Denník N

Ako na nás vplýva stigma psychických ochorení

O tom ako na nás vplýva stigma, ako sa s ňou (ne)vyrovnávame a niekoľko dôvodov prečo tento jav existuje.

Už niekoľkokrát som sa na tomto blogu zmienila o emočnej nestabilite, oficiálne nazývanej hraničná (či borderline) porucha osobnosti (kvôli hrôzostrašne znejúcemu názvu uprednostním prvé pomenovanie, prípadne skratku HPO). V tomto príspevku by som rada uviedla ako sa cíti človek zasiahnutý stigmou akéhokoľvek psychického ochorenia, pričom budem vychádzať zo svojich skúseností, prípadne výpovedí iných ľudí. Na záver si môžete pozrieť video, ktoré vám priblíži dôvody tejto stigmy.

Psychično vs. fyzično

Začnem chronicky známym príkladom: predstavte si človeka trpiaceho na rakovinu. Nejakým spôsobom na osobe badáme, že nie je v poriadku. Ako inak, veď trpí smrteľnou chorobou. Človeku ochotne pomáhame, rozumieme jeho bolesti i každodenným trápeniam. Problém nastáva, ak ochorenie namiesto orgánov postihne ľudskú myseľ. Náš zovňajšok sa nezmení, no premýšľanie či správanie áno. A keďže tolerancia nebola do vienka daná každému, množstvo poskytnutej zhovievavosti voči takto chorým je rôzne. Inak povedané, niektorí si zakrývajú oči, ďalší si vyberú im vyhovujúce informácie, no a niekoľko sa odhodlá načúvať.

Je potrebné si uvedomiť, že psychické ochorenie je vážne a život ohrozujúce (samozrejme, každé v inej miere), a mnohé z týchto neduhov sa dokonca za „rakovinu mysle“ laicky označujú. A teraz jedna kacírska myšlienka. Práve kvôli spoločenskej stigme sú momenty, kedy si mnohí z nás želáme byť chorí telesne. No nebolo by príjemnejšie keby nám okolie namiesto výčitiek nosilo do nemocničnej izby voňavé kvetiny? Práve táto preferencia seriózne fyzického ochorenia pred psychickým načrtáva bôľ, ktorý nám stigma spôsobuje.

Pohľad zvonka vs. pohľad zvnútra

Hľadanie riešení

Možno preto vzniklo ohľadom HPO množstvo videí, dokumentov či prirovnaní. Jedno z najpoužívanejších hovorí o HPO ako o popáleninám tretieho stupňa. Vyšší ako onen stupeň neexistuje. Nuž a zakaždým, keď sa stane čosi nepríjemné, rovnováha krehkej osobnosti sa naruší. Môže to byť čo i len negatívne slovo alebo nepríjemný pohľad. nasleduje lavína emócií (podobná ako tá snehová vo filme „Vyššia moc“), ktorá sa nezastaví pred ničím. Akoby sa ktosi týchto popálenín surovo dotýkal niekoľko hodín.

Dokumentov o HPO existuje máličko, väčšina z nich nie je dostupná širokému publiku. Jeden z najvýpovednejších s názvom „Being Ida“ zhotovila Švédka Ida v spolupráci s celou filmovou posádkou. Toto dievča niekoľko rokov natáčalo videá, ktoré zachytávajú najintímnejšie momenty jej zápasu s emočnou nestabilitou. Práve fakt, že pochádza z jednej z najvyspelejších krajín a zo životom každodenne bojuje je kľúčový. Prehlbuje vzácnosť snímky, ukazuje nemožné. 20-minútový záznam dokumentu je dostupný zdarma na Youtube, celý sa dá zakúpiť na Vice.

Ida si úžíva v horách.

Manuály, príručky, brožúry

Človek s HPO o svojej identite pochybuje, neustále sa pýta „Kým vlastne som?“. Po prečítaní manuálu či knihy o vlastnom ochorení sa preto u jedinca môže vytvoriť nesprávny myšlienkový vzorec: moja osobnosť rovná sa diagnóza na papieri. Presne to isté sa stalo aj mne. Vo výsledku som sa cítila ako najhorší človek na svete. S týmto presvedčením som žila a čiastočne existujem dodnes. Bohužiaľ, mylná mienka o sebe samom sa odstraňuje len ťažko.

Zrejme aj preto nechce emočne nestabilný jedinec o svojom probléme hovoriť. Bojí sa odsúdenia. Má strach, že nastane ten istý scenár. Čo ak sa zverí kamarátovi, ten si názov vygúgli a zhrozí sa? Strach je to veru oprávnený. Webstránky totiž nehovoria to najdôležitejšie; vypísané príznaky sú len pomôckou pre odborníkov, a preto by rozhodne nemali byť brané doslovne. To však laický čitateľ nevie.

Všetkého veľa škodí…Aj kníh.

Popkultúra vs. realita

Už dávnejšie som pozerala prednášku svetoznámej univerzity, kde sa profesor veľmi necitlivo zmienil o emočnej nestabilite: „Ak vám niekto povie, že máte HPO, znamená to, že sa s vami nedá existovať. Ste jednoducho strašný človek.“ (1). Podobné tvrdenia, v tomto prípade vyvolávajúce tlmený smiech študentov, stigmatizujú emočne nestabilných jedincov. Navyše, uvedený výrok je zavádzajúci a nepravdivý.

V sérií týchto prednášok sa vyskytla podobná poznámka o emočnej nestabilite ešte raz. Hlásala, že film „Osudová príťažlivosť“ („Fatal attraction“) HPO zobrazuje viac-menej akurátnym spôsobom. Táto chronicky známka snímka z 80. rokov však úplne ignoruje schopnosť sebareflexie ľudí s HPO. U žiadneho emočne nestabilného jedinca som sa nestretla s pochopením pre onen americký počin.

„Osudová príťažlivosť“ je lacná hyperbola vytvorená za účelom čo najhrubšieho zisku. To by však problém nebol, podobných filmíkov za tie roky kinematografia ponúkla množstvo. Háčik sa nachádza v jeho odkaze. Producenti si naplnili vačky a spokojne sa vyvalili na pláž, no HPO sa snímkou výrazne stigmatizovala.

Výsledok? Ľudia s emočnou nestabilitou o svojej diagnóze s kamarátmi častokrát nehovoria, prípadne svoje ťažkosti pomenujú slovami „depresia“ či „úzkosť“, ktoré sú obalené menšou dávkou stigmy. Je takýto postoj správny? Nie. Čo nám však zostáva ak spoločnosť, v ktorej žijeme našu snahu o prežitie podkopáva? Je možné, že navonok pôsobíme nevľúdne, zvláštne a nie vždy sa zachováme správne, no každý deň vkladáme niekoľkonásobne viac úsilia do činností, nad ktorými sa mnohí ani nepozastavia.

Osudová Príťažlivosť divákov od ľudí s HPO len odpudila.

Rozšírené mýty

Mýty o psychických ochoreniach (schizofrénia je rozpoltenou osobnosťou), nesprávne použité termíny (ono slovo „schizofrenický“) či označovanie ľudí odbornými názvami (od retardov, bláznov až po psychopatov) prispievajú ku stigme v danej oblasti. Len sa zamyslite; koľko článkov, ktoré ste za posledný týždeň čítali, obsahovali slovo „schizofrenický“? Koľko z nich reálne o duševnom zdraví pojednávalo?

Mylne používané prídavné meno „schizofrenický“, je synonymom slova „rozpoltený“. Rozpoltená osobnosť, za ktorú sa schizofrénia dodnes mylne považuje, sa viaže k úplne inej psychickej poruche, ktorá so schizofréniou nemá nič spoločné.

Nuž a čo sa pejoratív týka, éra psychopatov a diagnostiky na diaľku nabrala na popularite najmä s nástupom Donalda Trumpa na čelo Spojených štátov. Je síce očividné, že tento človek všetko v hlave v poriadku nemá, no diaľková diagnostika akéhokoľvek človeka je zakázaná (a nepresná) (2). Navyše označovanie Trumpa za blázna či psychopata len zvyšuje stigmu ľudí so psychickým ochorením. O mylne používanom slove psychopat ani nehovorím…

HPO je stále nóvum

Mnohí ľudia neakceptujú, že homosexualita nie je ochorenie, keďže z manuálu psychických porúch bola vyhodená „len“ pred vyše tridsiatimi rokmi. Podobne nešťastný údel má aj HPO. Emočná nestabilita je jedna z „novších“ diagnóz, ktorá bola publiku do roku 1980 neznáma. Odborníci jedincovi s BPO častokrát mylne diagnostikovali iné ochorenia, napríklad schizofréniu.

Postupom času a s pribúdaním múdrych hláv sa všetko zmenilo. Emočná nestabilita sa stala liečiteľnou, no neznáma širšiemu okruhu ľudí zostáva naďalej. Navyše, s neinformovanosťou prichádza nedôverčivosť, podozrievavosť a nepochopenie, no my potrebujeme pravý opak.

Verím však, že túto stigmu odstráni čas, naša (v zmysle ľudí s HPO)  iniciatívnosť a ochota okolia načúvať…

Ak chcete vedieť prečo takáto stigma vzniká, môžete si pozrieť video tu.

Viac informácií o duševnom zdraví, emočnej nestabilite a destigmatizácii nájdete aj na mojej facebookovej stránke tu.

Foto: Flickr.com, Dávid Daniš

Ilustrácie: Christiaan Tonnis, Flickr.com

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.