Európsku úniu už nedobehneme – zaostávame

V decembri 1989 pri prvých otvoreniach hraníc bola rada automobilov z československo-rakúskej hranice Berg až na Nový most v Bratislave. A čo len trochu vládalo, tak sa húfne vyberalo do Rakúska pozrieť sa na hospodársky zázrak, ktorý tam vládol a bol nepochopiteľný pre socializmom zdecimovaného človeka, ktorý s otvorenými ústami v Hainburgu nestíhal pozerať, ako sa žije inde. Cesta v Hainburgu bola obsypaná rôznymi obchodníkmi, ktorí tam predávali všetko možné – kávu, hodiny, rôzne digitálne čačky, autorádiá,…. Všetko to, o čom socialistický pracujúci len sníval a prípadne po spáchaní trestného činu  ilegálneho nákupu valút od vekslákov si mohol občas kúpiť v Tuzexe.

Káva v socialistickom Zdroji bola, na rozdiel od Rakúska ale neprimerane drahá a také pomaranče boli len občas a aj to dovezené z Kuby a my deti sme ich nechceli jesť lebo boli kyslé a plné kôstok. Iné ale neboli.

To bol prvotný ošiaľ. Komunistov sme konečne odstavili od ústavným zákonom garantovaného monopolu na moc a krajina sa začala uberať smerom k civilizovanejšej strane Európy. Pre veľkú väčšinu spoločnosti začalo euforické obdobie zmeny spoločnosti od komunistickej diktatúry proletariátu k slobodnej krajine. S úžasným pocitom slobody sme absolvovali prvé skutočne slobodné voľby, už sme nemuseli povinne voliť len vopred vybratých súdruhov, ale mohli sme voliť podľa vlastného uváženia. Nebolo to až také jednoduché,  päťdesiat rokov masírovania mozgov a betónovania udržalo týchto súdruhov pri vplyve už pod hlavičkou SDĽ. Toto zoskupenie ďalšiu desťročnicu brzdilo a mnoho razy priam sabotovalo pokrok krajiny, a jej čelní prestavitelia stranícke  záujmy predávali za osobné výhody.

Napriek tomu krajina hospodársky napredovala, i keď veľmi váhavo, potácavo a také babky demokratky tvrdohlavým volením Mečiara krajinu takmer zdecimovali.  Mečiarovými privatizérmi rozkradnuté sprivatizované fabriky, vytunelované štátne banky spôsobili škody, z ktorých sa krajina už nikdy nespamätala.

Náš skutočný štart k trhovej ekonomike po odstavení zločincov z HZDS začal po premrhaných dlhých rokoch marazmu. Krajine sa podarilo začleniť sa do Európskej únie a NATO. Všetci sme si vydýchli a mali sme pocit, že sme sa dostali na tú správnu cestu, z ktorej už nezídeme. Ekonomika sa začala rozbiehať. Z dôvodu takmer zničeného hospodárstva po rokoch mečiarizmu sme začínali z veľmi nízkych úrovní, takže ekonomické „dobiehanie“ západnej Európy sa mohlo začať. Banky boli rozkradnuté, hospodárstvo po mečiarových privatizéroch prakticky zničené. Predajom zahraničným investorom sa v hospodárstve začal postupne robiť poriadok. V niektorých prípadoch je ťažké hovoriť o skutočnom predaji, skôr to bolo občas rozdávanie, ale také fabriky, ako napríklad VSŽ boli s bankami  v  cross defaulte, všetky hospodárske toky boli v mafiánskych rukách, takže  v skutočnosti to bolo  o tom, nájsť človeka, ktorý bude ochotný riskovať vlastný život a odstrihne tieto štruktúry od finančných tokov. A nebol to jediný prípad. Zastrelených privatizérov pribúdalo, ako napríklad v prípade obuvníckeho konglomerátu v Partizánskom.

Ale začaté skutočné hospodárske reformy začali zaberať, krajina sa dostávala postupne z najhoršieho. Ale vždy, keď sa začne krajine dariť, tak sa musí objaviť nový populista, ktorý začne presviedčať davy a vysvetľovať im, ako sú vykorisťovaní neľudskými zahraničnými kapitalistami. Samozrejme bolo treba zmeniť pôvodný slovník, ale princíp ostal od dôb Marxa nezmenený. Robotnícka trieda nedostáva od zamestnávateľa primeraný podiel odmeny na produkcii spoločnosti. Takže začali roky masírovania mozgov zamestnancov. Začalo sa to prezentáciou holých zadkov na bilboardoch a ciele sa priebežne menili podľa nálad obyvateľstva. Cieľ sa ale podarilo naplniť. Súdruhovia, tentoraz pod červeným logom novej strany sa dostali opäť k moci a začali úradovať.

Uskutočnené hospodárske reformy spred desiatich rokov ale dokázali svoju životaschopnosť. Hospodárstvo krajiny napriek účinkovaniu staronových ľavičiarov bolo ťahané zahraničnými investíciami a rastom hospodárstva v Európskej únii. Výsledok podporuje síce aj sústavné zvyšovanie zadlžovania sa krajiny, ktorá napriek rastu okolitých krajín a a vlastnému rastu nie je schopná života bez ďalšieho zadlžovania sa. Tieto pozitívne faktory sa ale prakticky vyčerpali. Hospodárstvo posledných rokov nie je schopné ponúknuť nič nové, nič inovatívne. Ekonomický rozvoj sa zastavil v roku 2015. Neviem, či sa nájde politik, ktorý by dokázal povedať svojim ovečkám drsnú pravdu. Západ nikdy nedobehneme. Prečo? Výsledkom politiky posledných rokov je skutočnosť, že  súčasne aktuálne v zahraničí žije asi desatina slovenskej populácie, začlenenie obrovskej masy rómov do hospodástva sa vôbec nedarí, starnutie obyvateľstva je jedno z najrýchlejších v OECD a zapríčiní, že Slovensko sa začne v hospodárskej úrovni západnej časti Európskej únie vzdaľovať. Slovensko nástupom populistickej moci prestalo uskutočňovať akékoľvek skutočné hospodárske reformy.

Priemerná mzda v r.2015 bola v Luxembursku 4 574, v Nemecku 3 829, v Rakúsku 3 548, na Slovensku 862. Úmyselne som nepridal postsocialistické krajiny lebo to je potom také porovnávanie ako krivý s chromým.  Tento pohľad je  populisticky zaujímavý, ale nevypovedá úplne o stave hospodárstva krajiny. Tieto viacnásobky priemernej mzdy sa ale oproti Slovensku dlhé roky prakticky nemenia. Slovenskí ľavicoví  politici vychvaľujú svoje úspechy percentuálnym rastom mzdy, ale už sa veľmi nehovorí, že tieto mzdy rastú aj na západ od našej krajiny. Takže chváliť sa v skutočnosti nie je čím.

Ako to zmeniť? Jedine opäť radikálnym rezom porovnateľným s rokom 1989. Žiadne kozmetické úpravy nám nepomôžu.  Jediná cesta je obracať kormidlo z cesty montážnej haly smerom k znalostnej ekonomike. Ako sa ja pozerám na Slovensko, tak táto cesta je nereálna.  Bude obrovským úspechom, ak sa postupne začne uskutočňovať cesta začatia smerovania k znalostnej ekonomike. Nie obrátiť kormidlo, ale začať obracať. A v tom je obrovský rozdiel. Ale jediná šanca pre túto krajinu. V novom roku 2108 by mohli ovečky začať u seba, nehľadať na inzercii lepšie platové podmienky v niektorej fabrike ale zamyslieť sa nad svojim ďalším vzdelávaním, vydať sa na túto na začiatku ťažšiu cestu a postaviť si svoje ciele niekde úplne inde, ako v montážnej hale.

Teraz som precitol a prečítal si to po sebe. Tie sviatky mi asi nepomohli, opäť som sa len zasníval.