Denník N

Trochu iné najlepšie albumy

Ak je Vám Björk ukradnutá, ste na správnom mieste.

Koncom roka nás zaplavujú rebríčky najlepších hudobných albumov a určite sa pýtate prečo tu jeden pchám aj ja. Je to kvôli jednoduchému faktu: počúvam veci, ktoré sa bežne nevyskytujú ani v „alternatívnych rádiách“ a keďže hudbu milujem, veľmi rád by som Vám ukázal aké skvelé veci vznikli ale nik o nich nepíše. Nejde tu o elitárstvo ale o snahu úprimne hľadať niečo iné, niečo hlbšie a úprimnejšie. Zájdime za obzor.

Andrea Belfi – Alveare (IIKKI) ~počúvaj tu~

Tento taliansky zázrak je podľa mňa jedným z najvýznamnejších muzikantov dnešnej Európy. Album Alveare je prvým z dvoch ktoré bubeník Andrea Belfi tohto roku vydal.  IIKKI nie je vydavateľstvo v pravom zmysle – je edíciou kníh a vinylov ktorej kurátorom je Mathias Van Eecloo. Kniha aj album vychádzajú v počte 500 kusov a dajú sa čítať / počúvať samostatne alebo spolu. Nakoľko jeho druhý album Ore spôsobil v istých kruhoch menší ošiaľ a nakoľko je Alveare tak špecifickým dielom, zákonite trochu zapadol v sláve svojho nasledovníka. Mám ho ale mierne radšej kvôli tomu že bol nahrávaný počas deviatich rokov a preto verne zachytáva Belfiho rast a prerod ešte aj z čias siahajúcich pred jeho skvostný album Natura Morta z roku 2014.

 

 

Raphael Vanoli – Bibrax (Shhpuma) ~počúvaj tu

Raphaela sledujem odkedy som zistil že existuje Knalpot (skvelá kapela snažiaca sa vzdať hold traktoru). Pri študovaní ich hudby som sa dozvedel o Vanoliho sólovej gitarovej tvorbe ktorá bola už svojho času veľmi inovatívna, ale jeho prvý sólový album Bibrax, vydaný na dcérskom vydavateľstve geniálneho portugalského vydavateľstva Clean Feed je famózny. Vanoli vynašiel svoju vlastnú techniku hry na gitaru. Dlho hrával na extrémnych hlasitostiach veľmi jemné zvuky, ktoré by na normálnej hlasitosti nebolo počuť. Gitarový signál púšťal do siedmych aparatúr, od basgitarového obra po hračkárske kombo, čím pokryl veľké spektrum frekvencií. Keď vďaka náhode zistil že struny vie rozozvučať aj dychom, nahral celý album tým že fúkal do strún gitary. Nepoznám asi iného gitaristu ochotného v snahe robiť iba to čomu verí zájsť tak ďaleko. Tento gitarový album na ktorom skoro nič neznie ako gitara, je plný nezvyčajnej krásy a aj po mnohých počutiach objavujem nové farby a vône.

 

Diatribes – Sistere (mappa editions) ~počúvaj tu~

Touto nahrávkou sa ocitáme doma. Mappa editions je skvostné slovenské vydavateľstvo vydávajúce inú hudbu na kazetách. Kurátori JuhásCzakó majú obrovský rozhľad, vypimpovaný vkus a dobrú pracovnú morálku čo im umožňuje pravidelne u nás vydávať najzaujímavejšie veci aké sú k dispozícii, nehovoriac o tom že každá jedna kazeta je ručne robeným umeleckým dielom. DiatribesCyril Bondid’incise. Ich nahrávka vyžaduje trpezlivosť a odhodlanie, ale ak sa do nej ponoríte, ocitnete sa v oceáne rytmov, repetície, disonancií, hluku i ticha. Jednoducho na mieste kde určite stratíte pojem o čase. Minule hrali v Prahe a nemohol som prísť. Odvtedy každý večer potajme trochu plačem.

 

 

a walk with anna – theydon boys (Attractive Coincidence Records) ~počúvaj tu

V mojom pôvodnom rebríčku táto pozícia patrila Hmote od Tante Elze no keďže týmto blogom propagujem hudbu v krajine kde ich poznajú, prenechávam toto miesto inému albumu. Napriek tomu neodchádzam mentálne ale len geograficky. Kazetové vydavateľstvo ACR vzniklo v Londýne, ale stojí za ním Slovák Adam Donoval a theydon boys je slovenský hudobník Jakub Fiala, sídliaci tiež v Londýne. Jeho album vyšiel koncom roka a napriek svojej krátkosti je po predchádzajúcich prácach jeho prvým uceleným dielom. Neviem poriadne čo si o albume myslieť a kam ho zaradiť, viem len že ma uchvátil. Je to pesničkárstvo? Čudne pokrútené akordy? Elektro alebo folk? Spálňový pop? Číra roztopašnosť? Je podmaňujúci, farebný, voňavý, hravý, objavujúco nesmelý a zároveň sebavedomý, napätý a kľudný. Fiala má len 23 rokov a veľmi dúfam že v hudbe bude pokračovať pretože hoci neviem ani odhadnúť kam to môže dotiahnuť, viem že sa to bude skvelo počúvať.

 

The Necks – Unfold (Ideologic Organ) ~počúvaj tu

Austrálska legenda hrajúca povestné improvizované koncerty na pomedzí minimalizmu a jazzu. Vyše 30 rokov fungujúca kapela bez zmeny obsadenia, v ktorej aj jednotliví členovia sú osobnosťami. Kapela ktorú nikdy nikto nevedel zaškatuľkovať, pretože neexistuje nik iný kto by takú hudbu robil (aj keď je pár aktov ktoré sa ich snažia napodobniť). Ich hudbu by som v ideálnom prípade nemusel predstavovať ale u nás sú dosť neznámym pojmom. Prvýkrát hrali na Slovensku až tohto roku na NEXTe, čo je jednak skvelé (že konečne) a jednak aj trochu hanba že nám to toľko trvalo pri niekom kto koncertuje nonstop všade naokolo. Unfold je dôkazom toho, že niečo môžete robiť desiatky rokov, stále strieľať originálnosť na všetky strany a stále mať kam ísť. Tento rok som bol v Prahe na ich koncerte. Magická atmosféra, trojica muzikantov stojí a vníma priestor, dohoda znie že improvizácia začne až keď jeden z nich prelomí ticho. Nasledovali dva sety niečoho čo sa nedá opísať. Po koncerte ľudia opúšťajú sálu, stretnem známych a hovorím im priškrteným hlasom že by som rád aj niečo povedal ale fakt neviem čo. Jeden z nich na mňa pomaly pozrie s bázňou v očiach a vraví: „Po tomto ani nič hovoriť netreba.“

***

Páčili sa mi aj David Kollar, Mt Accord, Gosheven, Julian Sartorius, Knivtid, José Soberanes, Jenny Berger Myhre, TITTINGUR, Izanasz a mnoho iného, keďže rok 2017 bol neobvykle plodný.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ondrej Zajac

Architekt, urbanista a hudobník. Založil som platformu Anonymní architekti, kde sa pokúšam lenivým tempom zodpovedať otázky ktoré ma trápia spôsobom neodradzujúcim laikov. Okrem toho že rád píšem, som sólový gitarista tvoriaci experimentálnu avantgardnú hudbu.