O ochranároch bez ochranárov – spor Martina M. Šimečku a Jána Budaja o Bratislavu/nahlas

I keď mal Martin Šimečka celé osemdesiate roky informácie o ochranároch z prvej ruky a poznal sa s mnohými osobne, ako disident do ich organizácie nechcel patriť. Vzájomné sympatie a tichá výpomoc medzi disidentmi a ochranármi sa mohli zviditeľniť práve v roku 1988, po vydaní B/n. Obaja Šimečkovci a Miro Kusý ponúkli podpisy pod petíciu na obranu autorského kolektívu B/n pred štvavou kampaňou komunistov. Ján Budaj ich k ďalším asi 500 podpisom z taktických dôvodov odmietol pridať. To je však len jeden z drobných škrabancov, ktoré dnes – po 30 rokoch, vyústili do otvoreného sporu.

Martin Šimečka v článku „Bratislava bola mestom, v ktorom sa nedalo dýchať“ (denník N) píše, že údaje publikované v B/n boli pre verejnosť „zjavením pravdy a zároveň dramatickou obžalobou režimu… a táto pravda mala pečiatku oficiálnej publikácie samotného režimu“. Vydanie B/n formou prílohy k zápisnici zo schôdze dvoch základných organizácií (ZO 6  a ZO 13) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) hodnotí ako „prvý slovenský pokus o zrod politického hnutia s vlastným programom“, ale súčasne aj ako „rafinovanú taktiku… uznanie zvrchovanosti komunistickej moci… spôsob, ako sa jej autori chceli vyhnúť trestnému stíhaniu“. Pointou Martinovej úvahy je, že „nešlo teda o priamy stret s režimom, bol to pokus o jeho reformu“.

Už pred dvadsiatimi rokmi, v zborníku „Bratislava/nahlas po desiatich rokoch“ Šimečka hodnotí B/n ako viac politický než ekologický projekt a v tom vidí i schizofréniu tohto počinu. Tým, že ochranári donútili najvyššie štruktúry moci k reakcii, prekročili prah nevinnosti až k bodu, kedy im komunisti mohli za trest vziať všetko. Do role vodcu ochranárov a tvorcu tejto, podľa neho chybnej stratégie, dosadzuje Jána Budaja.

Budajova reakcia prišla už o 14 dní v rozsiahlom blogu (15 strán) na stránkach Denníku N s názvom „Ku Šimečkovej gratulácii aktivistom Bratislavy/nahlas“. Budaj, ako v ringu zasahuje postupne tu direktom, tu úderom pod pás, všetky kľúčové tézy Šimečkovho textu. Obviňuje ho z toho, že spochybňuje politický význam B/n; počuje v jeho argumentoch ozvenu postojov disentu z 80. rokov a zo spomienok Šimečku odvodzuje, že B/n bola fackou nielen režimu, ale i desaťročnému úsiliu reflexívneho disentu, ktorý Martin reprezentuje.

Sústredene búši do Šimečku za to, že ochranárov vylučuje z „pravého“ disentu; za to, že ich nepriamo obviňuje zo zbabelosti a príbeh B/n vykresľuje skôr ako brzdu v slovenskej ceste za demokraciou. Za Šimečkovu najabsurdnejšiu výhradu označuje kritiku autorov B/n, že všetko chceli legalizovať „rafinovanou taktikou“ vydania textu formou prílohy k zápisnici. Budaj Šimečkovi namieta, že naopak, bola to Charta 77, ktorá hrala s komunistami hru o svoju legitímnosť, keď sa odvolávala na Helsinské dohody o ľudských právach (ratifikované aj vtedajším Československom) a domáhala sa diskusie s mocou. Kritizuje Šimečku, že si osobuje právo posudzovať, kto mal a nemal odvahu byť disidentom a označuje jeho súdy za predpojaté. V závere Martinovi vyčíta, že sa pri písaní o B/n neriadi novinárskou povinnosťou hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná.

Za seba k tejto prestrelke dodávam, že aj podľa mňa – autentického ochranára z tých rokov – sa Martin Šimečka v niečom mýli. Napríklad i v tom, že Jána Budaja pasuje na akéhosi šéfa ochranárov, či prinajmenej výlučného tvorcu B/n. Podľa svedectva skutočného dlhoročného lídra bratislavských ochranárov, Mikuláša Maňa Hubu, sa Jano medzi ochranármi zjavil pri kauze Ondrejského cintorína na prelome rokov 1980/81, podieľal sa na dvoch z asi dvadsiatich príloh k zápisniciam, ktoré tvorili základ neskoršej B/n. Z prostredia bratislavských ochranárov sa vytratil v marci 1983 a opäť sa objavil až niekedy v roku 1986. Ujal sa zostavovania B/n a k textu sa choval viac-menej ako k svojmu. Ten bol však zostavený z mnohých, už predtým ochranármi napísaných článkov a pochádzal z dielne nielen 23 autorov a autoriek či desiatok recenzentov B/n, ale participovali na ňom aj dnes už neznámi ľudia, ktorí poskytovali údaje z materiálov zamknutých v skriniach úradníkov, projektantov a výskumníkov. Editorskú prácu odviedli popri Budajovi hlavne Eugen Gindl, Gaba Kaliská a Peter Tatár. Kompletný text Budaj nikomu inému neukázal a v rozpore s dohodou autorov za ich mená doplnil názvy zamestnávateľov. Bol nesporne otcom myšlienky, ale formálne a právne neniesol rozhodujúcu zodpovednosť. Tá padala na oficiálnych vydavateľov, teda predsedov Základných organizácií SZOPK č.  6 a 13, Maňa Hubu a mňa.  Riadnym členom SZOPK sa Budaj stal až po vydaní B/n, začiatkom roku 1988.

Prvá debata o B/n sa odohrala medzi ochranármi po desiatich rokoch. Martin Šimečka si viac-menej podržal svoju verziu odvtedy až dodnes. Ján Budaj sice kládol dôraz na odlišnosť B/n od Charty 77, ale ochranárske aktivity hodnotil, že nešlo o „politickú alternatívu, ale alternatívu hodnôt“. Po dvadsiatich rokov sa diskusia odohrala najmä medzi vedcami na pôde Geografického ústavu SAV. Diskutovali: Maňo Huba, Vladimír Ira, Juraj Podoba, Eugen Gindl, Ivan Gojdič, Ivan Štúr, Fedor Gál, Vlado Krivý, Magda Kvasnicová, Boris Strečanský a v brilantnej sociologickej analýze Martin Bútora. Ján Budaj ich vystúpenia komentoval bez zásadne protichodných postojov. S tými prišiel až neskôr.

Tridsať rokov po vydaní B/n (24. 10. 2017) usporiadal konferenciu Ústav pamäti národa. Tu predniesol Budaj príspevok, v ktorom ostro polemizoval s článkom Martina Šimečku a na tejto polemike vystaval dramatický dejový oblúk od kauzy Ondrejského cintorína (81), cez Bratislavu/nahlas (87) a Verejnosť proti násiliu (89) až po dnešok, ako cestu z totality k novej demokracii na Slovensku.

Po tridsiatich rokoch je teda nosná konštrukcia Budajovej interpretácie B/n v stručnosti takáto (väčšinou jeho vlastnými slovami): B/n sa stala v roku 1987 „dokumentom s vlastným politickým programom“; „apel dokumentu B/n tkvel vo výzve byť odvážny na mlčiacom Slovensku, preto /nahlas“, čo podľa Budaja nemá nič spoločného s vtedy aktuálnou glasnosťou; „kým CH77 bola poslednou akciou šesdesiatosmičkárov, B/n ohlasovala nástup generácie, ktorá už nevzývala socializmus s ľudskou tvárou, ale mierila do budúcnosti, k demokracii bez prívlastkov“; na rozdiel od CH77 sa „nemarxistické autochtónne iniciatívy (rozumej ochranári) zaoberali viac aktivizáciou verejnosti, než dialógom s komunistami“; B/n na Slovensku „prelomila alibizmus elít a strach verejnosti z moci“; tým „B/n spustila aktivity odporu proti sovietizácii a totalite, na ktoré sa čakalo od normalizácie“; „vedľa do seba uzavretých katolíkov a izolovaných šesdesiatosmičkárov, tak B/n vytvorila tretiu alternatívu, na pôde ktorej sa začalo prepájanie disentu, vedcov, kultúrnej obce, novinárov…“; podľa Budaja „je zrejmé, že ekologickí aktivisti rozšírili rady kritikov režimu a mnohí sa stali disidentami“; režim proti nim „zasiahol, ale aktivisti to nevzdali a silneli až do Novembra 1989, kedy sa transformovali do hnutia VPN“; „pomohli tak znížiť opozičný deficit… a v cieľovej rovinke, ktorou bola nedeľa 19.11.1989 sa Bratislava (VPN) ocitla súčasne s Prahu (OF)“; B/n spustila „sled činov a udalostí, o ktoré sa dnes môžeme opierať pri neľahkej… peroutkovskej výzve „budování státu“.

V tejto grandióznej historickej takmer epopeji, Budaj odhaľuje CH77 ako slepú uličku k demokracii, disidentov ako reformátorov socializmu, prednovembrových intelektuálov ako alibistov a verejnosť ako masu bez vlastnej mienky. Z príbehu samotnej B/n vychádza on, ako prvý disident novej generácie, zvestovateľ vízie a vodca ochranárov, stvoriteľ Bratislavy/nahlas a teda osnovateľ drvivého úderu proti režimu, hlásateľ konca normalizácie, buditeľ občianskej spoločnosti, zjednotiteľ inteligencie, stratég, ktorý predvídal revolúciu a pripravil pre ňu medzi ochranármi kádre a tým všetkým aj zakladateľ demokracie, na ktorej vznikla Slovenská republika.

Problémy ako legalita/samizdat, perzekúcie/tolerancia, hlasnosť/glasnosť sú v tom podružné, ale aj  z takýchto čriepkov Ján Budaj zliepa monumentálnu mozaiku svojej výnimočnosti. To je jeho performerský spôsob tvorby: skutočnosť rozbíja na kúsočky a z úlomkov reality tvorí čosi podobné tomu pôvodnému, ale s novým motívom. Dáva udalostiam starým tridsať rokov falošnú perspektívu, nepravé významy a iluzívne súvislosti. Pri pohľade z dneška do minulosti potom v Budajovej koláži do seba všetko zázračne zapadá, on sám je pri všetkých zlomových momentoch a jeho cesta je lemovaná neomylnými rozhodnutiami a zásluhami. A pretože tomu verí, je v tom veľmi presvedčivý.

Svet Martina Šimečku bol rozdelený na oni (komunisti a s nimi lojálna spoločnosť) a my (disidenti). V takom svete s jasnou deliacou čiarou žil od 68. až do „nečakanej zmeny“ v 89. a nevidí dôvod na tom nič meniť. V ňom, ako všetci disidenti, si hľadá svoje miesto statočného a mravného odporcu zla, nech sa deje čokoľvek. B/n je pre neho epizódou, možno aj poriadnym zemetrasením, na ostrove pozitívnej deviácie, ktorému komunisti na chvíľu povolili zažiť ilúziu slobody a neustriehli jednu „prílohu k zápisnici“ zo schôdze spolku, tolerovaného režimom.

Étos ochranárskeho hnutia 80. rokov zostáva a v dnešnej spoločnosti možno i silnie. Bolo autentické,  slovenské, spontánne, intelektuálne i poctivo manuálne, pokorné  i vzdorovité, lokálne i globálne, občianske i politické. Určite nepotrebuje žiadne špekulatívne interpretácie, ani vylepšenia, a už vôbec nie porovnávania, kto prispel k pádu režimu a k  novej občianskej spoločnosti po Novembri 89 viac: či ochranári, disent, či tajná cirkev. Ľudí z týchto štruktúr sme vždy vnímali ako našich súputníkov a ich odvahu a statočnosť sme si nikdy neprestali vážiť.

Odpoveď je možno v princípe Sofoklovej Antigóny: disidenti robili to, čo sme všetci považovali za správne, ale málokto mal odvahu ísť s nimi. Myslím, že sme s priateľmi ochranármi skúšali robiť to, čo všetci považovali za správne tak, aby sa k nám väčšina slušných ľudí  mohla bez obáv pridať. Cieľ sme mali spoločný.