Denník N

Plač nad hrobom pravdy

Už som si zvykol. Najpr založí požiar a potom príde s vedierkom vody hasiť. Požiar je v susedovom dome, nie v tom jeho, môže si dovoliť ostentatívne sa predvádzať, radiť ako hasiť čo najlepšie. Hasí, nikto ho z ničoho nepodozrieva. Povzbudzuje všetkých k haseniu a vie aj komu treba poskytnúť morálnu podporu. Jeho kamoši medzitým pracujú s ľuďmi v šoku podľa metodiky inštitútu Tavistock. Ako keď zlodej kričí chyťte zlodeja. Funguje to už celé tisícročia, reflexy sa nemenia, úlohy sú rozdelené. Nie je to iba o iniciovaní zla, je to o jeho riadení a jeho rozmnožovaní.

Dnes som čítal srdervúci článok od jedného nemenovaného pána, ako plače nad zánikom pravdy. Nestačí, že on s kamarátmi usilovne pracuje nad hlásaním ich vlastnej verzie pravdy, ktorá je od pravdy ďaleko. Stále im to niekto kazí. Stále sa určite nájde nejaký ušetrený peniaz niekde v bezodnom mešci za ktorý je možné tú jeho verziu pravdy nejako zlomiť, znásilniť a úplne prekrútiť. Je z toho zhnusený, znechutený, smutný a hádam si ho čoskoro bude musieť zobrať do parády ďalší jeho kamarát. Ten čo nám pred oči už snáď tisíci krát strká tému samovraždy. Aby si naše deti privykli na túto tému. Aby sa stala sa súčasťou ich života, aby si ju vložili do repertoára možných riešení. Aby im ju vložili a dokonale zapísali do podvedomia. Veď v živote každého človeka sa nájde okamih, keď sa cíti zle, keď ho všetci opustili. Vtedy oslabnú obranné mechanizmy a z podvedomia vylezú zlí duchovia. Vtedy vylezie zo smradľavej diery v podvedomí to ich riešenie, ktoré mu tam starostlivo zapisovali naši žurnalisti a ich kamaráti.

Čo tak pouvažovať nad tým, že pravda môže byť aj na druhej strane?

Blíži sa výročie masakra 2.5.2014 v Odese. Vyše sto nevinných ľudí bolo umlátených k smrti, zastrelených, udusených a upálených za živa. Som zvedavý, akú pesničku zaspieva ten obranca pravdy a jeho kamarát čo tak rád zapaľuje sviečky. Podľa nostalgických rečí sa dá usudzovať že pre neho tí ľudia nikdy nič neznamenali a nikdy nič znamenať nebudú, práve tak ako pre neho nič neznamená budúcnosť našich detí. Lenže medzi nimi a nami nie je rozdiel. Je mi rovnako ľúto ukrajinských chlapcov hnaných na delostreleckú paľbu ako zmasakrovaných ľudí z Odesy, a rovnako mi je ľúto každého nášho dieťaťa ktorému vymývajú hlavu ľúbivými rečičkami, či nenarodeného človiečika ktorého roztrhali v maternici títo poslovia zla. Nie každý kto plače za pravdou plače úprimne.

Teraz najčítanejšie

Rudolf Drábek

Naši predkovia si nezaslúžia, aby sme na nich zabudli. Slovania, Nemci, Maďari, Židia a aj iní vytvorili našu kultúru. Prečo by sme sa mali niekomu ospravedlňovať alebo kajať za to, že existujeme? Chráňme si život, vieru, vzdelanie. Bráňme spravodlivosť a poriadok. Nech tu po nás ostane niečo dobré, aby naše deti mohli byť na nás hrdé. Národ potrebuje každého, jeho prácu, jeho angažovanosť. Nečakajte na inštrukcie.