Dve nezvyčajné decembrové stretnutia s trnavskými arcibiskupmi
Ak nad nami naozaj existuje Boh, musí mať riadny zmysel pre humor…
18. december 2017
Pondelok ráno. Prvýkrát cestujem do novej práce. Dorazím na železničnú stanicu v Trnave a na peróne vidím známu tvár staršieho pána. Je to on? Nie je to on?
Dorazí vlak a zhodou okolností sa uberáme k dverám toho istého vozňa. Zrazu uvidím kolárik a už nepochybujem. Je to Ján Sokol (nie, nie ten český filozof).
„Pochválený buď Ježiš Kristus,“ zdravím sa mu pekne po katolícky. Zažiarili mu oči a evidentne sa potešil, že ho v dave niekto spoznal. Púšťam ho predo mnou do vlaku, no ten je aj tak v pondelok ráno úplne preplnený, takže do kupé sa nedostaneme ani náhodou.
Nastáva tak jedna z mojich najbizarnejších ciest do Bratislavy: Stojíme v uličke vlaku rovno pri záchodoch s emeritným trnavským arcibiskupom Sokolom. Ani si neviete predstaviť zvláštnosť tejto situácie.
Rozprávame sa o všeličom možnom. O tom, čo teraz vlastne robí, o 90-tych rokoch, o rozdelení diecéz… Nenápadne sa snažím spýtať aj na „kauzu Bezák“. Využívam príležitosť dozvedieť sa veci z prvej ruky. Nie všetko, čo počujem ma teší, no nesnažím sa ho konfrontovať. Jednoducho počúvam.
Ja zasa priznávam, že sa snažím dobojovať svoj doktorát z evanjelickej teológie. Ako mnoho iných ľudí aj on si automaticky myslí, že som evanjelik a hneď sa sám pýta na niektoré cirkevné záležitosti. Keďže viem odpovedať, zbytočne to nekomplikujem vysvetľovaním svojho starokatolíctva.
Tesne pred bratislavskou hlavnou stanicou sa však pýtam, či plánuje spísať svoje pamäti. Teší ma jeho kladná odpoveď. Aj pohľady kontroverzných osobností sú totiž dôležitým prameňom pre každého historika, ktorý sa dá študovať a konfrontovať s inými zdrojmi.
Napriek tomu, že arcibiskupovi Sokolovi už ťahá na 85 rokov, vyzerá veľmi vitálne a sviežo.
Cestou zo stanice s pretrvávajúcim vnútorným úsmevom uvažujem nad týmto podivným stretnutím. Čo to asi malo znamenať? V zásade mám byť Bohu za čo vďačný, lebo aj vďaka takýmto ľuďom som dnes spokojný tam kde som…
19. december 2017
Keď už ma môj náhodný spolucestujúci vo vlaku, emeritný arcibiskup Sokol, medzi rečou upozornil na to, že do Trnavy príde napriek explicitnému zákazu verejného vystupovania arcibiskup Bezák prezentovať svoju novú knihu rozhovorov, rozhodol som sa, že sa tam na chvíľku pôjdem pozrieť. Mimochodom – stretnutie prebiehalo len niekoľko krokov od Námestia sv. Mikuláša, kde arcibiskup Sokol stále býva.
Do Synagóga Café sa mi podarilo doraziť až ku koncu diskusie. Akosi prirodzene som očakával, že vstúpim do sály plnej mladých hipsterov, no výrazne prevažovali šediny. Plánoval som si tiež na mieste kúpiť novú knižku Zamyslenia, o ktorej sa diskutovalo, no bola už beznádejne vypredaná. Na stoloch prítomných babičiek som videl aj po 5-6 kusov…
Vypočul som si teda aspoň posledné ľudské a milé adventné zamyslenie Bezáka, záverečný odkaz z publika a standing ovation všetkých prítomných.
Myslel som, že keď už sa mi nepodarilo kúpiť si knižku, urobím si s arcibiskupom Bezákom aspoň spoločnú fotku a prehodím s ním pár slov. Nevydalo. Na konci stretnutia sa vyhlásilo podpisovanie kníh a moje nádeje na čo i len kratučké stretnutie ihneď vyprchali, keď som uvidel dlhý rad starších fanúšičiek pevne zvierajúcich svoje kôpky zakúpených kníh.
Vydržal som teda ešte asi 15-20 minút, urobil si niekoľko fotiek krásne zrekonštruovanej synagógy, rozlúštil pár málo hebrejských nápisov a keď sa dlhý rad ani trošku neposúval, pochopil som, že dnes ešte nenastal príhodný čas na osobnejšie stretnutie. Možno nabudúce. Nie vždy sa veci dejú podľa našich predstáv…
Páčil sa vám tento text? Sledujte aj našu komunitu Starokatolíci v Bratislave na Facebooku a web www.starokatolici.eu.
