noc doma som toho veľa nenaspala. Vstala som skoro ráno, ale plná energie. Aj počas dňa som sa chytala dokonca do viacerých činností naraz. „Ach, jaj, rozbieha sa mi hypománia,“ priznala som aj manželovi. „Len mi zas neochorej,“ vravel mi s obavami. „Neboj sa, tentoraz to ustojím.“ „To vravíš vždy!“ Áno, vravím to vždy, on však ráta len hospitalizácie, krízy, kedy som to nezvládla a nie obdobia, kedy som to ustála.

Výlety ma jednoznačne dobíjajú energiou. Prežívam síce úzkosti spojené s cestovaním, no cítim, že žijem. Už len plánovanie nejakého programu mi robí radosť. V dobrom mi to naruší tie nudné prázdne dni, keď som citovo oploštená, nič ma neteší a každodenné inak rutinné činnosti sú mi na príťaž. Zo zážitkov z rôznych miest čerpám energiu i do ďalších dní a mám pocit, že som zdravšia.