99 rokov samoty
Spravodlivosť bez moci je bezbranná, moc bez spravodlivosti je tyrania. (Blaise Pascal)
Od zatčení chála Mázina uběhli roky, než ho sitto Nazmíja mohla znovu vidět…
Přestože měl Mázin právo na jednu rodinnou návštevu za půl roku, Nazmíja obnovovala u červeného kříže svou žádost o vycestování do věznice Ramon každý měsíc. Vzhledem k tomu, že Mázin neměl ženu ani děti, směla za ním jen jeho matka. Při každé cestě žehrala Nazmíja na nespravedlnost. „Co se stane, až zemřu? Nebude nikdo, kdo by mého syna navštěvoval.“
(Príbuzní) [p]řinesli sladkosti a dopisy, přestože Nazmíja nemohla přes izraelskou bezpečnostní kontrolu provézt ani jedno…
O pět hodin později čekaly před vězením. Vešly dovnitř a pokračovaly do malých místností, kde se musely svléknout. Čekaly spolu nahé a snažily se udržet pohled na zdech a dlaždicích na podlaze…
Třicet báječných minut se Nazmíja koupala v synově překrásné tváři. Sledovala, jak se mu pohybují rty, a slyšela ho přes sluchátko, které si pevně tiskla k uchu, aby jeho hlas lépe slyšela… Nazmíja přimáčkla na sklo fotografie a on mžoural, aby spatřil tváře nových synovců a neteří, rostoucí sourozence a staré přátelé…
(Susan Abulhawa: Modrá mezi nebem a vodou, Plus, 2016, str. 133p. Preklad: Jitka Jeníková)
Palestínsko-americká spisovateľka Susan Abulhawa aj takto zobrazuje cestu matky z Gazy za synom, odsúdeným v Izraeli na doživotie. Postavy románu sú fiktívne, no realite blízke. Román o silných ženách sa začína v roku 1947 a končí sa správou o dohode o výmene väzňov medzi Izraelom a Hamásom v roku 2011.
Od vytvorenia štátu v roku 1948 Izrael uväznil asi 1 000 000 Palestínčanov, teda približne 25 percent všetkých obyvateľov. Väzenie a odlúčenie postihuje všetky rodiny.
V projekte WeAreNotNumbers.org Rana Shubair z Gazy píše:
Dnes je v izraelských väzniciach viac ako 6000 palestínskych politických väzňov – medzi nimi okolo 300 detí a 60 žien. Aká je ich vina, čoho sa dopustili títo ľudia?
Počas izraelskej okupácie sú Palestínčania väznení za odpor voči útlaku, ktorý zažívajú. Stačí aj podozrenie z členstva vo frakcii, ktorá vyzýva na odboj. Podľa organizácie Addameer
„najčastejším obvinením vzneseným voči deťom je hádzanie kameňov, zločin, ktorý sa podľa izraelského vojenského práva môže potrestať 20-ročným väzením.“ A v roku 2016 začali izraelskí vojaci na okupovaných územiach
zatýkať – najmä mladistvých – Palestínčanov za tweety a posty na Facebooku.
(…)
Ak Palestínčan bojuje akýmkoľvek spôsobom, stane sa terčom utláčateľov. Ak rodina nemá v izraelskom väzení vlastného člena, má tam priateľa alebo kolegu. Palestínski väzni sa stali neoddeliteľnou súčasťou palestínskej spoločnosti. Sú jedným zo základných problémov palestínskej otázky, spolu so štatútom Jeruzalema a právom na návrat. Nežijú len v tmavých celách, žijú tiež v srdciach všetkých Palestínčanov.
Ľudskoprávna organizácia Addameer menuje tieto hlavné problémy:
- izolácia väzňov
- rodinné návštevy
- zanedbávanie zdravotnej starostlivosti
- prístup k vzdelaniu
Addameer vedie kampaň za ukončenie izraelskej praxe tzv. administratívnej väzby. Tento typ uväznenia sa v Palestíne používa už od dôb britského mandátu. Administratívna väzba je uvalená na človeka bez obvinenia a bez súdu. Je možné ju neobmedzene dlho predlžovať bez udania dôvodu. Dôkazy sú „tajné“ – nedostane sa k nim obvinený ani právnici.
V administratívnej väzbe je dnes 500-600 Palestínčanov zo všetkých oblastí života. Na okupovaných územiach všetkých Palestínčanov súdia vojenské súdy, v 99.74% prípadov obvineného uznajú za vinného.
Jediným viac-menej úspešným spôsobom, ako dosiahnuť aspoň krátkodobé zlepšenie situácie väzňov alebo prepustenie z administratívnej väzby, je protestná hladovka. Práve v týchto prípadoch sa ukazuje, že väzba nie je založená na skutočných, dokázateľných, podozreniach. Viacerých väzňov po dlhých hladovkách – na hranici smrti – Izrael z administratívnej väzby prepustil bez procesu. Medzinárodná pozornosť bola pritom ideálnou príležitosťou ukázať, že sú slobody zbavení oprávnene.
Palestínska poetka Rafeef Ziadah Hane venovala dielo Cultivate Hope (tvoríš nádej). Hrá Phil Mansour.
Protestnú hladovku vo väzení Nafha v roku 1982 zažil aj otec novinárky Tamam Abusalama z utečeneckého tábora Jabaliya v Gaze. Tamam pre We Are Not Numbers píše:
Môj otec sa prvýkrát dostal do izraelského väzenia ako 17-ročný, po tom, ako sa v roku 1967 zúčastnil v tábore na demonštrácii. Bol to rok, keď Izrael podnikol inváziu na Západný breh a do východného Jeruzalema a získal nad nimi kontrolu. Prepustený bol po 2 mesiacoch vypočúvania. Znovu ho zatkli na niekoľko mesiacov v roku 1968 a potom v roku 1970, keďže sa medzitým stal aktívnym a vplyvným členom Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny (PFLP – EÚ považuje PFLP za teroristickú organizáciu, poznámka B.W.). Je hrdý na fakt, že napriek metódam mučenia, ktorým ho podrobili vo väzení (o tých nechce rozprávať), nedokázali od neho získať nijaké informácie.
Keď iní Palestínčania pri vypočúvaní priznali jeho angažovanosť pri politickej činnosti, bol v roku 1972 odsúdený na 7 doživotných trestov a 10 rokov. Ismail Abusalama spomína:
„18 dní som pil len vodu so soľou, kým ma izraelský vojak násilím nenakŕmil. Do nosa mi strčil hadičku, ktorou mi cez pažerák do žalúdka napustil mlieko.“
Počas hladovky 3 väzni zomreli. Po vyrokovanej dohode medzi väzňami a Izraelom bol Ismail prepustený v roku 1985.
Autorka WeAreNotNumbers.org Salsabeel Zeineddin vyštudovala anglickú literatúru na Islamskej univerzite v Gaze. Teraz študuje politológiu a medzinárodné vzťahy v Dohe. O svojej rodine hovorí:
V noci, keď v mojom dome v Gaze vypadne elektrina, sedávame s rodinou v obývačke pri sviečkach alebo s plynovými lampami. Stretávame sa bez internetu, televízie alebo kníh. Len sa rozprávame a trávime tak čas pred spaním. Hoci je otravné, že nemáme elektrinu, mám rada tieto chvíle, keď nám mama a otec rozprávajú o minulosti.
Počas týchto stretnutí, keď často spomíname, otec nikdy nerozpráva o agónii, ktorú zažíval v izraelskom väzení, aj keď viem, že ho mučili. Namiesto toho hovorí o knihách, ktoré prečítal a ukazuje nám svoje básne. Raz som našla jeho list z väznice v Negevskej púšti. Počas dňa tam bolo príliš horúco, v noci príliš zima. Písal, že je chorý, bez zdravotnej starostlivosti.
Keď je mama unavená, varí nám otec. Je dobrý kuchár. Raz nám pripravil jedlo, ktoré jedával vo väzení – zmes z bolonskej salámy, cibule, paradajok a vajec. Chutilo to príšerne, ale jemu sa to zdalo výborné, pretože to bolo to najlepšie, čo vo väzení jedol.
Môj otec bol vo väzení 2 roky a 2 mesiace, lebo počas prvej intifády na múry písal slová a kreslil obrázky. Nikdy nepochopím 2-ročný väzenský trest za graffiti!
Matkin brat v izraelskom väzení strávil 24 rokov.
Počas prvej intifády bol obvinený z organizovania protiizraelských aktivít a bol odsúdený na 7 doživotných trestov + 20 rokov. Spolu s ním ďalších 750 ľudí. Napriek tomu, že ho uväznili iba 6 mesiacov po svadbe, jeho manželka nikdy nepožiadala o rozvod. Rozhodla sa naňho počkať, lebo verila, že odboj ukončí okupáciu.
Cesty žien za synom, manželom a bratom do väzenia sa veľmi podobali na opis v knihe Susan Abulhawa. Dlhá, únavná cesta, viacnásobné ponižujúce osobné prehliadky, aby sa s ním dve členky rodiny stretli na pol hodinu, alebo vôbec.
Salsabeel si ďalej spomína na svoju babičku:
Moja stará mama bola negramotná, ale vždy netrpezlivo čakala na poštu od strýka. Nosil ju jeho právnik, ktorý jej listy čítal. Tieto listy boli pre ňu ako poklad, nikdy nám nedovolila sa ich dotknúť, keď sme boli malí. No ja som bola na svojho strýka zvedavá, hľadala a čítala som jeho listy.
Keď Hamás v roku 2006 zajal izraelského vojaka Gilada Shalita, izraelská vláda zakázala Palestínčanom z Gazy navštevovať príbuzných vo väzení. Odvtedy rodina strýka nevidela. Babka a dedko zomreli v nasledujúcom roku, so synom sa už nikdy nestretli.
(…)
18. októbra [2011] ho prepustili výmenou za Gilada Shalita. (…) Strýko sa k nám v tmavých večeroch niekedy pridá. Po všetkých tých rokoch väzenia to už nie je ten istý človek. Rozpráva veľmi málo. No je slobodný a so ženou sa nedávno dočkali prvého potomka.
Každá rodina v Palestíne má takýto alebo podobný príbeh.
V izraelských väzniciach je dnes 24 palestínskych novinárov. Novinár Omar Nazzal, ktorého z väzenia prepustili, 2 roky nesmie vycestovať z okupovaných území do zahraničia, nesmie si založiť účet v banke. Dostal zákaz vstupu do Izraela a do Jeruzalema na 99 rokov.
17. apríl je Medzinárodný deň solidarity s palestínskymi väzňami. Pod vedením prominentného väzňa Marwana Barghoutiho z hnutia Fatah sa 1000-1500 väzňov zapája do protestnej hladovky za dodržiavanie ich práv. V celej Palestíne a na rôznych miestach vo svete sa tento týždeň konajú akcie na podporu väzňov.
O väzňoch informujeme počas celého týždňa aj na slovenskom Facebooku tu.
Štatistiky s počtami väzňov – mužov, žien a detí poskytuje (napríklad) jeruzalemská organizácia Addameer. Dôležitejšie ako čísla je uvedomiť si, že Palestínčania nie sú čísla. Vnímajme ich ako ľudí, z ktorých každý má vlastný príbeh, vlastné radosti a trápenia. Prinavrátenie ľudskosti Palestínčanom v našom ponímaní pomôže dosiahnuť spravodlivý mier pre všetkých.
Za ústretovú pomoc pri tvorbe tohto blogu ďakujem tímu We Are Not Numbers a odporúčam návštevu ich stránky.