Viete o tom, že sa bojíte?

Podľa filozofickej knihy Rozhovory s Bohom existujú v živote dve hnacie sily v našom živote – strach a láska. Strach má tisíc kostýmov – niekedy vyzerá ako nezáujem, pasivita, apatia, inokedy ako odpor, agresia, nenávisť, zlo. So strachom sa stretávame každý deň. Väčšinou je to strach z ohrozenia niečím alebo niekým. Z ohrozenia inými, ktorí sú lepší. Inými, ktorí sú horší. Okolím, ktoré sa nezaujíma alebo ktoré sa zaujíma príliš.

Strach je prirodzený, ale

Nikdy nezabudnem, čo povedal mních La Pasura v jednej z jeho prednášok na ostrove Koh Yao Noi – strach je len ignorancia. Rodí sa z nevedomosti a nezáujmu. Ak by sme boli dosť aktívni pri zbieraní a triedení informácií, ak by sme sa nebáli obrátiť sa na tých, ktorí vedia viac a ktorí nám môžu pomôcť, neboli by sme na svoj strach sami a ten by sa tým zmenšil.

Strach je z psychologického hľadiska reakcia na vzniknutú situáciu. Ak to zjednodušíme, pomáha nám prežiť, rýchlym zmobilizovaním telesných funkcií nám umožňuje okamžite zareagovať na momentálny stav. Ako odznelo v mojom staršom rozhovore s lekárkou Lenkou Bachratou, zjednodušene existujú tri druhy reakcií – run – útek (flight), attack – útok (fight) alebo freeze (zamrznutie).

Všetky tieto reakcie poznáme nielen z vlastnej skúsenosti, ale takisto ich často môžeme badať v spoločnosti. Spôsob reagovania na strach už závisí od charakteru jedinca a od toho, ako na podobné situácie reagoval v minulosti.

Ten, kto sa bojí, nech nejde do mesta, písala som v minulom článku. Mesto je v tomto prípade príkladom miesta a okamihom konfrontácie. A zdravá konfrontácia je možná len vtedy, keď sú zdraví jedinci, ktorí sa jej zúčastňujú. To znamená, že vedú zdravý dialóg bez zastrašovania a manipulácie. Bez agresie a tlaku, ale s argumentmi a patričnou otvorenosťou.

Strach prítomný v spoločnosti

Podľa Ivety Radičovej, ktorá v knihe Krajina hrubých čiar zastupuje názory dôležitých sociológov, je základom fungujúcej demokratickej spoločnosti dôvera. A dôvera podľa nej u nás v súčasnosti pokryvkáva. Má to dve strany – objektívne negatívnu – ľudia neveria v silu a fungovanie inštitúcií, nie sú zvyknutí obrátiť sa na dané inštitúcie, cítia sa osamotení vo svojich životných, často problematických situáciách a reagujú často pudovo, so strachom. Objektívne pozitívna strana je aj podľa Ivety Radičovej tá, že atmosféra strachu je najlepšou živnou pôdou pre rast mnohých politikov. Keďže jednou z kľúčových úloh politikov je ponúknuť ľuďom pocit bezpečia, často sa tak začína diať na úkor iných podmienok demokratickej spoločnosti – čo vedie k obmedzovaniu rôznych slobôd. (Určite sa oplatí pozrieť si dokument Zuzany Piussi – Nemoc tretej moci.)

Kombinácia strachu a dôvery je dnes bežná, ako príklad si môžeme vziať zdravotníctvo. Ak sme chorí, je logické, že si nevieme pomôcť sami a potrebujeme pomoc odborníkov. Dôvera v schopnosti lekárov liečiť však v súčasnosti klesá. Dôkazom toho je vzostup rôznych alternatívnych metód, ktoré skúšajú jednak pacienti a jednak aplikujú lekári na svojich pacientov. Aj vďaka internetu, ktorý dnes nahradil učebnice a odborné publikácie a ľudia čoraz viac veria „lekárom na internete“, klesá miera dôvery v štandardné zdravotníctvo. Ľudia začínajú mať pocit, že ich vlastný lekár im do očí klame a chce na nich len zarobiť.

Do istej miery to môže byť pravda – lekár musí tiež z niečoho žiť a v situácii, kedy sú dnes na lekárov naozaj šialené požiadavky, ktoré nemôže obyčajný jedinec zvládnuť, sa často stáva jeho hlavnou motiváciou prečo to vydržať, finančné ohodnotenie. Na druhej strane, lekár je tiež iba človek. Nie je boh. Nevie všetko. Pomáha si rôznymi publikáciami a výskumami, lenže ako je známe, výsledky výskumov sa dostávajú von často až po desiatich rokoch. Preto je zdravotníctvo také opozdené a nepružné – všetko treba totiž dokazovať dlhými a zložitými procesmi. Za druhé, lekár nemôže vedieť všetko, ale snaží sa (alebo by sa mal snažiť) pomôcť pacientovi najlepšie ako vie. Na to predsa prisahal na začiatku svojej kariéry.

Na toto všetko sme ale zabudli. Alebo naopak, práve to je dôvodom, prečo lekárom už nedokážeme veriť.

Navyše je tu internet a rôzne správy, články, diskusie, ktoré hovoria, že lekári sú otrokmi farmaceutického priemyslu, a že už neslúžia primárne pravde a pomoci. Že vám nevedia a nechcú pomôcť. Iste sú prípady, keď lekár pacientovi skutočne neúmyselne nepomohol. Dôvody sme si uviedli vyššie. Je tiež pravda, že mnohí lekári nesledujú aktuálne trendy a uspokojili sa s tým, čo sa naučili v základoch svojej praxe. Preto to potom vyzerá tak, že jedinou odpoveďou lekára na vaše problémy je predpísanie antibiotika. Ak vám k tomu lekár nedodá vysvetlenie a nepovie vám, ako inak sa okrem toho máte správať, že si máte pomôcť sami, lebo vy sami ste zodpovední za svoje zdravie, tak to nie je dobrý lekár. Môže to byť tým, že nemá čas, lebo za dverami čaká ďalších dvadsať chorých a nervóznych pacientov alebo je to prosto jeho únava a ľahostajnosť.

Niet sa preto čo čudovať, že sa čoraz viac obraciame na alternatívnych lekárov. Hľadáme iba niekoho/ niečo, čomu by sme mohli veriť, čo by nám naozaj pomohlo. Niektorí ľudia však začínajú veriť až fanaticky. A to je pasca. Alternatívny lekár je tiež iba človek a vo svojej podstate nedokonalý a omylný. Ak tvrdí opak, nie je to dobrý alternatívny lekár. Alternatívna medicína má byť o individuálnom prístupe k pacientovi a ten má byť predovšetkým holistický, celostný. A alternatívna je preto, lebo ponúka alternatívne riešenia. Ani tie nie sú však liekom a odpoveďou na všetko.

Aby sme to zhrnuli, v celej tejto situácii, v ktorej nie je nič isté a nikto nemôže nikomu veriť, vzniká buď stav absolútnej nedôvery až pomätenosti alebo naopak, stav fanatickej dôvery k jednej alebo druhej strane a vzájomnému osočovaniu strany druhej. Najhoršie z toho samozrejme vychádza pacient. On chcel predsa len pomoc a pokiaľ možno čo najlepšiu.

Na začiatku bola viera

Aj v medicíne aj v spoločnosti existuje ešte jeden známy efekt – placebo efekt. Tu je dôvera priam nevyhnutným faktorom. Ak pacient neverí, že ho lekár vylieči, tak sa sotva vylieči sám. Viera, že to bude dobré, je vlastne základom všetkého. S vierou sa správame lepšie, odvážnejšie, optimistickejšie a sme smelší robiť správne veci, ktoré nás urobia šťastnými. Ak (si) veríme, dokážeme dosiahnuť úspech, no zároveň dokážeme povedať stačí, nevládzem, alebo zlyhal som, mrzí ma to.

Hovoriť o viere je dnes viac než namieste. Nemyslí sa tým len viera náboženská, ale elementárna viera v človeka, v seba samých a viera v dobro ako také.

Práve to sa dnes stráca. Môže za to iste mediálny tlak (hoci je to už klišé) stále negatívnych správ (s výnimkou dobrýchnovín a pár svetlých príkladov, kedy sa novinári snažia aj o pozitívne správy) a môže za to aj ovzdušie v celej spoločnosti, ktoré sa spája práve so stavom krízy, blízkej vojny, chýbajúcej viery, vytrácajúcich sa hodnôt a všeobecnej spolupráce medzi ľuďmi.

To všetko vedie k strachu, ktorý sa prejavuje spomínanými spôsobmi – nezáujmom či apatiou alebo aktívnym spôsobom – agresiou, útokom, útekom.

Náš subjektívny pohľad na svet  

Teraz je čas pozrieť sa na to, ako svet fyzický, materiálny, reálny formuje náš duševný svet. Každý vie z vlastnej skúsenosti, že v dobrej nálade človek všetko interpretuje skôr pozitívnym smerom, zatiaľ čo v negatívnej nálade je každá udalosť, jav, hodnotená skôr negatívne.

Keď mám zlý deň, čokoľvek sa stane, je to zlé, nanič a naopak. Poznáte určite prehnaných negativistov aj prehnaných optimistov – ani jedna z polôh nie je tá správna, hoci prehnaný optimizmus je z hľadiska vlastného zdravia určite lepší.

Optimistický pohľad na svet je z mojej skúsenosti lepší. Optimistickí ľudia sú zdravší, úspešnejší, populárnejší. Je to logické. Ak je základným cieľom života človeka prežiť, potom je vyšším cieľom života človek prežiť život šťastne. Každý chce byť šťastný. Veľmi dobre však chápem, že je to v súčasnej dobe veľmi ťažké.

Lenže buďme k sebe úprimní: myslíte si, že v minulosti bolo viac objektívnych kritérií byť šťastným? Nebolo.

Popri samých vojnách, chorobách, utrpení, rôznych totalitných režimoch, atď. sotva mohlo byť ľahšie byť šťastným človekom. A predsa ľudia šťastní boli. Lebo chceli prežiť a nielen to, chceli si ten život aj užiť.

I dnes máme tisíc dôvodov na obavy, smútok, skepsu, atď. lenže aj dnes potrebujeme prežiť hodnotný život a podľa možnosti sa z neho tešiť. Ak sa však necháme vmanipulovať do atmosféry strachu a obáv, do atmosféry, ktorá je nasiaknutá negatívnosťou a zlom, vyberieme si tú subjektívnu realitu, v ktorej sa žije omnoho ťažšie. Pozitívny prístup k životu je vlastne objektívny – vychádza totiž z toho, že chceme prežiť šťastný život. Máme len obmedzený čas, aby sa nám to podarilo, tak ho nepremrhajme.

A tak si treba položiť otázku, ako sa možno strachu zbaviť, čím sa vraciame na začiatok článku: existujú len dve hybné sily v živote – strach a láska. Kto si vyberá druhú možnosť, chce byť šťastný človek. S láskou sa spája viera (dôvera) a otvorená myseľ i srdce. Znie vám to možno ako klišé, ale skúste to zrealizovať: zistíte, že to vôbec nie je také ľahké, ako vyzerá. Koľko z nás verí samým sebe, druhým, spoločnosti ako takej a svetu, že to s ním dopadne naozaj dobre?