Denník N

Spomienky

Len čo vojde do otvorenej brány zabudne na všetko…

Krásne kvety, biely, pomerne malý stánok je nabitý tovarom. Vyzerá tak nenápadne, ale stačí nazrieť a človek sa presvedčí o opaku. Jana postáva obďaleč a sleduje dianie i šikovné ruky dvoch žien a jedného muža. O zákazníkov núdza nie je, väčšina si vyberá živé kvety, ale niektorí uprednostnia umelé.

Postaršia žena obslúži muža a všimne si ju. „Nech sa páči,“ kýve hlavou smerom k nej, pobáda ju, aby podišla bližšie. Váha, ešte sa nerozhodla, dnes je akosi na vážkach. Napokon sa priblíži, predostrie predavačke svoje želanie. Tá sa zamyslí a ochotne jej ukazuje zopár kúskov: „Tieto v kvetináčoch sú nádherné a ich výhodou je, že dlho vydržia. „Dám vám žlté či biele?“ Zvíťazí nerozhodnosť, vezme si z každých po jednom kúsku, ešte nejaké kahance a nákup bude hotový.

Len čo vojde do otvorenej brány zabudne na všetko, jej myseľ sa preorientuje a na rad prídu spomienky. Ani množstvo ľudí okolo nej ju nevyrušuje, zvláštne, inak jej veľká spoločnosť zvykne prekážať. Vidí dlhovlasé dievčatko, sedí na stoličke a okolo nej sa pohybuje žena s hrebeňom v ruke. O chvíľku má dva vrkoče a každý z nich ozdobený veselou sponkou, áno, tieto mala najradšej, lienky s malými čiernymi bodkami. Pekné oblečenie, modrá suknička doplnená pančucháčmi a lakované topánky. Taká bola móda, všetky dievčatá mali lakovky, tie jej boli v bielo-čiernej kombinácii. Červený autobus bol plný ľudí, vystúpili o niekoľko zastávok, cieľ bol na opačnej strane cesty. Brána bola otvorená, vyšli na prvé poschodie, do ticha sa ozval zvonček. Otvorila im žena so striebornými vlasmi, boli krásne, takmer biele, vyčesané do drdola. Nikdy ju nevidela inak, učesaná bola vždy rovnako, akoby ani nespala. Vráskavou rukou ju pohladkala po tvári, na líce jej vtisla bozk. Starká, ale pre ňu omama, tak ju volali, nielen ona, ale všetci. Obdivovala ju, vždy znova a znova, bola taká pekná a láskavá. A tie koláčiky, ktoré piekla, tešila sa  na ne ešte doma, mame o tom nehovorila, aby ju nehrešila. Nemohla za to, ale omamine boli najlepšie, krásne poukladané na ozdobnej tácke, voňavé a chutné. Mala medzi nimi jeden špeciálne obľúbený, akoby pocítila jeho orechovo-čokoládovú chuť na jazyku.

Precitla v momente, keď sa pred ňou objavil pomník s fotografiou ženy, jemná tvár so striebornými vlasmi. Maličkou zápalkou zapálila kahanec a v tichu spomínala.

Teraz najčítanejšie